Ruiny: Pre bývalých zamestnancov je pohľad na skláreň deprimujúci.

Z vychýrenej sklárne v Utekáči sú ruiny. Zničila ju privatizácia

„Ťažila u nás nie železnú rudu, ale priamo železo,“ rozhorčuje sa starostka nad bývalou vlastníčkou sklárne Clara Utekáč, ktorá kvalitné stroje odvážala do šrotu.

Na tejto fabrike sa vykonala genocída, bohužiaľ, za prítomnosti vlastných ľudí, - povzdychne si posledný riaditeľ sklárne Clara Utekáč. Dušan Kubinec v nej prežil väčšinu svojho života. Spočiatku rozpráva opatrne. Ospravedlní sa za svoj roztrasený hlas. Odkedy opustil brány vychýrenej sklárne ako zamestnanec, odmietol sa vyjadrovať k pustošivému dianiu v Clare.

„Bol som štvrtá generácia po otcovi a piata generácia po matke, ktorá pôsobila v utekáčskej sklárni. Tu sa bežne dedilo sklárstvo z pokolenia na pokolenie.“ Na chvíľu sa odmlčí a dodá: „Je to prvý rozhovor, ktorý dávam od bolestivej privatizácie - zásadne som sa tomu vyhýbal.“

Temná privatizácia

Život kedysi vyspelej obce sa zmenil na nepoznanie. V minulosti si mladí sklári v doline vo Veporských vrchoch zakladali rodiny a tešili sa z výhod, ktoré im ich práca ponúkala. S Clarou Utekáč bol spojený bohatý sociálno-spoločenský život - školy, zdravotnícka starostlivosť, kúpalisko, hotel, kino aj množstvo športových a kultúrnych podujatí. Dnes je všetko inak.

„Prvotná trauma sa spája s dátumom 31. december 1995. Vtedy štátny podnik sprivatizovali,“ hovorí starostka Zuzana Paľašová. „Skláreň fungovala dvesto rokov. Ani počas hospodárskej krízy v dvadsiatych rokoch minulého storočia, ani počas prvej a druhej svetovej vojny pece nevyhasli. To sa podarilo až po privatizácii,“ trpko zdôrazní ženská hlava obce.

Ďalšia rana prišla v podobe hromadných výpovedí, ktoré dostali zamestnanci sklárne v roku 1998. Ľudia odchádzali zo závodu s tým, že o tri mesiace sa vrátia. Nádeje sa však nenaplnili. Skláreň zo dňa na deň chátrala, po utekáčskych uliciach sa motali ľudia bez nádeje a finančných prostriedkov. A každý z nich nostalgicky spomínal na staré dobré časy. Niektorí v krčme pri poháriku, iní v tichosti vo svojich príbytkoch.

Každého, kto čo i len trochu pričuchol k sklárstvu, musí pri pohľade na ruiny bývalej fabriky pich núť pri srdci. Ešte pred desiatimi rokmi, keď obec Utekáč zápasila s päťdesiatpercentnou nezamestnanosťou, vtedajší majitelia tvrdili, že ju postavia na nohy, obnovia výrobu termosiek a zavedú výrobu úžitkového skla, sklených pilníkov či iných produktov. Nič z toho sa nenaplnilo a hospodárenie v sklárni riešili súdy. Clara Utekáč sa od osudnej privatizácie viackrát dostala do rúk, ktoré ju rozhodne nepohladili.

Vychýrené termosky a žiarovky

„Utekáčska skláreň bola atypická na Slovensku a možno aj v Česko- -Slovensku. Robila nielen úžitkové veci, ako napríklad poháre, ale hlavne sklo pre osvetľovaciu techniku - žiarovkové banky,“ vracia sa k starým dobrým časom Dušan Kubinec. Sklár telom i dušou. Aj ako riaditeľ bol do poslednej chvíle oddaný sklárskemu remeslu. „Keď ste vošli do haly, rachot sklárov pri žiarovkových bankách, to bola taká muzika, taká melódia,“ zasníva sa.

Niekoľko desaťročí zásobovala skláreň svojimi výrobkami rôzne štáty po celom svete. Kvalitné slovenské termosky putovali do severských štátov ako Švédsko, Nórsko a Dánsko. „Dodávali sme termosky aj nórskej armáde. V nich si vojaci uchovávali teplé nápoje. Veľkým odberateľom bola aj Kuba. Tam potrebovali tieto výrobky na uchovávanie studených nápojov,“ hovorí.

V roku 1974 zaviedli v Clare Utekáč automatickú výrobu žiarovkových baniek. „Jedným z najväčších odberateľov osvetľovacieho skla bola Tesla, národný podnik Praha,“ spomína bývalý riaditeľ sklární. Hrdosť, ktorú cíti pri pomyslení na to, čo všetko sa v Clare Utekáč vybudovalo a vyprodukovalo, mu nik nevezme. „Mali sme špičkové japonské stroje. V tej dobe, chápete?“ zdôrazňuje.

Skláreň Clara Utekáč však nepredstavovala len lukratívnu výrobňu. Bola druhým domovom. „Riešili sa tam osobné problémy i tie praktické z domácnosti. Niekomu sa rozbilo okno, tak ho priniesol do fabriky,“ spomína bývalý sklársky šéf.

Sklárske remeslo však pomaly vymiera. Nielen v Utekáči. Tí, ktorí naň dodnes nezanevreli, sa realizujú, ako vedia. „Niektorí sklári u nás, ale aj v Zlatne či v Poltári nakúpia sklo v Poľsku a potom ho už len zušľachťujú - buď niečo namaľujú, alebo ho vybrúsia. „Vyrábať dnes živé sklo je finančne veľmi náročné, plyn a elektrina do sklárskych pecí na tavbu skloviny tečú nepretržite,“ zdôrazní starostka nerentabilnosť tohto umenia. Sklo z Poľska sa s fúkaným, ktoré sa rodilo vo vychýrených slovenských sklárňach, nedá ani porovnať. „Vyrába sa vo veľkom a je defektné,“ upresní.

Stroje do šrotu

Opatrne prechádzame ruinami. Vlastne to, čo zostalo z najslávnejšej slovenskej sklárne, skôr pripomína miesto dopadu bomby a smetisko zároveň. O tento konečný zúbožený stav sa pričinila majiteľka, ktorá skláreň získala koncom roku 2006. Samozrejme, výrobu neobnovili, namiesto toho definitívne odstránili výrobnú technológiu. Kovové konštrukcie nehnuteľností rozmontovali a odpredali, stavby zostali zdevastované. „Tu je výsledok!“ ukazuje na zúbožený sklársky areál Dušan Kubinec. Hlas sa mu opäť o čosi viac chveje. Na tieto miesta nevkročil sedemnásť rokov.

„Nejaká Rómka tuto od Lučenca sprostým spôsobom všetky stroje, aj tie kvalitné japonské, rozpálila a poodvážala do Maďarska. Do šrotu! Tam platili viac za kilogram ako u nás. V prvom rade mali tie stroje ponúknuť iným sklárňam, napríklad v Česku,“ rozmýšľa nahlas. Náš spoločník ukazuje na najstaršiu časť fabriky bez dverí, s kopou sutiny a špiny. „Od roku 1907 postavili desiatky panvových pecí rôznych typov, na ktorých celé generácie sklárov vyrábali žiarovkové banky,“ dodá.

Na inom mieste sú nahádzané sklené výplne do termosiek, objavíme aj hŕbu termoskových uzáverov. Berie ich do rúk, obzerá, akoby tomu všetkému stále nechcel uveriť. „Keď som odtiaľto odchádzal, mali sme 729 zamestnancov. Výrobu sme vždy vedeli prispôsobiť dopytu. Aj termosky prešli vývojom - od plechových obalov až po plastové,“ pripomenie s hrdosťou v hlase.

Priemyselný park

„Ako sa mohlo stať, že konkurzný správca predal fabriku, ktorú v roku 1998 prevzal ako funkčnú, toľkým majiteľom a od nikoho nič nežiadal a bolo mu jedno, čo sa s majetkom stane?“ pýta sa starostka.

„Ani jeden z vlastníkov, ktorým závod odovzdal, nezačal s výrobou,“ dodá sklamane. Na všetkých, čo tu boli po privatizácii, majú občania Utekáča veľmi ťažké srdce. Hlavne na poslednú majiteľku, ktorá po sebe zanechala totálnu spúšť. „Ona u nás ťažila nie železnú rudu, ale priamo železo,“ rozhorčuje sa starostka, ktorá sa napokon postarala, aby sa majiteľom bývalých sklární stala opäť obec Utekáč, ktorá je závislá od pitnej vody priamo z areálu. „Všetko, čo obec potrebovala, vždy zabezpečovala skláreň. Súčasťou nášho odkúpeného majetku je vodovodná sieť, vodojemy, úpravňa vody, turbínový kanál, čistiareň odpadových vôd, ktoré Utekáč využíva,“ vymenúva.

Zároveň už niekoľko rokov má obec s areálom sklárne veľké plány. „Už zo zákona nám vyplýva, že starú environmentálnu záťaž treba odstrániť. Rozhodli sme sa však, že toto miesto využijeme. Máme vypracovaný projekt na Hnedý priemyselný park. Minulý rok bol vo verejnom obstarávaní, ale tento rok už musíme stavať,“ tvrdí starostka Paľašová. Na čo sa obyvatelia Utekáča môžu tešiť? Už sa nebudú musieť pozerať na ruiny, ktoré zostali po slávnej sklárni, a pred očami im vyrastie nová zóna výroby. S ňou, samozrejme, nové pracovné príležitosti. A tie sú v hladovej doline vždy vítané.

Z histórie

Sklárstvo sa začalo na území dnešného Slovenska rozmáhať už v 15. storočí. V Utekáči sa toto remeslo začalo vo veľkom rozvíjať vďaka grófovi Antonovi Forgáčovi, ktorý v roku 1787 založil skláreň a povolal prvých sklárskych majstrov z radov bavorských Nemcov a Lužických Srbov. Prvé sa začalo vyrábať tabuľové sklo, neskôr pribudlo duté, lisované, ťahané a brúsené.

Významnú kapitolu v tejto obci začal písať majiteľ sklární Štefan Kuchynka, ktorý dokonca vydával vlastné peniaze - vexle. V roku 1800 vystaval rodinný kaštieľ a o dvadsaťštyri rokov neskôr dal v Utekáči postaviť neogotickú kaplnku s kryptou, v ktorej je s rodinou pochovaný.

Po roku 1880 sa z Viedne vracajú utekáčski majstri, ktorí sa zaúčali do výroby žiarovkových baniek. Práve ich výroba priniesla Utekáču veľký ekonomický rozvoj. Začali sa inštalovať nové technológie a budovať bytové domy. Od roku 1918 niesla skláreň názov Clara a Új Antalvölgy, nasledujúci rok to už bola Clara Utekáč. Po prvej svetovej vojne pocítili dôsledky hospodárskej krízy aj obyvatelia v doline Veporských vrchov. V roku 1927 sa však vo veľkom rozhoreli sklárske pece a skláreň sa stala domovom pre 120 majstrov a ďalších 300 zamestnancov. V roku 1947 sa v sklárni začalo s výrobou izolačných fl iaš, ktoré o pár rokov poznal takmer celý svet. Po všetkých peripetiách a hlavne po osudovej privatizácii sklárni defi nitívne odzvonilo 31. októbra 1998. Sklo sa v nej tavilo presne 211 rokov.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].