Majiteľ domu v Lekárovciach prišiel na Slovensko s rodičmi po výbuchu jadrovej elektrárne v Černobyli.

Východ Slovenska je v kurze: Ukrajinci kupujú domy v pohraničí

Ukrajinci kupujú domy vo vymierajúcich dedinách, pri hľadaní slovenských koreňov neváhajú pátrať aj v šesťstoročnej minulosti.

Keď pred rokmi česká režisérka Erika Hníková zdokumentovala príbeh iniciatívneho starostu východoslovenských Zemplínskych Hámrov, ktorý v snahe zachrániť vymierajúcu obec organizoval zoznamovacie večierky a za narodenie detí ponúkal finančnú odmenu, väčšina to prijala ako svojrázny sociálny experiment generála vo výslužbe.

Ďalší návod prichádza spoza ukrajinskej hranice. Pre mnohých Ukrajincov je dnes Slovensko akousi vstupenkou do raja. Zárobky najmä v západnej časti Európskej únie sú v porovnaní s tými na Ukrajine niekoľkonásobne vyššie, a tak domáci využívajú všetky možnosti, ako sa legálne dostať na „Západ“. Jedna z ciest vedie cez Slovensko.

Obyvatelia Zakarpatskej Ukrajiny hľadajú hocaké rodové spojenie so Slovákmi, aby mohli požiadať o štatút zahraničného Slováka a neskôr aj o občianstvo. Na východe Slovenska skupujú domy a snažia sa zapadnúť. Mnohé dediny, ktoré dlhodobo zápasia s úbytkom obyvateľstva a hľadajú recept, ako prilákať mladých a zvýšiť pôrodnosť, aby sa nezmenili na miesta duchov, tento krok vítajú. Ukrajincov tak nájdete takmer v každej dedine pri slovensko-ukrajinskej hranici.

Na predaj: Domy v slovensko-ukrajinskom pohraničí našinci nechcú kupovať. Záujem však majú Ukrajinci. Foto: RUDOLF FELŠÖCI

Hľadanie koreňov

Slovenčina s ukrajinským prízvukom sa ozýva v celom pohraničí. Väčšina oslovených je však citlivá na pomenovanie Ukrajinec. „Aký som ja Ukrajinec? Som Slovák. S rodičmi tu žijem roky, mám slovenské občianstvo,“ bráni sa muž s ukrajinským prízvukom, ktorý si kúpil opustený dom v Lekárovciach. Na Slovensko prišiel spolu s rodičmi po havárii jadrovej elektrárne v ukrajinskom Černobyli v apríli 1986 ako jeden z mnohých presídlencov.

„Mali sme slovenské korene, preto sme dostali túto možnosť,“ dopĺňa jeho matka. O návrate na Ukrajinu neuvažujú, chodia tam ako turisti. Nakúpia si, natankujú a idú späť.

Rodina Buksarovcov sa do Lekároviec prisťahovala iba pred pár rokmi z Užhorodu. Zatiaľ majú štatút zahraničných Slovákov, no usilujú sa o občianstvo a hľadajú dôkazy potvrdzujúce slovenský pôvod.

„Môj dedo bol Slovák, vzal si Ukrajinku a gazdoval na pozemkoch v Užhorode. Keď Zakarpatie po vojne zabrala veľká Rus, ostal tam ako kôl v plote. Po ukrajinsky nevedel, každý ho mal za nič. Násilne z neho spravili Ukrajinca a vzali mu päťdesiatdva hektárov poľa. Dodnes sme sa k tým pozemkom nedostali, ani sa nedostaneme,“ mávne rukou zahraničný Slovák žijúci v Lekárovciach.

Život na Slovensku si pochvaľuje, vraj našinci si nevážia, čo majú. Jeho syn navštevuje gymnázium v Snine, má niekoľko majstrovských titulov v taekwonde a pripravuje sa na reprezentovanie Slovenska v najvyšších súťažiach. „Na Ukrajine je problém dostať sa do vrcholového športu, vyžaduje si to veľmi veľa peňazí. Tu je dôležitý najmä talent,“ porovnáva šestnásťročný Artur. Jeho cieľ je jasný - doštudovať a získať tu prácu. Chce byť policajt a podriadil tomu všetko. Poctivo sa cibrí nielen v športe, ale aj v slovenčine - chce sa zbaviť ukrajinského prízvuku.

Do Užhorodu však chodí pravidelne. „Mám tam všetkých kamarátov, žil som tam štrnásť rokov, to sa nedá len tak hodiť za hlavu,“ dôvodí. Arturov otec tvrdí, že sú Slováci. Vraj to dokazuje rodokmeň, ktorý študovali šesťsto rokov dozadu. Priznáva, že vie o mnohých Ukrajincoch slovenského pôvodu, ktorí sa k nám chystajú.

Buksarovci: V Lekárovciach žijú niekoľko rokov. Po dôkazoch o slovenských predkoch pátrali stáročia dozadu. Foto: RUDOLF FELŠÖCI

Východ v kurze

Starostovia prihraničných dedín potvrdzujú záujem Ukrajincov o nehnuteľnosti na Slovensku. Tie sa v pohraničí predávajú za priaznivé ceny - rodinný dom možno kúpiť od desať do dvadsaťtisíc eur. Nehnuteľnosti sú totiž opustené, pôvodní majitelia pomreli a ich potomkovia sa z dediny odsťahovali. Vo východoslovenskej Úbreži je na predaj asi pätnásť domov.

„Pred troma-štyrmi rokmi tu boli Ukrajinci, ktorí mali záujem, no zrejme sa nedohodli s majiteľmi na cene,“ približuje starosta obce Jozef Antonič. V dedine s vyše sedemsto obyvateľmi Ukrajincov zatiaľ nemajú, no nebránili by sa im. „Obec pomaly vymiera, ostávajú iba starší ľudia, mladí utekajú do miest,“ dôvodí. V ďalšej východoslovenskej obci Ubľa žije niekoľko zmiešaných manželstiev. Pred časom prišla do dediny približne so sedemsto obyvateľmi prvá čisto ukrajinská rodina. Domáci s tým problém nemajú, práve naopak.

Obete histórie

„Musíme sa prispôsobiť novému trendu. Na predaj je hneď niekoľko domov, no Slováci ich kupovať nechcú. Pracovných príležitostí je tu málo, nečudo, že mladí sa sťahujú preč,“ opisuje neľahkú situáciu starosta Lekároviec Milan Örmezey. Pripúšťa, že preukázanie slovenského pôvodu je pre Ukrajincov zo Zakarpatia takmer národný šport.

Naraziť na slovenské korene pritom nie je až taký problém. „Hranica sa tu začiatkom minulého storočia a najmä v povojnovom období prekladala ako na bežiacom páse. Najprv sme boli v Československu, potom v slovenskom štáte, potom nás okupovali Maďari, nakoniec prišla sovietska armáda,“ mávne rukou starosta. Ľudia na to spomínajú v zlom.

„Tí, čo chceli prinavrátenie dediny Slovensku, sa dostali do tvrdého áreštu. Celá dedina musela súhlasiť s odtrhnutím od Sovietskeho zväzu. Keby čo i len jeden človek zaváhal, už by sme Slovákmi neboli,“ približuje pohnuté dejiny Örmezey. Hoci Lekárovce napokon pripadli Slovensku, časť pôvodných obyvateľov zostala na Ukrajine. „Ráno išli na trh do Užhorodu a poobede ich už nepustili späť. K Rusku sme patrili ešte rok a necelých päť mesiacov po druhej svetovej vojne,“ hovorí starosta.

V minulosti spájala dedinu s ukrajinskou obcou Storožnica štátna cesta tretej triedy. Dnes je rozkopaná, železná brána na Ukrajinu je zarastená vysokou trávou a zhrdzavená.

„Ešte v šesťdesiatom ôsmom k nám po nej zavítali ruské tanky,“ krúti hlavou Örmezey. Keďže cesta je súčasťou schengenskej hranice, strážia ju ako oko v hlave. „My by sme však chceli urobiť peší priechod. V Zakarpatí žije mnoho Slovákov, mnohé rodiny boli násilne rozdelené. Keď chcú prísť na návštevu, musia sa trmácať aj niekoľko desiatok kilometrov naokolo,“ dodáva.

Žiadané občianstvo

Ministerstvo vnútra evidovalo koncom mája takmer 6 500 pobytov Ukrajincov na Slovensku. „Z toho prechodný pobyt má 3 666 osôb, trvalý pobyt 2 764 a tolerovaný pobyt 37 osôb,“ spresnila hovorkyňa policajného prezídia Denisa Baloghová. O udelenie štátneho občianstva požiadalo takmer sto Ukrajincov, záujemcovia však musia spĺňať hneď niekoľko podmienok.

Výhodu majú Ukrajinci so slovenským pôvodom - teda držitelia osvedčenia Slováka žijúceho v zahraničí (vydáva ho Úrad pre zahraničných Slovákov a jeho majitelia majú na Slovensku povolený prechodný pobyt - pozn. redakcie). „Podľa tejto výnimky im postačuje nepretržitý pobyt na území Slovenska najmenej tri roky bezprostredne pred podaním žiadosti,“ vysvetľuje Peter Lazarov z ministerstva vnútra.

Mnohí sa však uspokoja so štatútom Slováka žijúceho v zahraničí, keďže majú podobné práva ako slovenskí občania. A to vrátane práva na neobmedzený pobyt, štúdium, zamestnanie či práva vlastniť a nadobúdať na Slovensku nehnuteľnosti. Dom alebo byt na Slovensku si však môže kúpiť ktokoľvek, bez ohľadu na občianstvo alebo miesto pobytu. Jedinú výnimku tvorí poľnohospodárska a lesná pôda.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].