Riaditeľ Protimonopolného úradu SR Tibor Menyhart.

Významné automobilky nútili klientov používať ich značkový servis, hrozili im stratou záruky!

„Pre spotrebiteľa je dôležité, aby sa neobmedzovala súťaž na trhu,“ konštatuje šéf Protimonopolného úradu Tibor Menyhart.

Protimonopolný úrad v týchto dňoch doriešil ďalšie dve kartelové kauzy. Prvá z nich sa týka výrobcu mliečnych výrobkov a obchodných reťazcov, druhá predajcov viacerých automobilových značiek. V oboch prípadoch za kratší koniec ťahá spotrebiteľ, ktorý vinou kartelovej dohody nedostane lepšiu cenu tovarov a služieb, ktoré nakupuje.

O tom, ako prakticky vplývajú odhalenia Protimonopolného úradu na každodenný život ľudí, ale aj o tom, ako sa podvádza pri verejných obstarávaniach, a o dobrodružnom spôsobe práce inšpektorov úradu sa s riaditeľom Protimonopolného úradu SR (PMÚ) TIBOROM MENYHARTOM (39) zhovárala ANKA LUČAIOVÁ.

Ako by ste v skratke charakterizovali oblasť svojho pôsobenia?

Kartel je zjednodušene to, že konkurenti na trhu sa dohodnú medzi sebou, najčastejšie na cene alebo na rozdelení trhu a iných súvisiacich dohodách, ktorými obmedzia súťaž medzi nimi. A zjednodušia si život. Lebo budú vedieť, že určitá cena je garantovaná a pod ňu žiaden z konkurentov nepôjde. Podľa toho si potom vedia nastaviť svoje biznisové procesy.

Ako podobné dohody vplývajú na bežného spotrebiteľa?

Vplýva to veľmi konkrétne a priamo. A to tak, že zaplatí za niečo viac, než keby tu existovala riadna súťaž. Nedostanete takú kvalitu, ktorú by ste dostali pri riadnej konkurencii, alebo dokonca nedostane nejakú službu alebo produkt. Jednoducho, nie je záujem takú službu poskytnúť, keď konkurenti vedia, že nikto iný ju aj tak neposkytne.

Váš úrad práve doriešil prípad, ktorý sa bežného spotrebiteľa dotýka priamo fyzicky - ide o servisné služby predajcov automobilov.

Od minulého roka sme sa začali podrobnejšie venovať aj sektoru automobilov. Konkrétne nás zaujímal predaj a následné služby, ktoré sú s tým spojené. Konštatovali sme, že došlo k nezákonnej dohode medzi predajcami áut. Mnohé značky pri samotnom predaji si podmieňovali následné záruky, prípadne predĺžené záruky tým, že servis v záručnej lehote bude vykonávaný len v ich značkovom servise. Náš úrad skonštatoval, že toto nie je v súlade so zákonom. Nemožno podmieňovať vykonanie záručného servisu či opravy tým, že si zákazník musí základné opravy a údržbu - ako je napríklad výmena oleja a filtrov - dať urobiť u „svojho“ predajcu v značkovom servise, a ak tak neurobí, stráca záruku. Podstata veci je, že servis nemusí byť autorizovaný, stačí, ak je vykonaný odborne a v súlade so štandardmi.

Čiže platí to, že odteraz už nemusím ísť do značkového servisu, aby mi nepadla záruka?

Žiadny predajca vás k tomu nemôže zaviazať alebo nemôže ani podprahovo navádzať na to, alebo vyvolať vo vás neistotu, že ak si vykonávate servis a údržbu v neznačkovom servise, mohol by vám odmietnuť uplatnenie záruky. Môže vám maximálne odporučiť svoj servis z dôvodu, že ho považuje za najkvalitnejší. Ale nemôže to podmieniť tým, že ak budete mať vykonaný servis a údržbu inde, neuzná vám záruku.

Koľko predajcov bolo zapojených do takéhoto konania?

V súčasnosti máme uzavretých päť správnych konaní, ide teda o päť značiek. A ide o relevantné značky.

Už viete, aká pokuta im hrozí?

Tu sme nešli do pokutového konania, ale do takzvaného uzavretia záväzkov. To znamená, že predajcovia áut jednoducho musia odstrániť zo svojich servisných knižiek a iných dokumentov také textácie, ktoré podmieňovali poskytnutie záruky vykonaním servisu v ich servisoch. Musia adresne - listami - osloviť všetkých svojich klientov, ktorým predali auto a ktorým ešte stále platí záruka. Upozornia na to, že nie sú povinní vykonávať servis len v značkovom servise, a zároveň o tom predajcovia musia informovať na svojej webovej stránke.

Predtým kupujúci musel pristúpiť na tento záväzok a bol vlastne vydieraný?

Viac-menej áno, bolo mu podsunuté niečo, o čom nemusel vedieť, že nie je pravda. Len čo konal v dobrej viere, že to, čo má v servisnej knižke, je naozaj zákonné, bol presvedčený o tom, že musí servis v rámci záruky uskutočňovať takto.

Do akej lehoty dostanú majitelia áut na svoje stránky takéto oznámenia?

Odkedy sme doručili svoje rozhodnutie týmto subjektom, musia do tridsiatich dní začať rozposielať listy. Očakávame, že v priebehu týchto dní by už mali zákazníci troch japonských a jednej európskej automobilky a majitelia najpredávanejšej domácej značky dostávať listy do schránok.

Akým spôsobom sa váš úrad dozvedá o takýchto veciach?

Spôsobov je viac. Sú aj kuriózne, aj čisto formálne. Úrad veľakrát koná z vlastného podnetu, takže nemusí byť podané oznámenie. Nám stačí aj informácia z médií. Samozrejme, ľudia vnímajú, čo sa deje, takže máme veľa podnetov aj od fyzických osôb. Snažíme sa motivovať ľudí, v našom zákone už skoro dva roky je inštitút takzvaného whistle blowera - ak zamestnanec donesie úradnú informáciu alebo dôkazy o tom, že nejaký subjekt na trhu bol účastníkom kartelu, vieme poskytnúť odmenu. Takže naozaj sa snažíme vyvolať záujem medzi ľuďmi, aby prichádzali s podnetmi na kartelové konania.

Viete si spomenúť na nejaký kuriózny spôsob oznámenia?

Niekedy na seba nechtiac niečo prezradia aj samotné firmy, občas nám napíšu „nahnevaní občania“ - vidíte z mailu a jeho formy také zdravé rozhorčenie. Niektorí dokonca prišli osobne.

Aké percento oznámení je aj oprávnené?

Pravdupovediac, nie vysoké. Niektorí ľudia si zamieňajú veci, niekedy majú pocit, že niekto je monopol a postavenie zneužil, ale neuvedomujú si, že subjekt už dávno monopolom nie je alebo nikdy nebol. Totiž základné pravidlo je také, že to, čo nesmie urobiť monopolista, normálny účastník podnikateľ urobiť smie.

Konkrétne?

Napríklad niektoré praktiky ako nastavenie ceny. Ak ste monopolista, nemôžete dať neprimeranú cenu, lebo zdierate zákazníkov. Ale keď monopol nie ste a dáte vysokú cenu, je to váš problém. Riskujete, že sa vôbec neuplatníte na trhu.

Aktuálne ste dokončili prípad kartelu v mliekarenskom priemysle.

Ide o nezákonnú vertikálnu dohodu. Na to, aby ste začali vnímať problém mlieka, stačí žiť na Slovensku. Táto debata je tu dlhodobo. My sme si už v roku 2013 dali za jednu z priorít pozrieť sa na sektor potravinárstvo a poľnohospodárstvo. Zúžilo sa to na mlieko a mliečne výrobky, oslovili sme stovky subjektov, na základe čoho sme poskladali väčšie schémy. Vytypovali sme subjekty, ktoré sú z nášho pohľadu problematické, a potom sme uskutočnili neohlásené inšpekcie. Na základe toho v našej sieti skončil jeden významný dodávateľ mlieka a mliečnych výrobkov a osem maloobchodných reťazcov.

Ako vyzerala schéma?

Veľkododávateľ si dohadoval a určoval s malopredajcami, poväčšine obchodnými reťazcami, konkrétnu cenovú hladinu, dokonca až pultovú cenu masla, mlieka, smotany. Teda základných potravín denného používania, ktorým sa ako zákazník neviete vyhnúť. Došlo k tomu, že maloobchodní predajcovia stratili neistotu, že niekto bude dávať nižšie ceny. Zafixovala sa hladina na takej úrovni, že všetci okrem zákazníka boli spokojní. Mali tam svoju obstarávaciu cenu, maržu a subjekty vedeli, že neriskujú. Pretože nikto iný na trhu sa nepokúsi prísť s nižšou cenou a bojovať o klienta v tomto segmente. A, naopak, benefit pre veľkododávateľa bol v tom, že vedel, že tu nie je súťaž, ani maloobchody na neho neprenesú tlak, aby znižoval cenu.

Tak boli poškodení zákazníci...

Dodávateľ a predajcovia, tieto dve úrovne vertikály, boli spokojní. Kto na tom tratil, bol, samozrejme, zákazník. Nedokázal si kúpiť mlieko, maslo a smotanu lacnejšie. Je tu ešte otázka, ako sa to dotklo prvovýrobcov.

Takže vyšetruje sa to ďalej, čo sa týka vplyvu na prvovýrobcov?

Povedal by som, že v tejto chvíli nie tak intenzívne, ale je to tam niekde v pozadí, dá sa tomu venovať.

Keď PMÚ odhalí kartel, na základe čoho sa určuje výška pokuty?

Je to z relevantného obratu. V tomto prípade z celkového obratu subjektov, ktoré boli účastníkmi konania, sa vybral relevantný, ktorý je obratom za mlieko a mliečne výrobky. Pokutu tvorí percentuálna suma, maximálne desať percent. Je na to jasný matematický vzorec: obrat násobený percentom podľa závažnosti a rokov trvania. Potom tam môže vyskočiť kritérium poľahčujúcej alebo priťažujúcej okolnosti.

Čo je priťažujúca a čo poľahčujúca okolnosť?

Priťažujúca je, ak by ste boli v celom zoskupení líder, teda ten, komu to napadlo a kto to dokonca kontroloval, manažoval. Poľahčujúcou môže byť aktívna spolupráca s PMÚ pri samotnom odhaľovaní. Napríklad v tomto konaní jeden z účastníkov podal urovnanie, uznal svoj podiel na tomto konaní a súhlasil s výškou pokuty.

Môžete povedať, kto to bol a akú pokutu dostal?

Môžem v tejto chvíli povedať len toľko, že dostal 50-percentnú zľavu z pokuty. Vzhľadom na to, že očakávame, že ostatní členovia konania podajú rozklad, teda pôjdu vyššie, budú sa odvolávať na súdoch, nezverejňujeme konkrétne mená. Konkrétne subjekty sa však k tomu môžu priznať.

A môžete povedať aspoň rádovo, v akej súhrnnej výške je pokuta?

Je to skoro desať miliónov eur pre 9 subjektov - pre jedného veľkovýrobcu a osem maloobchodných predajní.

Ich obchod sa týka celého Slovenska?

Neviem si predstaviť občana, ktorý by ani v jednom z nich nenakupoval.

Spomínali ste, že vaši kontrolóri prichádzajú na miesta neohlásení. Ako také niečo prebieha? Aké bývajú reakcie dotknutých? A čo všetko inšpektori môžu urobiť alebo robia?

Skutočne môžeme urobiť inšpekciu u podnikateľov bez toho, aby sme ju ohlasovali. To je pointa. Základný prvok, s ktorým sa pracuje, je moment prekvapenia. Preto sa im v angličtine hovorí dawn raids - prepadnutie za úsvitu. My skutočne hľadáme také dôkazy, o ktorých sa predpokladá, že sú skryté.

Čo teda napríklad hľadáte? E-maily?

V minulosti to bola najmä papierová dokumentácia, ale v súčasnosti hlavne elektronické dokumenty. Prezeráme počítače, tablety aj mobily, hľadáme mailovú komunikáciu, elektronické dokumenty, tabuľky.

Máte právo zhabať tieto elektronické prostriedky?

My nezhabeme samotný počítač. My ho na mieste prehľadáme a po prezretí a nájdení dokumentov na základe kľúčových slov, ktoré nás zaujímajú, ich kopírujeme na naše nosiče. Spisuje sa o tom zápisnica. Takže počítač fyzicky nezoberieme. Ak je objem dát príliš veľký, prehľadávame aj u nás na úrade opätovne všetko za účasti buď samotných účastníkov, alebo advokátov. Môže sa stať aj to, že nenájdeme nič.

Majú vaši inšpektori práva ako polícia? Nemôže im byť odoprený vstup do priestorov?

My sme stále správny orgán, v rámci správneho práva nie sme silová zložka. Naši inšpektori nemôžu prekonávať odpor. Môžeme požiadať o prítomnosť polície. I takéto konanie potom môžeme postihovať ako nespoluprácu s úradom a opätovne môže byť za to pokuta v rámci správneho konania.

Stala sa vám pri takejto inšpekcii aj nejaká kuriózna situácia?

Poviem úprimne, neohlásená inšpekcia je stresujúca pre obe strany. Najmä pre podnikateľa, ale aj pre našich zamestnancov. Môžu vzniknúť skratové reakcie. Napríklad úteky na záchod s telefónom. Ja to vnímam tak, že je to ľudská reakcia. Najstresujúcejší je začiatok, keď prídeme na vrátnicu, do kancelárie, legitimujeme sa, vytiahneme poverenia a domáhame sa svojich práv ako vyšetrujúci orgán. Keď sa už inšpekcia začne, prečítajú sa poverenia, ľuďom dôjde, že je tu inšpekcia, ale týka sa toho a toho. Vtedy sa upokoja a už to má normálnejší ráz.

Môžu vyhlásiť - Toto je môj súkromný počítač alebo mobil a ten vám nedám?

Judikatúra sa venuje už aj tomu, základné pravidlo je, že môžeme prehľadávať aj súkromné veci, ale len informácie týkajúce sa prípadu. Poviem to opačne. Ak sa vo firemnom počítači nachádzajú súkromné maily, dokumenty, nepoužijeme ich ako dôkaz.

Čo ak sa stane, že človek komunikuje cez súkromný e-mail s heslom?

Môžu nastať dva prípady. Dotyčný má súkromný e-mail, ale ak na to neprídeme, bohužiaľ, ani ho neprezrieme. Ak vyplynie z inej komunikácie, že má súkromný e-mail, máme právo požiadať ho o heslo. Primárne sa vychádza z toho, že dotyčná osoba vie heslo k svojmu e-mailu.

Ak nie, čo potom? Policajná súčinnosť?

Máme aj nejaké prostriedky, ako sa k tomu dostať, závisí od toho, ako sofistikovane to má dotyčný subjekt spravené. Sme schopní aj priamo na mieste heslo prelomiť.

Má úrad svojich hekerov?

Takto by som to nenazval. Máme svojich špecialistov, ktorí sú schopní urobiť po určitú úroveň aj takéto záležitosti. Ale spolupracujeme aj s inými organizáciami.

Ktoré veľké prípady sa vám podarilo urobiť a doviesť do úspešného konca?

Veľká vec z nášho pohľadu aj z hľadiska súdneho prieskumu, ktorým to prešlo, je napríklad prípad Slovnaft. Išlo o zneužitie dominantného postavenia. Významné pre nás bolo, že súdy uznali dôkazy, ktorými sme preukázali zneužitie dominancie.

Aká bola výška pokuty v tomto prípade?

9,03 milióna eur.

Aj to zaplatili?

Áno.

Takže peniaze boli príjmom štátnej pokladnice.

Áno, funguje to tak, že PMÚ pokuty len inkasuje, hneď ich posiela ministerstvu financií a sú súčasťou štátneho rozpočtu.

Dostávate odmeny vy a vaši ľudia, ak sa vám podarí dokončiť prípad a vymôcť takúto relevantnú sumu do rozpočtu?

Nie, nie je to nijakým spôsobom previazané. Narábame s rozpočtom, ktorý nám schvália a je súčasťou veľkého rozpočtu SR. Nie je to nijakým spôsobom prepojené.

Dostanete odmeny, ak ste mimoriadne úspešní?

Nie.

Spomínali ste aj whistle blowera, teda človeka, ktorý prinesie prvotnú informáciu. Bol už taký prípad, že ste niekoho odmenili?

Tak ďaleko sme sa nedostali, lebo treba povedať, že odmena sa vypláca, až keď prebehne naše konanie, ktoré trvá nejaký čas. Takže v praxi ešte vyplatenie odmeny nemáme.

Ona je tiež viazaná na to, že priestupca to musí zaplatiť štátu...

Sčasti áno. Keď to zaplatí, berie percento z pokuty. Ak nezaplatí, tak určitá pomerná časť odmeny sa mu uhradí, aby nebol závislý od toho, či sa subjekt nejakým iným spôsobom nevyhol zaplateniu pokuty.

Spomínali ste, že všetci sa viac-menej odvolávajú proti vašim rozhodnutiam, obracajú sa na súdy. Ako pristupujú súdy k týmto sporom?

Mám taký pocit, že sme v sínusoide. Keď som nastupoval, jednou z mojich priorít bolo upraviť vzťahy so súdmi, pretože rozhodnutia súdov v drvivej väčšine negovali rozhodnutia PMÚ. Vzájomne sme sa pozývali na konferencie, snažili sme sa vzdelávať. Mám pocit, že to aj dosť pomohlo a dostali sme sa v rámci sínusoidy hore. A zrazu súdy v drvivej väčšine potvrdzovali naše rozhodnutia. Za ostatný rok mám opäť pocit, že sa dostávame dole.

Samostatnou kapitolou sú kartely vo verejnom obstarávaní, kde ide o peniaze z eurofondov.

V posledných dvoch rokoch sa to stalo našou najnosnejšou témou v zmysle, že najviac ľudí bolo vyťažených najmä kartelmi v obstarávaniach. Uzatváralo sa programové obdobie čerpania eurofondov, boli vykonané mnohé kontroly tohto čerpania a z týchto auditov nám vyskočilo veľké množstvo v stovkách podnetov štátnych inštitúcií - garantov eurofondov.

Teda oni sami ako vyhlasovatelia tendra už videli, že niečo nie je o. k.?

My sme za posledné roky uskutočňovali aj veľa školení, kde sme upozorňovali, čo sú indikátory kartelu vo verejnom obstarávaní. Pri auditoch už sami obstarávatelia vedeli spáriť tieto indikátory v obstarávaní. Napríklad veľmi častá je indexácia - určitá ponuka a krycia ponuka je napríklad presne na 1,1-násobku pôvodnej ponuky. Takže vidíte, že niekto mal víťaznú ponuku a mechanicky zvýšil ďalšiu ponuku. Potom sú to až triviálne hlúpe chyby - napríklad v písaní - dva subjekty dodajú totožný formulár, pritom o sebe formálne nemali ani vedieť. Alebo sa vyskytne rovnaká gramatická chyba, rovnaký preklep, totožné nesprávne zaokrúhlené čísla. Sofistikovanejšie sú, že ten, kto dal kryciu ponuku a nevyhral, sa následne stal subdodávateľom pre víťaza. Čo nie je, samozrejme, nezákonné, ale v súhrne iných dôkazov sa to môže stať indikátorom. Tam, kde máte indikátory, príde naše šetrenie a prípadne správne konanie, kde musíte prísť aj s ďalšími dôkazmi, že pri verejnom obstarávaní došlo ku kartelu.

Vianočné tipy na darček