Braňo Molnár: Vo filme hľadal takmer stratený dunajský svet, aký si ešte pamätal jeho starý otec.

„Vyhlasujeme chránené územia, a o pár metrov budujeme diaľničné objazdy,“ hnevá sa autor unikátneho filmu

Nový dokumentárny film Braňa Molnára ukazuje dobre skryté krásne dunajské zákutia. Pri nakrúcaní zakúsil autor veľa protivenstiev

Ako dieťa chodieval k dedovi, ktorý býval na Míneši, na samote uprostred lužného lesa pri Čunove. Bolo to pred výstavbou Vodného diela Gabčíkovo. Dunaj a príroda okolo neho boli divoké a nespútané. Dedo žil v súlade s riekou. Plietol siete, košíky, rybárčil, staral sa o býky. O mnoho rokov neskôr sa filmár a fotograf Braňo Molnár do detstva vrátil. Nakrútil dokumentárny film Žijem Dunajom. Trvalo mu to roky. Pred pár dňami mal dokument premiéru vo verejnoprávnej televízii.

Prírodu devastujeme: Nedotknuté zákutia sa hľadajú čoraz ťažšie.
Prírodu devastujeme: Nedotknuté zákutia sa hľadajú čoraz ťažšie.
Foto: BRAŇO MOLNÁR

Radšej sa zavesil na lano: Braňo Molnár (49) sa narodil a žije v Rusovciach. Hneď vedľa Dunaja. Preháňa sa po rieke na kanoe, učil sa tu plávať, potápať, popri Dunaji jazdil na koni a spolu sa v rieke kúpali. Rád pozoroval prírodu. Nečudo, že ako študijný odbor si vybral ornitológiu. Do diplomovky potreboval nafotiť vtáky. Vtedy ešte netušil, ako to ovplyvní celý jeho život.

„Kúpil som si prvý ruský teleobjektív, tri noci predtým som nespal zo strachu, že ho vypredajú,“ smeje sa teraz filmár. „Potom som sa s ním pri Dunaji učil fotiť. Mama mi hovorila - Prečo fotíš trávičku a vtáky? Foť nás! Ale ja som inklinoval k prírode. Fotiť mamu a otca ma až tak nelákalo.“

Rybár: Rýb je v slovenskom toku Dunaja čoraz menej napriek zarybňovaniu.
Rybár: Rýb je v slovenskom toku Dunaja čoraz menej napriek zarybňovaniu.
Foto: BRAŇO MOLNÁR

Gabčíkovská priehrada vtedy ešte nebola. Vnútrozemská delta vyzerala úplne inak ako dnes. Fotenie prírody si vyžaduje veľké znalosti. Braňo Molnár sa okolo rieky motal stále. Poznal miesta, kam jednotlivé druhy zvierat s obľubou chodia. Dva roky pracoval na monitorovaní vodného vtáctva pre vodohospodársky podnik. Potom sa dostal ku komerčným fotografickým zákazkám, fotil aj reportáže pre časopisy. Nikdy však niečo, čo by ho nebavilo. „Robil som ešte výškové práce. Radšej som sa zavesil na laná a privyrobil si tak, než by som sa nechal ovládať od kadekoho.“

Jedla len „na knap“

Braňo Molnár sa prírodou často túlal sám. Niekedy vyrazil do hôr s filmárom Zdenom Vlachom. Pričuchol k filmovaniu a zistil, že filmom dokáže porozprávať oveľa komplexnejší príbeh než fotografiou. Povedal si, že to skúsi.

Začal filmovať Nízke Tatry. Do hôr vyrážal na niekoľko dní, v lete, v zime, za každého počasia. Spával pod šírym nebom v spacom vaku. „Noc som trávil vždy na nejakom peknom mieste na hrebeni,“ hovorí. „Večer som nastavil techniku na nočné časozbery, prespal som tam, ráno som opäť niečo natočil. Potom som zišiel do údolia a zas som sa niekam vyštveral. Musel som uniesť statív a techniku. Jedlo som si preto bral len na knap, aby som nejako vydržal.“

Vnútrozemská delta Dunaja: Rozlieva sa do ramien a záplavových území.
Vnútrozemská delta Dunaja: Rozlieva sa do ramien a záplavových území.
Foto: BRAŇO MOLNÁR

Paradoxne, ak občas spal v stane, necítil sa až tak bezpečne. Nevidel, čo sa deje vonku. Hoci jedlo ukladal vždy ďalej od seba, aby neprilákal medvede, raz v noci sa jeden macko vybral priamo k nemu. „Keby bol divý, neurobí to. Odišiel by,“ verí Braňo. „Bol to kontajnerový medveď. Tie sú nevyspytateľné.“ Raz Braňo čítal, že medveďa odplašíte bleskom. Každú noc ho preto mal so sebou v spacom vaku.

V horách hľadal aj zaujímavých ľudí, ktorí jeho príbehom divákov prevedú. Film Nízke Tatry, srdce Slovenska vznikal tri roky. Braňo pri ňom nemyslel na peniaze. Doteraz hovorí, že zdravie je pre dokumentárny film dôležitejšie než mastný rozpočet. Pocítil to na vlastnej koži. Najprv si pri futbale natrhol achilovku, potom pri lyžovaní zlomil dve kosti v nohe. Nakoniec sa mu v nohe zlomil aj aretačný šraub. Museli mu ho odtiaľ vytĺcť. Ani to mu však nezabránilo vyrážať s kamerou do lesov okolo Dunaja, filmovať rybáriky a ďalšie vtáky.

Predal auto

Film o Nízkych Tatrách prihlásil Braňo Molnár na festivaly a súťaže a hneď s ním vyhral ocenenia. Odvysielala ho verejnoprávna televízia. Nedostal síce ani cent, no podporili jeho ďalšie projekty. Braňo začal nakrúcať. Prírodu. „Kto filmuje a fotografuje prírodu, musí k nej mať vzťah. Musí ju mať rád. Kto si ráta gážu na hodinu, nebude mesiac čakať na záber niekde uprostred lesa.“

Nový život: Rieka je pre hmyz dôležitá.
Nový život: Rieka je pre hmyz dôležitá.
Foto: BRAŇO MOLNÁR

Očarili ho kone na Muráni. Pretože kedysi robil moderný päťboj, so svojím koňom objavoval Dunaj a kúpal sa v ňom, mal ku koňom vždy blízko. Keď zistil, že na Muráni dodnes žijú stáda koní v prírode a že ich ubúda, povedal si, že by stálo za to nafilmovať ich, kým tam ešte sú. Do príbehu koní zaradil pastierov, ktorí sa o ne starajú. „Skôr ich strážia,“ podotýka. „Inak by ich tam ukradli. A možno aj zjedli.“

Jemu v Slovenskom raji ukradli celú techniku. Desať minút ju nechal v zaparkovanom aute pri tuneli v Stratenej. Výbava na filmovanie za sedemnásťtisíc eur bola fuč. „Zostala mi iba jedna gopro kamera, ktorú som mal doma. Tak som nasledujúce tri mesiace nakrúcal iba s ňou zábery na Dunaji spod vody. Potom som predal auto, aby som si mohol kúpiť aspoň nejakú techniku.“

V snehu na hrebeňoch

Na filme o Dunaji intenzívne pracoval tri roky. Znalosť dunajskej prírody bola pri tomto projekte nenahraditeľná. Vedel, kde stretnúť aké zviera, poznal obyvateľov riečnych ramien. Vedel, že ak chce filmovať vtáky pri východe slnka, musí na svoje vyhliadnuté miesto prísť ešte večer alebo uprostred noci. Inak by ich vyplašil. V krytoch strávil nespočetné množstvo nocí. Opäť za každého počasia a v každom ročnom období. Podarilo sa mu však priblížiť k zvieratám.

Za jeden z najkrajších zážitkov na Dunaji považuje nakrúcanie jeleňa. „Vedel som, kam sa chodieva do rieky kúpať. Potrebujete aj dobrý vietor, aby ste sa k nemu mohli priblížiť. Po vetre vás zacíti. Na tom mieste som strávil zopár týždňov. Prichádzal som skoro ráno, ešte potme, a v kryte som bol asi do dvanástej. Nakoniec sa mi ho podarilo nafilmovať.“

Nudil sa počas tých dlhých hodín v kryte? „Nie je zábava odsedieť si to tam,“ priznáva. „No niektoré vtáky sú aktívne už na svitaní. Prídeš dve hodinky pred západom slnka, ľahneš si do krytu, o pár hodín sa zobudíš a čaká ťa krásne ráno.“

Keď filmoval Biele objatie, dokument o lavínach vo Vysokých Tatrách, spával takto vonku v snehu na hrebeňoch. „Dá sa to vydržať,“ konštatuje. „Hory ma očarili možno ešte väčšmi ako Dunaj.“Pri rieke ho vytáčali hlavne ľudia, ktorí po sebe nechávali neporiadok. „Chodievam aj do Maďarska. Rozdiel bije do očí. Tam majú oveľa väčší vzťah k prírode. Nenechajú v lese odpadky.“

Rieka stráca poéziu

Vo filme o Dunaji sa Braňo Molnár delí s divákmi o svoju lásku k rieke a pocity, keď ju vníma, keď sa po nej plaví alebo putuje po jej brehoch a pozoruje život v prírode. Chcel však načrtnúť aj environmentálne problémy. Pretože po výstavbe vodného diela to už nie je krajina jeho deda.

„Priehrada zobrala veľkú časť lužných lesov a vnútrozemskej delty. Na jednej strane potrebujeme energiu. Ale bolí ma, keď vidím, ako sa to zmenilo. Kedysi som sa kúpal v Dunaji a zo štrkových lavíc som do vody vošiel aj s koňom. Teraz nemáš ako do Dunaja ani vliezť. Rieka je regulovaná a stráca svoju poéziu.“

Keby zostalo viac lesov a simulované záplavy, pomohlo by to prírode, zvieratám aj ľuďom, ktorí Dunaj milujú. Lenže simulované záplavy urobili iba dve. Potom sa chatári sťažovali, že ich vyplavuje, tak sa s tým prestalo. V lesoch sadia topole ako na poli kukuricu. Intenzívne sa v nich hospodári. Navyše s nepôvodnými drevinami. Vtáky a zvieratá potrebujú starý les. V mladom hospodárskom lese si nedokážu nájsť primerané miesto. „Vyhlasujeme chránené územia, no pár sto metrov od nich už budujeme diaľničné objazdy,“ krúti hlavou.

Predsa však objavil miesto z čias svojho deda. Veľkolélsky ostrov pri Zlatnej na Ostrove. Bolo to nezaujímavé miesto zarastené krovinami a burinou. Ekologickí aktivisti pod vedením Braňovho kamaráta Tomáša Kušíka tam začali pásť kravy, kozy a kone. Kry a bodliačie zmizli. Ukázali sa prastaré košaté vŕby. Úplne iný ekosystém. Tu sa ľudia prenesú do minulosti. Keď celá krajina okolo Dunaja vyzerala podobne.

Až do delty

Braňo teraz plánuje druhý diel dunajského filmu. „Do prvého sa mi nepodarilo nafilmovať napríklad orliaky morské, ktoré v zime na Vtáčom ostrove poľujú na králiky,“ vysvetľuje. „Sú druhy vtákov, ktoré som ešte nefilmoval. Napríklad náplavy, kde hniezdia brehule. Stratu dynamiky rieky, nánosy bahna, problém migrácie rýb v dôsledku priehrad. A suchšie časti okolo Dunaja, nie priamo rieku. Druhý diel filmu chcem zakončiť deltou Dunaja. Tam sú ľudia ešte zžití s prírodou. Spomínam si na život okolo Dunaja, o ktorom mi rozprával môj dedo. Ako to okolo rieky vyzeralo v časoch jeho mladosti. Keď som prišiel do dunajskej delty, videl som presne to, o čom mi hovoril dedo. To už u nás nenájdeme.“


VIDEO Plus 7 Dní