Vzácne okolie Révayovského kaštieľa má narušiť štadión a parkovisko

Ruská majiteľka kaštieľ v Turčianskej Štiavničke najskôr obohnala ostnatým drôtom, teraz ide zastavať historický park.

Domov

Prešiel rok odvtedy, čo sme písali o kaštieli v Turčianskej Štiavničke, a dva roky, odkedy zmenil majiteľa. V roku 2013 ho kúpila firma Palman, ktorej majiteľkou je podľa záznamov v registri firiem občianka Ruskej federácie Moskovčanka Tatiana Pilatová. Prvotná radosť z toho, že sa konečne našiel ktosi, kto dá kaštieľ do poriadku, sa však rýchlo zmenila na šok.

Nielen barokový kaštieľ, ale celé niekdajšie révayovské panstvo, teda aj historický anglický park, kde sa striedajú voľné lúky so skupinami vzácnych stromov, a tiež dômyselný vodný systém s jazierkami a rybníkmi, zmizli za plotom. Plotom, ktorý má hore až tri rady ostnatého drôtu.

Révay by žasol

Brodíme sa blatom v lese okolo neho. Nohy sa zabárajú do rozrýpanej zeme a cestička na jeho druhej, zakázanej strane je výsmech, keď musíte preskakovať kmene zrúbaných stromov. Džungľa. Miestni vravia, že to nie je náhoda, vraj, keď stavali plot, nechali všetko tak, „aby novému panstvu nikto necivel do záhrad“. A aby vraj cudzie oči nevideli, čo sa za plotom odohráva.

Na prvý pohľad nič. Kaštieľ stojí a vyzerá rovnako ako pred rokom. Ani park sa nezmenil, len je bez ľudí akýsi tajomnejší. Nikde nikto. „Najskôr tu mali esbéeskárov, ktorí to strážili,“ tvrdia miestni. Na plote ešte stále visí ceduľa SBS KOBRA.

„A boli tu aj psy. Najskôr zmizla strážna služba a po nej zvieratá, ktovie, čo sa s nimi stalo,“ hovoria domáci. Takže sa smú smelo dotknúť plota, zavesiť sa naň a so slzami v očiach spomínať, ako sa tu žilo. Ľaliovníky, ginká, tisy, červený dub.

Niektoré ešte určite pamätajú časy, keď v prvom slovenskom filme o Jánošíkovi z balkóna kaštieľa pálil z pušky na banditov gróf Béla Révay. Osobne.

Oranžéria, kde rástli palmy a liany sa ťahali po stenách. Rástli, kým patrili prírodovedeckej fakulte, potom však prišiel iný majiteľ a všetko, čo bolo vnútri, nechal zamrznúť. Ružový vŕšok, z ktorého vidno aj rybníky. Stále bez ruží, ale s legendou, že sa práve pod ním začína tajná chodba spájajúca kaštieľ so Sklabinským hradom. Všetko za plotom s ostnatým drôtom, ktorý má však prívlastok - dočasný.

Novej majiteľke ho odsúhlasil Krajský pamiatkový úrad v Žiline 27. novembra 2013 na päť rokov, kým bude kaštieľ v rekonštrukcii. Údajne sa má zmeniť na penzión pre solventných ruských dôchodcov, lenže potvrdiť to vlani nevedel ani starosta obce Peter Očka. Miestni tvrdili, že plot je večný a že horšie byť už ani nemôže. Mýlili sa.

Ihrisko, strelnica, parkovisko

„Historický krajinársky park je umelecké dielo. Pôsobí, akoby ho vytvorila príroda, ale je dielom ľudských rúk. Malebnosť, krása, vznešenosť. Všetko je v ňom premyslené, každý strom má svoje miesto, každý pohľad na kaštieľ alebo do okolitej krajiny ktosi naplánoval,“ hovorí Miroslava Šichtová zo žilinského Krajského pamiatkového úradu, ktorá sa venuje historickým parkom a záhradám.

A keďže je aj tento park historický, vzťahuje sa naň Florentská charta. Tú prijal Medzinárodný výbor pre historické parky a záhrady v roku 1981 a definuje ho ako „architektonickú a vegetačnú kompozíciu, ktorá je z hľadiska dejín alebo umenia celospoločensky významná“.

Česi túto chartu podpísali, Slovensko zatiaľ nie, pre nás má teda iba „odporúčací charakter“. Francúzi ju asi ani nepotrebujú, zrejme by im nenapadlo to, o čo požiadala nová majiteľka. Vybudovať futbalový štadión na lúke. Parkovisko pod oknami kaštieľa. A čo keby tam bola ruská baňa, čiže mokrá sauna tesne pod jazierkom a na potoku Teplica? Absurdné?

To je iba začiatok. Vlani siedmeho októbra vydali žilinskí pamiatkari prvostupňové rozhodnutie, ktorým zamietli viacero z dvanástich stavieb a „funkčných plôch“ v parku. Šesť ďalších malo stáť tesne vedľa územia, ktoré podlieha ochrane podľa pamiatkového zákona.

Čo zamietli Žilinčania...

„Kým sme vydali rozhodnutie, dôkladne sme ho zvažovali a s novým majiteľom sme dlho rokovali. Posudzovali sme alternatívy, ktoré predostrel. Niektoré stavby sme akceptovali, iné podmienili pamiatkovým architektonicko- historickým výskumom a niečo sme zamietli,“ hovorí Miloš Dudáš, riaditeľ Krajského pamiatkového úradu v Žiline.

Dodáva, že išlo najmä o nové stavby, teda nie na miestach, kde už kedysi čosi stálo. Parkovisko zmietli zo stola. „Šľachtic vytvoril park ako obraz ideálnej prírody a pritiahol si ju k svojmu sídlu, aby mu slúžila na prechádzky a rozjímanie,“ vysvetľuje Miroslava Šichtová.

Autá do tohto obrazu nesedia a už vôbec nie tam, kde kedysi okolie kaštieľa skrášľovali kruhové záhony kvetov. Navyše, parkovisko by mohlo byť o kúsok ďalej, kde je miesta dosť. Aj futbalovému ihrisku na veľkej lúke dali prst dole. Je to súčasť pamiatkového územia, nie nezmyselná tráva. Viete si predstaviť, že by ktosi pri zámku na Loire vytvoril „športoviská pre dynamické hry“?

Lukostrelecká strelnica so servisnými objektmi mala stáť vedľa troch jazierok závislých od podzemnej vody. Aby nezmizli, pamiatkari žiadali posúdiť vplyv na hydrologický režim vodného toku a až na jeho základe mienili rozhodnúť.

A čo má strelnica spoločné so spodnou vodou? Nuž, musí stáť na nejakom základe a potrebuje aj inžinierske siete. Ruská baňa pod jazierkom a v koryte prírodného potoka? Tá nepotrebuje dezinfekciu? Inžinierske siete? Odtok vody? A to ani nehovoríme, že k rybníkom by podľa nášho laického názoru sadla ako päsť na oko.

... to povolili Bratislavčania

Bolo by aj po výhľadoch. Napríklad z okna. Na jednej strane parkovisko, na druhej tenisové kurty na lúke kúsok od Kantorského potoka. So „servisným strediskom“, samozrejme, v tomto prípade so šatňou. A čo tri niekdajšie pivnice na lúke, ktoré sa mali premeniť na bližšie nešpecifikované podzemné športoviská?

Keď sa pozriete na mapu parku a miesta, kde by stavby mali vyrásť, môžete skonštatovať iba jedno - všade. A tak si predstavte aj nekonečné jarky vykopané krompáčmi, ktoré by sa tiahli ako lúče slnka po celom parku k jednotlivým objektom. Ako by sa vyhli koreňom starých stromov? A keby sa im to aj podarilo, ako by tento „penzionland“ vyzeral?

Dobrých pamiatkarov spomína málokto, väčšinou sa investori sťažujú, že im strpčujú život, že to predražuje ich výstavbu. To napokon konštatoval aj nový majiteľ révayovského panstva, keď sa bránil posudzovaniu vplyvu výstavby objektov na hydrologický režim vodných nádrží a pamiatkovým výskumom.

Dostal však kladné stanovisko na výstavbu altánkov, obnovu fontán, záhradných pavilónov, na obnovu oranžérie a jej premenu na informačné centrum a kaviarničku. Tak rozhodla Žilina 7. októbra 2014. Nový majiteľ panstva sa však odvolal a 10. februára tohto roka uzrelo svetlo sveta nové rozhodnutie Pamiatkového úradu Slovenskej republiky v Bratislave.

Z toho žilinského nezostal kameň na kameni. „Zámer vybudovania drobných stavieb a funkčných plôch... je z hľadiska záujmov chránených pamiatkovým zákonom prípustný,“ píše Bratislava.

Vymenujme - oranžéria, besiedky, pavilón jogy, parkovisko, tenisový kurt so zázemím, fontány, futbalové ihrisko, ruská sauna a bazénik, skleník, podzemné športovisko v pôvodnej pivnici, lukostrelecká strelnica a zázemie s WC, stavby pre zvieratá, výbeh, odkrytá manéž pre kone, plocha na barbecue. Nezdá sa vám, že oproti pôvodnému zámeru ešte niečo pribudlo?

Majiteľka sa vyhráža

Žilina zamietla, Bratislava povolila. Jedni aj druhí sú pritom pamiatkari. Komu by ste dali za pravdu? A čo na to vlastník? „V prípade, že nedôjde k zásadnej zmene napadnutého rozhodnutia, je pripravený od projektu odstúpiť a pravdepodobne vlastníctvo dotknutej národnej pamiatky previesť na inú osobu,“ píše sa v rozhodnutí Pamiatkového úradu SR.

Preložme si to do zrozumiteľnej reči - vyhráža sa. Akoby nestačilo, že všetku krásu, ktorú Turčianska Štiavnička mala, skryl za ostnatým drôtom. A mnohí z nich vravia, že teraz pekne potichu zničí historický park. Čoho sa ešte majú báť?

Domov