Aj škôlky: Do štrajku na východe sa zapojili i materské školy. Tie bojujú najmä za viac financií nielen na platy, ale aj na opravu nevyhovujúcich a chátrajúcich budov.

Vzbura učiteľov: Cez štrajk dobiehali pracovné resty

Štrajk učiteľov prebehol nenápadne, takmer ako obyčajný deň prázdnin. Mnohí cez voľno dobiehali pracovné resty.

V parlamente sa vo štvrtok 13. septembra očakávala vášnivá diskusia, nie však k zúfalej situácii učiteľov, ktorí na tento deň zvolali výstražný štrajk, ale k Zákonníku práce. Štrajkujúci učitelia však prišli aj do parlamentu. V žltých bundách, farbách odboru, vyzerali síce ako plyšové medvedíky, ale aspoň sa ich nedalo nevidieť. Hoci napríklad exminister práce a sociálnych vecí z SaS Jozef Mihál ich bez problémov ignoroval s argumentom, že sa ponáhľa. Ani smerácky štátny tajomník rezortu práce Braňo Ondruš zoči-voči učiteľom nenachádzal veľa slov. „Tak viete, ako to je... Veľa šťastia, nech sa vám darí,“ zmohol sa a s plagátom, na ktorom svietilo číslo 662 - čiže priemerná mesačná hrubá mzda školského zamestnanca -, odkráčal do svojej poslaneckej lavice.

Poučení ochrankou

„Sme tu, aby sme poslancov upozornili, že situácia v školstve je naozaj radikálna a že je po toľkých rokoch dôležité s tým niečo robiť,“ vysvetľuje prítomnosť štrajkujúcich v parlamente Miroslav Habán, predseda Združenia vysokého školstva, keď k nim prišiel ochrankár. „Chcem vás upozorniť, aby ste si toto pozorne prečítali a nie že im budete z balkóna hádzať tie letáky,“ podozrievavo pozrie muž v uniforme na učiteľov a rozdáva im pokyny, ako sa majú správať na parlamentnom balkóne. „Nevykláňať sa, nezdržiavať sa pri zábradlí...“ čítame pokyny podpísané Viktorom Stromčekom zo Smeru, vedúcim Kancelárie Národnej rady. Jednodňový výstražný štrajk prebiehal od šiestej ráno do osemnástej večer. Ak nerátame štrajkujúcich v parlamente, zopár učiteľov v uliciach niektorých miest či správy v médiách, o štrajku by vedeli asi iba rodičia detí, ktorí pre ne museli vymyslieť náhradný program. Ticho bolo takmer na 90 percentách základných a 80 percentách stredných škôl. Zapojili sa aj niektoré vysoké školy. Na ich bránach viseli protestné plagáty, ako napríklad na Základnej škole na Mudroňovej v Bratislave: „Dokedy budeme za almužnu vzdelávať celý národ?“ V základnej škole na Hlbokej ulici sme mali šťastie, vošli sme práve, keď zamykali bránu. Učitelia sa stretli v zborovni okolo deviatej ráno, podľa pokynov štrajkového výboru. „Prečítali sme vyhlásenie, budeme tu do desiatej. Zamestnanci potom môžu ísť domov, ostane tu len štrajkový výbor,“ informuje nás jeho predseda Igor Gosiorovský. Zo zborovne sa ozýva hlasná vrava, ktorá po našom príchode stíchne. Hľadí na nás asi desiatka párov ženských očí. „O všetkom nás informovali, aj o tom, že si zaplatíme odvody, prečítali sme si na nástenke vyhlásenie, popodpisovali, čo bolo treba,“ informuje nás 52-ročná vychovávateľka Dajana. „Robíme si triednické veci, takže určite tu budeme dlhšie ako do desiatej,“ pokračuje 61-ročná učiteľka slovenčiny Hanka. Na otázku, čo očakávajú od štrajku, to v zborovni opäť zašumí. „No aspoň dialóg,“ odpovedá slovenčinárka. Zozadu však ironicky niekto doplní: „No len aký to bude dialóg. Či bude mať vôbec nejaký význam. Týmto sa to určite nekončí.“

Chudobné

Zamestnanci školy sú si vedomí, že ich požiadavky na zvýšenie platov minimálne o desať percent, úpravu systému odmeňovania a celkové zvýšenie financií do školstva prichádzajú v čase krízy, keď vláda škrtá a berie, komu sa dá. Platy učiteľov sa pritom neupravovali od roku 2003, keď si ich tiež museli vymôcť štrajkom. „Platy sa nemenili, nemáme ani odmeny, ani osobné ohodnotenia, nedostávame trináste platy, nič nemáme...“ prekrikujú sa jedna cez druhú. „Robím vychovávateľku tridsaťtri rokov, mám odbornú školu a 470-eurový plat v čistom. Keď pôjdem do dôchodku, dostanem 265 eur, ako taký žobrák. Dokonca som sa musela presťahovať z trojizbového bytu do dvojgarzónky, pretože som to nevládala platiť. Aj tak ma len nájom stojí 138 eur mesačne, teraz plus elektrina, koncesionárske, mestská hromadná doprava. Viac ako polovicu platu dám na domácnosť. Trieme biedu,“ zveruje sa Dajana. Otázka platov opäť rozvášnila zborovňu. Ozvali sa aj tie najmladšie učiteľky. „Začínam, takže v čistom dostanem nejakých štyristo eur. Len za podnájom zaplatím stopäťdesiat. Do toho nerátam stravu, dopravu a občas cestujem aj domov, keďže nie som z Bratislavy,“ krúti hlavou 24-ročná Emília, učiteľka matematiky a geografie. „Od finančného ohodnotenia sa odvíja aj spoločenské postavenie. Rodičia to vnímajú ako niečo nižšie, prenáša sa to na deti a učiteľ nemá takú vážnosť, ako mal. Veď vždy boli najváženejší ľudia učiteľ, kňaz a lekár,“ podotýka slovenčinárka Hanka. Všetky sa však zhodnú v tom, že nejde len o platy. „Našou univerzálnou učebnicou je kopírka, ktorá je pri vás,“ kričí zozadu ďalšia pedagogička. Mladé učiteľky dodávajú, že nemajú učebnice, cvičebnice a papier často nosia z domu.

Ďalší štrajk

O svojich požiadavkách majú učitelia s ministrom školstva Dušanom Čaplovičom rokovať už v najbližších dňoch. Aj keď ten vyjadril pre ne pochopenie, veľkú nádej na ich splnenie nevidí. „Neviem, odkiaľ to mám zobrať. Od invalidov? Od dôchodcov? Od detí? Nie,“ vyhlásil. Učiteľky mu odkazujú: „Štát má kde ubrať. Aj na platoch politikov by sa dalo ušetriť. Majú také astronomické sumy, ku ktorým sa my nikdy nedopracujeme.“ Všetky sa svorne zhodujú, že neustúpia. Sú ochotné ísť aj do ostrého štrajku. Teda, ak si to budú môcť dovoliť, keďže počas štrajku prichádzajú o mzdu a musia si zaplatiť aj zdravotné odvody. „Lekári vydržali a vydupali si to. Boli agresívnejší. Chceme vydržať.“ Šéf školských odborov Pavel Ondek nevylučuje aj niekoľkodňový štrajk s tým, že na zvýšení platov o desať percent odborári trvajú. „Najdôležitejšiou požiadavkou je zvýšenie hrubého domáceho produktu do školstva tak, aby sme sa čo najskôr vyrovnali štátom Európskej únie. Od toho sa odvíjajú platy. Najväčší problém je u nepedagogických zamestnancov, ktorí sú už teraz na hranici chudoby.“

Zamknuté

Ticho. Zamknuté brány. Takto vyzeral štrajk vo väčšine banskobystrických škôl. Odborári síce tvrdili, že v každej škole bude počas pracovného času fungovať štrajkový výbor, ale či tam niekde v útrobách budov ktosi sedel, sa zistiť nedalo. Pre verejnosť či rodičov zostal štrajkový výbor neviditeľný a nezastihnuteľný. V Základnej škole na Moskovskej ulici majú, našťastie, hneď pri vchodových dverách zvonček, a tak prípadný záujemca sa po zazvonení do budovy dostal. Pred riaditeľňou posedávali učitelia a mĺkvo čosi vypisovali. „Vypĺňajú papiere do zdravotnej poisťovne,“ vysvetľuje Blanka Šupalová. „Pre štrajk sme sa stali na jeden deň samoplatiteľmi, čiže zamestnávateľ nás musel na jeden deň z poisťovne odhlásiť a po štrajku nás tam zase prihlási. A každý zo štrajkujúcich musí za tento deň zaplatiť jedno euro a päťdesiatosem centov. To asi boli veci, ktorých sa ľudia najviac báli. Aký dôsledok bude mať štrajk z finančnej stránky, či sa im nezníži dôchodok. Inak z našich kolegov nezaváhal nikto. Problémov v školstve je príliš veľa, zďaleka nejde len o naše platy, ale o podmienky pre žiakov. Chceli by sme, aby sa konečne s nami o tom niekto bavil, veď vzdelanie potrebuje každý - aj deti športovcov, predavačov, novinárov.“ „Pre to, aby sme prišli všetci do školy aspoň ráno, sme sa rozhodli akosi samovoľne. Jednak popri vyučovaní nebol čas pripraviť transparenty a plagáty ku štrajku, tie vyrábame teraz a vylepíme ich na okná a dvere školy. Nezdalo sa nám správne ani ostať sedieť doma. Myslím si, že by nás malo byť viac vidieť,“ hovorí riaditeľka školy Marta Melicherová. Učitelia boli na očiach verejnosti aj v Základnej škole Slobodného slovenského vysielača. „O ôsmej sme pred školou prečítali výzvu a chvíľu sa porozprávali. Úradníci, ktorí práve šli do práce, nám zakývali, my sme zakývali im, bolo to celkom milé. Boli sme sklamaní, že pred štrajkom ani dnes ráno sa za nás nepostavil ani jeden poslanec parlamentu. Veď to sú ľudia, ktorých si sami volíme,“ sťažuje sa Elena Krajčiová, predsedníčka tamojších odborov. „U nás bol za štrajk každý, hoci pre mnohých to bolo finančne náročné. Ale stav školstva je taký, že sa rozhodli niečo obetovať. Napríklad upratovačky dostávajú minimálnu mzdu. Za deň štrajku nedostanú ani cent. Pri ich nízkych platoch je to dosť vážny zásah do rodinného rozpočtu. Ak v školstve pracujú obidvaja manželia, je to ešte horšie. Veríme, že štrajk zmysel má. Že aspoň v mysliach poslancov sa čosi otvorí.“

Ticho aj na východe

Školy bez detí s nalepeným oznamom o konaní štrajku, to bol výsledok štvrtkovej vzbury pedagógov na východe Slovenska. Školy boli síce otvorené, no našli sme v nich len členov štrajkových výborov a jednotlivcov, ktorí využili voľný deň na prípravu vecí, ktoré doteraz nestihli urobiť. Nálada je príjemná, učiteľky usmievavé. „Ide ma šľak trafiť, keď počúvam, aké máme priemerné platy, vraj okolo 800 eur. Tu je moja výplatná páska. V školstve robím 31 rokov a moja mesačná výplata je v čistom 608 eur. Nie som nijaký robotník bez vzdelania, ale vysokoškolsky vzdelaná osoba s dlhoročnou praxou. Je to dosť?“ pýta sa učiteľka zo základnej školy v Košiciach, ktorá si nepraje byť menovaná. Aj platy ďalších kolegýň sa pohybujú na úrovni 600 eur. Najvyššia je vo výške 622 eur u učiteľky s 22-ročnou praxou. „Štrajk sa mi zdá slabý. Staré odbory to nedotiahli. Nepáči sa mi, že sme na východe nevyšli do ulíc, ale protestovali sme len takto, v podstate potichu, každý na svojom pôsobisku,“ čuduje sa protestujúca učiteľka v XVIII. materskej škole na Leningradskej ulici v Michalovciach Slávka Rafajová, ktorá je zároveň členkou Nových školských odborov. Protestom chce poukázať najmä na katastrofálnu finančnú situáciu a zlú legislatívu. „Zrušil sa strop počtu detí, ktoré môžu byť umiestnené v triede. Určujú ho len hygienici, a tak v triede môžeme mať aj tridsať či štyridsať detí. Ak presadí Čaplovič povinnú predškolskú dochádzku, táto situácia nastane. Kde bude individuálny prístup? Jedna učiteľka to nezvládne.“ „Štát sa zbavuje zodpovednosti a iba direktívne prikazuje. Budovy škôlky sú staré, ak chceme vymeniť čo i len koberec, prispievajú rodičia,“ dodáva ďalej Rafajová.

Byrokracia

Na nezaplatenú multifunkčnosť učiteľov poukazujú i ďalší. „Z učiteľov sa meníme na nedocenené sekretárky. Toľko byrokracie tu ešte nebolo,“ vysvetľuje za všetky štrajkujúce kolegyne Júlia Špilárová, zástupkyňa pre I. stupeň Základnej školy na Krosnianskej ulici 2 v Košiciach. Problémov v školstve je skutočne viac než dosť, a tak každému, kto prejaví záujem aspoň sčasti nazrieť pod povrch školských boľačiek, ochotne prezradia detaily. „Z roka na rok je to ťažšie. Myslím, že nik nevie lepšie šetriť ako učiteľ. Nie je na pomôcky, nie je dostatok peňazí na nič. Je smiešne, že keď chcem na vyučovanie nejakú novú pomôcku, tak musím siahnuť do vlastného vrecka,“ povzdychne si učiteľka jazykov Zuzana Sabolová.

Samoplatcami na jeden deň

V deň štrajku zamestnávateľ za svojich zamestnancov neplatí zdravotné odvody. Z poisťovne ich odhlási a oni sa musia na tento jeden deň prihlásiť ako samoplatitelia, a to do ôsmich dní. „Poistné na zdravotné poistenie za jeden deň je 1,58 eura,“ informovala hovorkyňa Všeobecnej zdravotnej poisťovne Dana Gašparíková. Ešte donedávna však štát platil poistné aj za štrajkujúceho zamestnanca. Zmenu zaviedla Dzurindova vláda v roku 2004 prijatím zákona o zdravotnom poistení, ktorý mal účinnosť až od 1. mája 2011. „Pôvodný právny stav predpokladal, že zdravotné poistenie zamestnanca sa preruší v okamihu, keď zamestnanec celý kalendárny mesiac nepoberal príjem zo závislej činnosti. Na prerušenie zdravotného poistenia by tak musel zamestnanec štrajkovať celý mesiac. Nový právny stav už nie je ohraničený mesačným limitom. Stačí, ak zamestnanec štrajkuje čo i len jeden deň, a ocitá sa v postavení dobrovoľne poistenej osoby,“ vysvetľujú právnici Odborového zväzu KOVO Martin Vavro a Marek Švec. (mk)

Chýba hrdosť

Najviac štrajkov v minulosti na Slovensku zorganizoval Odborový zväz KOVO. „Dávame prednosť rokovaniam až do poslednej chvíle, keď už vidíme, že všetko stroskotalo, a vieme, že na to, čo požadujeme, zamestnávateľ má a je v jeho silách to splniť,“ hovorí Emil Machyna, predseda Odborového zväzu KOVO. Tvrdí, že najčastejšie dôvody na štrajk boli nízke platy, zlé pracovné podmienky či psychický nátlak a zastrašovanie zo strany zamestnávateľov. „U nás majú ľudia stále strach. Hlavne tam, kde je vysoká miera nezamestnanosti. Ľudia pracujú za minimálnu mzdu, no boja sa ísť do nátlakovej akcie, pretože sa obávajú straty svojej práce. Dokonca, aj keď nedostanú dva-tri mesiace plat, máme veľký problém ich presvedčiť, aby zastavili prácu. Stále dúfajú, že zamestnávateľ sa zmení. Nie sú naučení štrajkovať ako v západných demokraciách, kde sa to však tiež učili roky. Ak by tam jeden deň nedostali výplatu, na druhý deň končia a nepracujú. Ľudia tam majú viac hrdosti,“ myslí si Machyna a ukazuje príklad, keď v Nemecku štrajkovali zamestnanci leteckej spoločnosti Lufthansa. „Keby naši mali také platy, tak zamestnávateľa nosia na rukách. Oni bojujú, lebo nechcú stratiť svoju životnú úroveň. Ale naši ľudia sú ochotní ešte aj niečo ubrať, ešte sa uskromniť. Stále síce všetci na všetko nadávajú, ale občianska statočnosť mnohokrát chýba.“ (mk)


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
  • mk
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].