Za dva mesiace 16 operácií: Tehotnej žene zlyhalo srdce, lekári ju poslali cvičiť jogu

Martinko už v maternici zachraňoval život svojej mamy. A keď po transplantácii srdca nevládala, vrátil jej silu.

Domov

Dokázali žiť spolu, ale ani chvíľu bez seba. Tehotná žena a jej dieťa. Navzájom sa držali pri živote. Mladá Slovenka prekonala v priebehu dvoch mesiacov šestnásť hrudných operácií. Stačilo fúknuť a už by tu nebola. Doktori hovoria o zázraku. Drámu, ktorú prežívali, si budú pamätať veľmi dlho.

Smrť na návšteve

„Moja tridsaťdvaročná dcéra Jarmila prvýkrát zomrela v októbri,“ rozpráva vyrovnaným hlasom jej mama Jarmila Nemčeková. Pani Nemčeková bola práve hospitalizovaná na Antolskej a jej tehotná dcéra ju prišla navštíviť. Dovtedy zdravej mladej žene sa z ničoho nič na toalete zastavilo srdce.

Nikto nevie povedať, na aký čas zmĺklo. Keby sa to stalo v električke, zomrie ona aj dieťa. V nemocnici hneď priskočili zdravotníci a podarilo sa im ju oživiť. Malý Martin bol vtedy v polovici svojho vývoja v maternici. Keby sa musel narodiť, nemal by žiadnu šancu.

„Nikto mi nevedel povedať, ako dlho bola dcéra mŕtva, či sa jej okysličoval mozog. A či vôbec, keď sa preberie, bude ešte človekom,“ rozpráva mama a v náručí hojdá malého Martina. Prežil zastavenie srdca svojej matky, resuscitáciu aj všetky lieky, ktoré musela dostať.

To bol len začiatok všetkého.

Dcéra Jarmila je vďačná svojej mame, ktorá sa stará o ňu aj o jej syna Martinka. Foto: Martin Domok

Joga na srdce

Hneď prvé vyšetrenia ukázali, že Jarmile zlyháva srdce. Prekonala nie veľmi významný infarkt, ale ten bol pre jej poškodené srdce poslednou kvapkou. O žiadnom poškodení najdôležitejšieho svalu predtým nevedela. „Nejaký čas pred tehotenstvom aj počas neho som hovorila lekárom, že mám bolesti na hrudníku. Prichádzali každý deň,“ rozpráva Jarmila, ktorej obaja rodičia prekonali infarkt. „Napriek tomu ma neposlali ani na jediné kardiologické vyšetrenie, doktori povedali, že to mám z chrbtice alebo z astmy a odporučili mi cvičiť jogu.“ Šesť mesiacov v nemocnici: Jarmila mala nielen zlú funkciu srdca, ale aj veľmi vážne postihnutú chlopňu. Oslabený sval nemusel jej ani dieťaťu stačiť do konca tehotenstva. Malý Martin musel v bruchu bojovať za seba aj za svoju matku.

Pomáhal jej prežiť kritické dva mesiace, udržiaval ju pri živote. O tehotnú ženu sa začali starať v Národnom ústave srdcových a cievnych chorôb. Martina počas tehotenstva chodil kontrolovať gynekológ. Jarmila ležala napojená na káble, ktoré ju držali pri živote. Doma ju čakala šesťročná dcérka Natálka. Ešte nevedela, že mamu štyri mesiace neuvidí.

„Mohla som sa pohnúť len potiaľ, pokiaľ dočiahli káble, ale aj tak som ďalej nevládala,“ hovorí Jarmila. Srdce jej postupne zlyhávalo, lekári jej pre tehotenstvo nemohli dať všetky lieky, ktoré by jej pomohli, ani urobiť vyšetrenia. „Keď ležala v posteli a nehýbala sa, bolo to relatívne v poriadku,“ rozpráva docentka Eva Goncalvesová z oddelenia zlyhávania a transplantácie srdca. Len čo s pacientkou hýbali, stav sa zhoršil. Takmer ju zabilo aj vyšetrenie koronárnych ciev.

„Tehotenstvo jej pomáhalo prežiť,“ vysvetľuje doktorka a vyvracia mýty o tom, ako gravidita extrémne zvyšuje námahu srdca.

Držali sa pri živote

Je to paradox, ale Jarmila prežila kritické dva mesiace práve vďaka tehotenstvu. „Gravidita je unikátna situácia. Vplyvom hormónov, ktoré vylučuje placenta, vzniká v cievach nízky periférny odpor, čo mimoriadne odľahčuje nároky na prácu srdca, najmä keď je slabé a nedomyká mu chlopňa. Tehotenstvo vytváralo podmienky, aby matkino vážne poškodené srdce fungovalo,“ vysvetľuje doktorka Goncalvesová.

Je dokonca veľmi pravdepodobné, že Martinko v brušku sa snažil liečiť mamu tak, že jej posielal do srdca svoje kmeňové bunky. Je známe, že dokážu nájsť postihnuté miesto, napríklad ranu po srdcovom infarkte, a zmeniť sa na bunky srdcového svalu. Niekoľko štúdií na zvieratách aj ľudských srdcových svaloch dokázalo, že plod vylučuje cez placentu pre svoju matku tieto vzácne bunky s regeneračným potenciálom. „Čo bude, keď ukončíme tehotenstvo? Srdce čakala extrémna záťaž. Vedeli sme, že dieťa to asi prežije, ale museli sme to vymyslieť tak, aby prežila aj Jarmila,“ hovorí doktorka Goncalvesová.

Malý Martin nebol ešte ani na svete, už zachraňoval svoju mamu. Foto: Jarmila Nemčeková

Ťažké rozhodovanie

Lekári uvažovali. Aj sa hádali. Vedeli, že tehotenstvo musia v nejakom bode plánovane ukončiť. Vybrať dieťa, otvoriť hrudník, opraviť chlopňu, voperovať do srdca mechanickú podporu, vybrať maternicu s vaječníkmi alebo neoperovať chlopňu? A v akom poradí? V tejto raritnej situácii mali pred sebou veľa rozhodnutí.

„Človek stále váha, či sa vydáva na cestu, ktorá vedie k úspechu alebo k smrti. Začnete niečo robiť a viete, že niet cesty späť,“ hovorí prednosta kardiochirurgie Michal Hulman, ktorý sa pripravoval na Jarmilinu operáciu. Plánovali ju až na január, ale situácia sa zdramatizovala.

„Už som nevládala ani dýchať a Martin, ktorý sa celé tehotenstvo v bruchu vrtel, sa zrazu prestával hýbať. Niekedy som už vôbec necítila jeho pohyby,“ spomína na svoje obavy Jarmila. Jej tehotenstvo bolo na rozhraní siedmeho a ôsmeho mesiaca, dieťa vážilo jeden a pol kila. Lekári podali pacientke kortikoidy, aby Martinovi dozreli pľúca, a išli na to. Medzi vianočnými sviatkami. Nemali inú možnosť.

Každý zvlášť

„Povedala som mu - Martinko, doteraz sme bojovali spolu, teraz budeme každý zvlášť. Vedela som, že minimálne on bude v poriadku,“ hovorí Jarmila. Nečakal ju pôrod ružovolíceho trojkilového dieťaťa s dojatým oteckom. To, čo mala pred sebou, bol masaker. „V ten deň som vôbec nemohla byť v nemocnici. Pamätám sa, že som zobrala malú Natáliu a išli sme spolu nakupovať, lebo by som sa zbláznila,“ hovorí pacientkina mama.

V ústave srdcových a cievnych chorôb zatiaľ išlo všetko ako hodinky. Jedna operačka čakala na Jarmilu, druhá na Martina. Z Petržalky, z nemocnice na Antolskej, pricestoval gynekologicko-neonatologický tím, ktorý mal urobiť sekciu, vybrať Jarmile maternicu s vaječníkmi a odviezť novorodenca k nim na špecializované oddelenie. Už v momente, keď začala anestéziologička Jarmilu uspávať, pacientku opäť zradilo srdce. Lekári museli pracovať veľmi rýchlo, bol to adrenalín, na ktorý nezabudnú. Martin prišiel na svet. A nedýchal.

Ťažké časy

Neonatológovi sa ho, našťastie, podarilo veľmi rýchlo donútiť k nádychu. Bolo to skôr kňučanie malého šteniatka ako plač, ale bol. O chvíľu sa už viezol v sanitke. Držal sa. Kardiochirurgovia zatiaľ zachraňovali srdce jeho matky, to mlelo z posledného. Zastavili ho, našili novú chlopňu, zapojili. A nechcelo naskočiť.

Už toho malo dosť. Jarmila musela na ľavú komoru srdca dostať podpornú pumpu. Prakticky to vyzeralo tak, že z pacientky vychádzali dve hrubé hadice do prístroja mimo jej tela, ktorý pumpoval krv. Lekári ju museli držať v umelom spánku. Bola už takmer mesiac po pôrode a stále nevedela, či všetko dopadlo dobre, či jej dieťa žije a či je v poriadku. Malý Martin mal pri sebe iba starú mamu, tá za ním prišla každý deň.

Život jeho mamy bol ako na hojdačke. „Ako sa ten strach dá prežiť? Musíte sa sústrediť na vnučku, ktorú ráno odveziete do škôlky, potom idete na Antolskú pomojkať Martina, odfotíte ho, aby mala Jarmilka čerstvú fotku, ale neviete, či ju ešte uvidí. Keď som prišla za Jarmilou do nemocnice, nikdy som nevedela, či ju nájdem ešte živú, a mala som strach v nemocnici zazvoniť na zvonček. Dlhé čakanie na otvorenie vstupných dverí bolo predzvesťou problému. Keď som sa dozvedela všetky zlé správy, sadla som si do auta a vedela som, že mám pol hodiny na to, aby som sa vyplakala. Presne toľko trvá cesta do škôlky, tam som už musela byť usmiata, vyzdvihnúť vnučku, nakúpiť, uvariť a bol večer,“ rozpráva Jarmilina mama, ktorá by sa podľa odporúčaní lekárov mala šetriť. Jeden infarkt už prekonala.

Samé komplikácie

Lekári dúfali, že sa srdce spamätá, ale nestalo sa. To už bola Jarmila kandidátka na transplantáciu, no nemala darcu. Museli ju operovať zas. Podporu ľavej komory jej vymenili za dlhodobú a krátko nato zlyhala pravá komora. Ďalšia operácia. „To zdesenie z každej komplikácie a trápenie, čo ďalej, si zapamätám nadlho. Vždy ma to zasiahne osobne. Keď vidíte rodinu, ktorá sa stará, viete, že je tam malé dieťa, ktoré ešte mamu nevidelo ani necítilo, to nie je jednoduché,“ rozpráva chirurg Hulman.

Komplikácie sa nakopili, jednou z nich bola otrava krvi, ktorá vedie k zlyhaniu orgánov. Obličkám musela pomáhať dialýza. Jarmilin stav pripomínal rozprávku o kačičke, ktorej odpadol chvost, a keď si ho chcela zdvihnúť, odpadol jej zobák. Mala za sebou štrnásť hrudných operácií, keď prišiel zákrok jej života. Transplantácia číslo dvesto šesťdesiat v histórii Slovenska. Dostala srdce. Na druhý deň zlyhalo.

Zdravé srdce v chorom tele

Nové srdce nebolo zvyknuté na takú komplikovanú cirkuláciu krvi. „Bolo naučené fungovať normálne, ale v tele jeho príjemkyne už neboli normálne podmienky. Pľúca boli zvyknuté na slabšiu cirkuláciu, navyše Jarmila mala v tele infekciu,“ vysvetľuje doktor Hulman. Deň po transplantácii nasledovala ďalšia operácia. Aj nové srdce dostalo podporu. „Museli sme ho natrénovať na nové podmienky,“ vysvetľuje. A to sa podarilo. Lenže prišla infekcia.

„Už som nevládala, schudla som tridsať kíl, chcela som zomrieť,“ hovorí Jarmila. Nepomáhali ani fotky malého Martina, ktoré jej sestričky navešali na infúzne stojany. „Museli sme jej ho doniesť, inak by to vzdala,“ hovorí Jarmilina mama. Za iných okolností by to lekári nedovolili, ale toto bola posledná snaha o záchranu pacientky. Aj keď mala infekciu a pre Martina to bolo riziko, doniesli jej ho.

Prvýkrát spolu

„Bolo to krásne. Ležal vedľa mňa na posteli, bol taký zlatučký,“ spomína si Jarmila na deň, keď ju Martin opäť nakopol k životu. Začala bojovať. Rehabilitovala, cvičila, stavala sa na nohy. Chcela ísť domov. „To, čo spraví doktor, je jedna vec, ale to, či pacient chce žiť, je vec druhá - a nie málo podstatná. Niekto sa opustí a umrie, iný prekoná také veci ako Jarmila,“ hovorí jej operatér. Po pol roku v nemocnici bola Jarmila konečne doma. „Poznal ma,“ hovorí o svojom synovi.

„Keď som prišla domov, začal sa smiať, bľabotať, akoby sa nič nestalo. Pri cudzích ľuďoch plače,“ rozpráva matka, ktorá si svoje dieťa na „tajňáša“ zoberie na ruky a zvládne ho aj pokočíkovať. „Cítim sa dobre, ani si nejako neuvedomujem, že mám transplantované srdce. Nie je to ako vo filmoch, že sa človek zmení. Často sa ma na to ľudia pýtajú. Ani by ma nezaujímalo, od koho mám srdce. Uvedomujem si, že niekto musel zomrieť, aby som ja ďalej žila, dal mi šancu, takže bojujeme ďalej,“ hovorí.

To, čo prežila, pripomínajú rany na tele, niektoré ešte otvorené, preto si nemôže dopriať to, na čo sa teší najviac. „Keď pôjdem konečne sama do sprchy,“ smeje sa Jarmila. Za svoj život vďačí zdravotníkom, ktorí sa k nej správali ako k členovi rodiny, a najmä Martinkovi. Na to, že má len štyri mesiace, dosiahol dosť.

Domov