Chata Štefana Zamkovského sa nachádza na začiatku Malej Studenej doliny. Ročne ju navštívia tisícky turistov.

Zamkovského o slávnu chatu pripravili komunisti, zo straty sa nikdy nespamätal

Zamkovského chata stojí už sedemdesiat rokov. Pôvodného majiteľa Štefana Zamkovského z nej vyhnali komunisti.

Zamkovského chatu stojacu na začiatku Malej Studenej doliny navštívia ročne tisícky turistov - od tých najmenších až po dôchodcov v úctyhodnom veku. Mnohých po asi hodinovom výstupe pohostia tunajším gulášom či pivom poctivo vynesenými tatranskými nosičmi do nadmorskej výšky 1 475 metrov, iní sa iba kochajú nádherným prostredím.

Zamkovského chata víta pocestných už sedemdesiat rokov. Málokto tuší, že toto „miesto s dušou“, ako o chate hovoria Tatranci, je aj pripomienkou komunistického režimu.

Obdobia, keď rodiny zo dňa na deň prichádzali o všetko. To bol aj prípad pôvodného majiteľa chaty, známeho tatranského horolezca, horského vodcu a záchranára Štefana Zamkovského. Komunisti mu chatu najskôr znárodnili, aby ho neskôr s manželkou a malou dcérou vyhostili zo slovenských veľhôr nadobro. Z násilného odchodu z milovaných Tatier sa tento horal telom aj dušou nikdy nespamätal.

Ticho pred búrkou: Rodina Zamkovských v šťastných časoch. Foto: Rodina Zamkovských v šťastných časoch.

Z nosiča chatár

Štefan Zamkovský sa narodil v roku 1907 v Levoči. Vyštudoval za fotografa, no uplatnenie by v tom čase hľadal ťažko. Rozhodol sa preto rodisko opustiť. Osud ho zavial do Vysokých Tatier, kde mu ani nie dvadsaťročnému učarovalo povolanie nosiča. S vynášaním začal na Zbojníckej a Téryho chate. „Robil to poctivo a neúnavne, nie ako váhový rekordér, ale vytrvalo a bez výhovoriek, bez ohľadu na počasie, na denný čas i vlastné pohodlie,“ približuje autor knihy mapujúcej Zamkovského život Ivan Bohuš.

Snaživý a organizačne zdatný mladík sa postupne vypracoval na jedného zo správcov Téryho chaty. Bolo to v roku 1936. O niekoľko rokov neskôr tu spoznal budúcu manželku Ludmilu. Pochádzala z Prahy, z rodiny podnikateľa. Pamätníci spomínajú, že do očarujúceho chatára sa zaľúbila na prvý pohľad. A on do nej. Láska ich zasiahla tak silno, že mladá žena sa už domov nevrátila. Zostala žiť v Tatrách so Štefanom Zamkovským.

V roku 1942 si v Malej Studenej doline vybudovali vlastnú chatu. Drevo na jej stavbu dotiahli na miesto a jednotlivo označené diely poskladali priamo pod tatranskými štítmi. V lete 1943 privítali prvých hostí. V chate, ktorá v tom čase nemala oficiálny názov a domáci ju nazývali Zamka, sa manželom v roku 1947 narodila dcéra Zdenka. Vtedy im ani nenapadlo, že ich šťastie dlho nepotrvá. Do života rodiny kruto zasiahol víťazný február 1948.

Vtedajší mocipáni označili Zamkovských za kapitalistov a triednych nepriateľov. Chatu im v roku 1952 znárodnili a nedovolili im v nej ani pracovať. Niekoľko mesiacov síce mohli pôsobiť na Bilíkovej chate, ale úrady napokon rozhodli, že Zamkovskí musia z Tatier odísť nadobro. Úradný záznam bol strohý - Štefan Zamkovský ako bývalý kapitalista nesmel vo Vysokých Tatrách ďalej žiť ani inak pôsobiť. Zo Zamky sa stala Chata kapitána Nálepku, nešťastná rodina skončila v Banskej Štiavnici.

Štefan Zamkovský robil správcu na chate pri jazere Počúvadlo do roku 1959. Ďalšie dva roky pracoval na pumpe. Zdravotne však nebol na tom najlepšie. Násilné vytrhnutie z prostredia znášal veľmi ťažko. Zomrel v roku 1961. Ľudia, ktorí ho poznali, majú na jeho predčasný odchod jednoznačný názor. Puklo mu srdce, pretože musel opustiť milované Tatry.

Vo výstavbe: Zamkovského chata slúži hosťom od roku 1943. Zamkovskí ju postavili za rok. Reprofoto: Norbert Grosz

Dcérine spomienky

„Ako malé dieťa som si jeho trápenie veľmi neuvedomovala. Z maminho rozprávania však viem, že otec sa veľmi zmenil. Predtým to bol pozitívny, veselý, spoločenský človek, ktorý mal veľa priateľov. No odchod z Tatier ho poznačil. Stal sa z neho zamĺknutý, depresívny človek,“ spomína na Štefana Zamkovského jeho dcéra Zdenka Tichá, dnes šesťdesiatpäťročná pani vo vynikajúcej kondícii.

Jej rozprávanie o poslednej ceste rodičov z Tatier, ktorí z hôr schádzali len s dvoma kuframi, dvoma psami a malým dieťaťom, sa počúva ťažko. „Poznačilo to aj moju mamu. O chate vôbec nechcela debatovať. Zvyčajne ma odbila slovami, že je to pre ňu uzavretá kapitola. Horko- ťažko sa mi z nej podarilo vytiahnuť nejaké informácie, a to len vtedy, keď mala naozaj dobrú náladu,“ hovorí Zdenka Tichá. Mať vlastnú chatu bola celoživotná otcova túžba. Mama vraj bola opatrnejšia, so stavbou nesúhlasila.

„Už vtedy sa veľmi bála. Hovorievala, že ľudská závisť je hrozná, že chata nám neprinesie nič dobré, čo sa napokon aj stalo. Ona to asi tušila,“ zamýšľa sa Zdenka Tichá. Zatiaľ čo mama sa časom so štiavnickým krajom zžila, otcovi Tatry nikdy neprestali chýbať. Chradol čoraz viac, najskôr psychicky a neskôr aj fyzicky. Umrel na mozgovú porážku vo veku päťdesiatštyri rokov.

„Mama bola silnejšia. Zvykla si a dokonca si želala svoj popol rozsypať na Sitne. Zomrela ako deväťdesiatjedenročná, otca prežila takmer o štyridsať rokov. Hoci na Tatry nezanevrela úplne, veď v sedemdesiatych rokoch tam bola na rekreácii, našu chatu nikdy nenavštívila,“ približuje životné osudy svojej rodiny Zdenka Tichá.

Chatu získali späť

A boli to práve jej deti, teda vnúčatá Štefana Zamkovského, ktoré sa po páde komunizmu rozhodli chatu získať späť. Podarilo sa im to v roku 1993. „Vrátili nám ju, ale zničenú. Bola úplne prázdna. Darmo syn vysvetľoval, že naša rodina odišla z chaty iba s dvoma kuframi, že všetko ostatné v nej zostalo. To nikoho nezaujímalo. Doteraz netušíme, kde sa pôvodné veci stratili,“ opisuje peripetie reštitučného konania Zdenka Tichá.

Krátko po tom, ako im majetok vrátili, rozhodli sa chatu prenajať. Vyberali z viacerých uchádzačov, napokon sa rodinná rada zhodla, že príležitosť dajú mladej priebojnej slečne, ktorá predtým viac ako desať rokov robila na Zbojníckej chate.

„Janka sa nám hneď zapáčila, tak, reku, dáme jej chatu do prenájmu. Bolo to v roku 1996. Nakoniec to dopadlo tak, že sme jej ju v roku 2003 predali. To, čo s chatou spravila, je skutočne obdivuhodné. Prakticky ju úplne vynovila a zároveň v nej zachovala ducha môjho otca. Lepšieho chatára by sme asi hľadali ťažko,“ uzatvára s úsmevom na perách Zdenka Tichá.

Rázna žena

Chatárka, o ktorej je reč, sa volá Janka Kalinčíková. Pochádza od Považskej Bystrice a do slovenských veľhôr prišla brigádovať počas vysokoškolského štúdia. V Tatrách sa jej zapáčilo natoľko, že sa rozhodla zostať v nich natrvalo.

Aj keď o sebe rozpráva nerada, lebo vraj niet o čom, prezradí, že vďaka Zamkovského chate sa jej splnil sen. „Keď som sa v roku 1993 dozvedela, že chata je na prenájom, tvrdo som išla za tým. Podarilo sa mi to a dnes si neviem predstaviť, že by som robila niečo iné,“ vysvetľuje nám a zároveň pozorným okom sleduje dianie okolo chaty.

Janka Kalinčíková je jediná chatárka v Tatrách. V čisto mužskom prostredí sa však zjavne cíti ako ryba vo vode. Povedané slovami pani Zdenky Tichej - Janka je správna chatárka. Rázna žena, ktorá má všetko pod kontrolou. Domáci pridávajú, že je aj spravodlivá. A občas, keď treba, aj s medveďmi sa pustí za pasy. „Len k elektrike ma nepúšťajte,“ smeje sa Janka Kalinčíková. Potom si odpije z piva, spýta sa, či nie sme hladní, a uteká dohliadnuť, či je guláš správne ochutený.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].