Mimozemská: Priehrada na mieste, kde by ju čakal zrejme málokto.

Vyzerá, akoby ju vybudovali mimozemšťania. Prečerpávačka Čierny Váh je žolík slovenských elektrární

Romantik by povedal, že prečerpávaciu vodnú elektráreň Čierny Váh tu postavili iba preto, aby ulahodili ľudskému oku.

Akoby ju vytvorili mimozemšťania, - takto opísal hornú vodnú nádrž kronikár František Bizub vo svojej knihe Z dejín Kráľovej Lehoty. A priehrada tak naozaj pôsobí. Kde nič tu nič, samé kopce a zrazu na jednom z nich obrovská vodná plocha a za ňou - panoráma Vysokých Tatier. Ak ste si už niekedy povedali, že Slovensko je krásne, tu si to zapakujete aspoň dvakrát. Keď hľadíte na Tatry a potom pri pohľade doľava, kde je Liptov.

Ak ste doposiaľ nechápali, prečo jazykovedci tvrdia, že nechodievame na Liptov, ale do Liptova a že je v Liptove a nie na Liptove, tu máte dôkaz. Dolina. A dá sa ísť na dolinu? Romantik by povedal, že prečerpávaciu vodnú elektráreň Čierny Váh tu postavili iba preto, aby ulahodili ľudskému oku. Nielen nádrž na kopci, ale aj priehradu dole, ktorá je tiež krásna a z ktorej vodu prečerpávajú hore, aby ju pustili dole, keď treba elektrinu. Cez tri privádzače s rúrami s priemerom 3,8 metra. Nuž, tu by sa zrejme romantik vzdal, bol by to naozaj príliš drahý výhľad.

Chceli ju stavať už cez vojnu

V knižke, kde sa hovorí o výstavbe tohto diela v rokoch 1974 až 1983, lietajú milióny hore-dole ako roj včiel. Hornú nádrž s objemom 3,7 milióna kubíkov stavali v rokoch 1976 až 1979. „Výkopy a výlomy predstavovali 2 ,8 milióna, násypy 1, 832 milióna, betóny 80-tisíc kubických metrov, asfaltovo-betónové tesnenie 196 štvorcových metrov.“Minulo sa pritom 1 205 694 kilogramov trhavín. „Stavba dolnej nádrže si vyžiadala 960-tisíc kubických metrov výkopov, 1 450 000 kubických metrov násypov...“ Stačilo. Človek si to aj tak nevie predstaviť, ale pochopí, že na Čiernom Váhu sa podarilo vybudovať čosi naozaj mimoriadne. Tam, kde predtým nebolo nič.

Krásne nič. „Vydávala som sa za horáreň,“povedala nám svojho času Gabriela Vančurová, keď spomínala rok 1951 a ukazovala na Kaplnku Najsvätejšej Trojice na dnešnom Lesníckom cintoríne povyše dnešnej dolnej priehrady. „Musela som, lebo inak by Vladivoj nedostal horáreň,“dodala a dala sa rozprávať, že tam oproti, kde dnes sídli lesný závod, nemali ani vodu, ani elektrinu, ale taký život sa jej páčil. „Potok bol blízko, petrolejku čoskoro nahradil naftový agregát a elektrina fungovala od štvrtej do desiatej večer.“A kým nebol vo Svaríne obchod, chodievala do Liptovského Hrádku na nákupy úzkokoľajkou, ktorá v tom čase merala neuveriteľných 107 kilometrov. „No a presne tam, kde je dnes priehradný múr, bolo nákladisko lesnej železnice,“ hovorí František Bizub. Pár horární a koľajnice zostali na dne priehrady. Ale inak toho veľa nebolo.

Chceli ju stavať už cez vojnu: Dokončili ju až v roku 1983.
Chceli ju stavať už cez vojnu: Dokončili ju až v roku 1983.
Archív

„O tom, že tu bude stáť vodná elektráreň, sa uvažovalo už za slovenského štátu. Mala síce stáť asi o kilometer inde na najužšom mieste Čierneho Váhu a v roku 1942 Švajčiari aj urobili prvé vrty a po nich ďalšie Švédi, z výstavby nakoniec nebolo nič. Ukázalo sa, že sú tam jaskynné diery,“spomína kronikár a nakoniec dodá, že predsa len to nejaký význam malo. Jedna z miestnych žien sa vydala za švajčiarskeho experta a presťahovala sa do Zürichu.

Žolík našich elektrární

V roku 1965 však robili ďalší geologický prieskum, uvažovali o tom, že elektráreň bude v podzemí, vyrazili štôlňu Katarína, ale nakoniec bolo všetko inak. V roku 1974 sa rozbehli práce na prečerpávačke. „Asfaltová cesta na kopec dlhá 7 683 metrov, výškový rozdiel 481 metrov...“ to aby sme nezabudli na tie miery. „Tridsiateho septembra 1983 elektráreň slávnostne odovzdali do užívania,“ skonštatuje kronikár. A spomenie, že miestnym nikdy neprekážala, naopak, veď mali robotu aj za slovenského štátu, aj za socializmu. A zlé jazyky dodávajú, že v časoch, keď sa stavala, zaznamenali najviac interrupcií v celom Liptovskomikulášskom okrese práve u žien z okolitých obcí.

Ale romantik by sa zapotácal nielen pri tejto informácii. Zrejme by mu padla sánka aj pri informácii, že elektráreň minie viac energie na to, aby vodu prečerpala z dolnej do hornej nádrže, než sa jej vyrobí, keď vodu z hornej nádrže pustia dole cez turbíny. „Áno, zo sto percent energie získame približne tri štvrtiny, len nikto doposiaľ neprišiel na lepší nápad. Elektrina sa dá ,uložiť‘ do batérií, ale to hovoríme o nepatrných objemoch. Má predpísanú kvalitu, v sieti musí byť isté napätie, ani vysoké, ani nízke, nemôže skákať povedzme z 200 na 250 voltov, ako sa mu zachce, lebo by nám zhoreli elektrické spotrebiče, a to by bolo ešte to najmenšie zlo,“ hovorí Milan Slabej, vedúci skupiny Prečerpávacej vodnej elektrárne Čierny Váh.“

Cez deň minieme veľa elektriny, v noci menej, ale dispečingy musia udržať v sieti rovnakú frekvenciu. Práve na to slúži „pružný zdroj“. Zastaviť atómovú elektráreň by bolo nerentabilné, vypúšťať vodu z priehrad bez úžitku je tiež nezmysel a toto je - žolík. V čase, keď elektriny potrebujeme menej, využijeme ju na to, aby dostala vodu zdola hore. A keď treba, za sedemdesiat až osemdesiat sekúnd spustia plnú prevádzku elektrárne a z vody je opäť energia. Aby sme to zhrnuli do pár slov, pomôžeme si nápisom pri brehoch jednej aj druhej vodnej nádrže: „Kolísanie hladiny. Zákaz kúpania v nádrži.“

Veľký brat ťa vidí!

Hádam nikomu nenapadne, aby sa tu kúpal - neveriacky sa pýtame vedúceho v nadmorskej výške 1 161 metrov pri hornej nádrži, ktorá zaujala miesto vrcholu kopca s čarovným menom Neznáma. Ponoriť sa do vody, ktorá v čiernom asfaltovom nátere pôsobí ako smola, by bolo úplné šialenstvo. A nechať sa vcucnúť do turbíny tiež. „Zatiaľ sa nám to, našťastie, nestalo. V každom prípade, nádrž monitorujeme. Keby sa dakto správal nepatrične, oslovíme ho cez amplión a polícia tu môže byť za pár minút.“Rozdiel medzi minimálnou a maximálnou hladinou vody v tejto nádrži je 26 metrov. Nakoniec, človeku dá zabrať aj to, kým ju obíde - dokola je to 1 660 metrov.

Na šikmej ploche: Hore sa môžete dostať výťahom alebo vyšliapať 2 320 schodov.
Na šikmej ploche: Hore sa môžete dostať výťahom alebo vyšliapať 2 320 schodov.
Matej Kalina

Jednu vec si však laik vysvetliť nedokáže - dva veľké biele pásy na jednej strane nádrže. Keby boli tri, podobali by sa na značku známej firmy so športovým oblečením. Ale dva? Pre lietadlá? „Vodu z hornej nádrže vypúšťame raz za päť rokov, naposledy teraz v lete. Ale jej hladinu znižujeme každý rok, aby sme mohli dať skontrolovať asfaltovo-betónový plášť. Nuž a padol aj návrh, aby sme vyskúšali špeciálny biely náter, že by sa chlapom ľahšie skenoval, aj slnko odráža lepšie, plášť sa tak neprehrieva,“ prezrádza Milan Slabej prostú realitu toho, čo vyzeralo ako sladké tajomstvo.

Sladké tajomstvo sme teda nenašli, ale „hororový vpust“ áno. Z hornej nádrže sa voda valí dole cez tri štôlne vedúce popri sebe, v ktorých sú zamurované oceľové rúry s priemerom 3,8 metra. Nie všade, vidieť ich približne na osemdesiatich metroch, kde zostali obnažené, lebo tu pri stavbe objavili geologickú poruchu. Zvedavo si po nej poklopkáte a hneď sa dozviete, že dole má hrúbku 44 milimetrov, kým hore iba dvanásť. Kvôli tlaku vody. Nuž, a práve na tomto úseku je aj - vlez. Čosi, čo pripomína uzáver na ponorke. Tadiaľ sa do rúry vnoria chlapi, ktorí ju musia kontrolovať a čistiť. Ale len v hornej a dolnej časti, ktoré sú skoro vodorovné, kým v strede má štyridsaťpäťstupňový sklon. Nejako ten kopec predsa zdolať musí. Predstava, že vlezom sa pracete dovnútra, je sama osebe dosť strašná, ale predstava, že tam, kde začína stúpať do kopca, smú už len banskí záchranári, naozaj príšerná. Chceme elektrinu? Chceme.

Popri troch štôlňach vedie štvrtá - Katarínka, ktorú spomínal pán Bizub. Obslužná. Päťsto metrov rovno, potom prudko hore. Výťahom, aký nenájdete ani v Alpách. Keby sa vám nepáčil, nech sa páči, hore po 2 320 schodoch.

A Čierny Váh tečie ďalej

Smutné je len to, že sa dovnútra nedostanete. Ale zrozumiteľné - kto by si vzal na zodpovednosť výletníkov s tendenciou rozbehnúť sa na všetky svetové strany a pochytať, čo sa dá. Obyčajní smrteľníci si však prídu na svoje aj pri dolnej priehrade, hoci ani tu sa neokúpu. „Kolísanie hladiny.“Spojené nádoby, raz hore, raz dole, ako na hojdačke. Lenže Čierny Váh to nevie a pokojne do nej priteká.

V geologickej poruche: Iba tu sú rúry odhalené, všade inde zmizli v betóne.
V geologickej poruche: Iba tu sú rúry odhalené, všade inde zmizli v betóne.
Matej Kalina

„Čo pritečie, to musíme vypustiť cez malú turbínu v priehradnom múre. Preto aj meriame hladinu a presne vieme, koľko vody a akou rýchlosťou pribúda,“hovorí Milan Slabej a my sa pozeráme na stĺpy vysokého napätia a drôty, kadiaľ energia odchádza. Do siete, ktorú využívame všetci.

Tam povyše, tam je horáreň, kde žila Gabriela Vančurová. A neďaleko aj jediný Symbolický lesnícky cintorín na Slovensku. Kopec, na ktorom stojí zvonica a na nej hodiny odbíjajúce neúprosný čas. Unikátny jednoručičkový mechanizmus z roku 1803 so signatúrou hodinárskeho majstra Michaela Topsehera z nemeckého Zuffehau. Trvá dvadsať hodín, kým ich závažia zídu celkom dole. Za ten istý čas by sa horná nádrž prečerpávacej vodnej elektrárne naplnila po vrch vodou z dolnej dvaapolkrát. A človek je zrazu celkom hrdý na to, že je človek.

Vianočné tipy na darček