Život v ZSSR sa pre Barlovcov stal nočnou morou: Pomáhal im aj Dubček

V Sovietskom zväze zostal cez vojnu ako 13-ročný odkázaný sám na seba. Matku našiel až o sedemnásť rokov, aj s pomocou Chruščova.

Domov

Hoci už od roku 1959 žije v Bratislave, korene dnes 87-ročného Milana Barlu siahajú do malebnej dediny Staré Hory pri Banskej Bystrici. Pochádzali odtiaľ obaja jeho rodičia, ktorí v roku 1925 odišli do mestečka Pišpek v Kirgizsku, vzdialeného tisíce kilometrov.

Ako členovia družstva Interhelpo tam spolu so stovkami ďalších Slovákov, Čechov, Maďarov, ale i Nemcov a Rusínov chceli budovať lepší svet. Aspoň tak im to počas náboru kvetnato vykreslili boľševickí propagátori tejto myšlienky. Namiesto krajšieho života bez triedneho delenia ich tam však stretalo jedno nešťastie za druhým.

Najskôr smrť prvorodeného syna, ktorý zomrel niekoľko týždňov po príchode do Pišpeku. Potom perzekúcie sovietskych úradov. Tých istých, na ktorých podnet družstvo Interhelpo pomáhalo v Kirgizsku. „Otca mi odviedli v jednu noc v roku 1938. Vraj je špión. Odvtedy sme ho nevideli. Až neskôr sa matka dozvedela, že ho okamžite zastrelili. Dodnes netuším, kde je pochovaný,“ spomína Milan Barla, dieťa Interhelpa.

Z idyly nočná mora

Všetko sa pritom začalo priam idylicky. Barlovci, podobne ako desiatky ďalších rodín prevažne z Československa, doma všetko predali a nasadli do prvého transportu smerujúceho do Pišpeku. Bolo to v marci 1925. Zo žilinskej železničnej stanice vtedy do Kirgizska odišlo 303 ľudí. Bol medzi nimi aj tesár Štefan Dubček z Uhrovca a jeho manželka, ktorí vycestovali so synmi Júliusom a Alexandrom, neskorším hlavným predstaviteľom pražskej jari 1968.

Všetci vo vlaku ako veľká šťastná rodina mali namierené do kraja plného ovocných sadov, lúk a slnka. Tak im Kirgizsko opísal hlavný zakladateľ družstva Interhelpo Rudolf Mareček. Po mesiaci trmácania však vystúpili v nekonečnej stepi. V zaostalej krajine, kde nepoznali elektrinu, autá, kde nebolo nič vybudované, ani obydlia pre prichádzajúcich, neexistovala tam žiadna výroba.

V tejto stredoázijskej oblasti Sovietskeho zväzu sa nič nepestovalo, neboli tam školy, lekári, pekári, mliekari. Pre idealistov z rozvinutej krajiny to bol poriadny šok. Mnohí hneď oľutovali, že sa nechali presvedčiť. K tomu všetkému sa postupne pridali problémy s podnebím, na ktoré neboli zvyknutí. V lete sa teploty v Pišpeku šplhali k päťdesiatke. Pomerne rýchlo začali pribúdať obete.

Do troch mesiacov od príchodu do Kirgizska zomreli všetky deti mladšie ako päť rokov. Bolo ich dvadsaťpäť. Medzi nimi aj syn Barlovcov. „Ja som ho nikdy nepoznal. Narodil som sa až v Sovietskom zväze v roku 1928. To už moji rodičia opustili Pišpek. Odišli do Rostova. Neskôr sme sa odsťahovali do Stalingradu, kde mal otec celkom dobrú pozíciu v jednej z tamojších tovární,“ vracia sa do minulosti Milan Barla.

Zostal sám

Aj keď ani dovtedy nebol život v Sovietskom zväze jednoduchý, v roku 1938 sa pre Barlovcov zmenil doslova na nočnú moru. Stalinská diktatúra naberala na sile. Cudzí štátni príslušníci v krajine sa stávali triednymi nepriateľmi. Na ich pomoc, napríklad aj v Kirgizsku, sa dávno zabudlo. Mnohých vyhlásili za špiónov.

Aj otca Milana Barlu. Raz v noci ho ozbrojenci odviedli z bytu v Stalingrade. Rodina ho už nikdy nevidela. Oficiálne ho síce odsúdili na desaťročné väzenie, do basy vraj neputoval. „Mama sa neskôr dozvedela, že ho rovno zastrelili.“ Pán Barla mal vtedy desať rokov. O tri roky prišiel aj o mamu. Tá sa totiž pôvodne narodila vo Viedni, čo mala zapísané v dokladoch. Keď hitlerovské Nemecko napadlo Sovietsky zväz, stala sa pre Rusov neprijateľnou.

„Zavreli ju do väzenia. Istý čas som ju chodil navštevovať, ale počas veľkej okupácie nás zo Stalingradu evakuovali. Mne sa podarilo vychodiť šesť ročníkov základnej školy. Starali sa o mňa susedia, s ktorými som utekal preč. Najskôr do Saratova, kde som si vybavoval proviant na ďalšiu cestu, aby som s nimi mohol cestovať ďalej do Alma-Aty,“ opisuje životné peripetie Milan Barla.

Napokon predsa len zostal odkázaný sám na seba. Mal trinásť a netušil, čo si počať. Prihlásil sa preto na úrady. Chcel ísť na učilište, no nemali voľné miesto. „Úradníci rozhodli, že ma pošlú do Karagandy. Dostal som jedlo na štyri dni, lístok na vlak a šiel som.“ Počas cesty však zabudol prestúpiť, a tak skončil v Čeľabinsku.

Tam sa Milan Barla dostal na železničné učilište a odtiaľ ho zobrali pracovať do železničného depa. Býval v ubytovni, v jednej izbe spalo asi dvadsať ľudí. „V Čeľabinsku bolo mínus 40 stupňov, mali sme dve piecky. Tam som vydržal všetko. A teraz by som bol najradšej, keby zima bola len na Orave,“ usmeje sa 87-ročný pán v pohodlí bratislavského bytu. Ani život v Čeľabinsku nebol med lízať. To, čo si na izbe nepostrážil, hneď zmizlo. Preto spával aj do roboty chodieval v tom istom oblečení. Jedlo na prídel musel zjesť hneď, ako ho dostal. „V ubytovni som iba spával.“

Stretli sa

Mladému mužovi padla do oka slečna výhybkárka. „Dali sme sa do reči, ja zo Stalingradu, ona z Leningradu, ja sám, ona mala chorú mamu, ktorá zakrátko umrela, no povedal som si - to bude partia,“ vtipkuje pán Barla. To sa už do debaty zapája aj jeho polovička, pani Alžbeta Barlová.

Výhybkárka, ktorá Milana očarila na železnici v Čeľabinsku v roku 1950. Spolu spomínajú na začiatky, malý bytík, deti. „Dvom sa všetko nieslo ľahšie,“ zhrnú jednoducho svoju lásku. Milanovi však neschádzala z mysle matka, ktorá sa mu zo života vytratila v roku 1941.

Začal po nej pátrať, na rôznych úradoch aj na ústrednom výbore zisťoval, čo sa s ňou stalo. V Stalingrade si mala odsedieť desať rokov, ale prišla predsa okupácia, kam sa potom podela? Čo s ňou je? A žije vôbec ešte? To bola otázka, ktorá ho trápila najviac. Lenže kompetentní o jeho mame nič nevedeli. Zlom prišiel v roku 1957, keď Milana Barlu zavolali na miestnu milíciu.

„Išiel som tam s malou dušičkou. Ale prekvapili ma, lebo sa začali vypytovať na mamu, či viem, kde je. Napokon mi ukázali fotku, na ktorej som s ňou bol odfotený ešte ako dieťa.“ Potom sa spustila síce pomalá, ale istá lavína udalostí, ktoré mu dávali nádej, že jeho matka je živá, zdravá a možno ju ešte stretne.

Vysvitlo totiž, že nielen on hľadal mamu, ale aj ona jeho. A to veľmi intenzívne. Keď už nevedela ako inak, počas oficiálnej návštevy sovietskeho lídra Nikitu Chruščova v Československu v roku 1957 mudo vozidla hodila kyticu s listom, kde ho prosila o pomoc pri hľadaní strateného syna.

Nesľubovala si od toho veľa, ale aspoň vyskúšala. A zrejme to vyšlo. Ešte v tom istom roku sa po dlhých šestnástich rokoch aspoň počuli. V telefonáte dojatá mama v krátkosti zhrnula, ako sa jej počas vojnovej evakuácie podarilo ujsť z väzenia, ako sa dostala do Československa, najskôr domov do Starých Hôr, potom do Bratislavy.

Stihla mu tiež povedať, že by bola veľmi rada, keby prišiel za ňou. Aj s rodinou, keďže v tom čase už mal Milan Barla ženu a dve malé deti.

Pomohol aj Dubčekov otec

Trvalo však ešte vyše dvoch rokov, kým sa mohli zvítať, vyobjímať a spoločne si od šťastia poplakať. „Bolo to ťažké obdobie. Vycestovať sa len tak nedalo, lebo sme boli sovietski občania. Vždy sa našlo niečo, prečo to nejde. V Moskve som bol niekoľkokrát, navštívil som ústredný výbor, ministerstvo vnútra, odvšadiaľ ma vyhodili. Bol som zúfalý,“ spomína Milan Barla.

Do záležitosti sa preto opäť intenzívne zapojila mama v Bratislave. O pomoc požiadala Štefana Dubčeka, otca Alexandra, s ktorým sa poznala ešte z čias Interhelpa v Kirgizsku. Ten zas oslovil vtedajšieho vysokopostaveného slovenského komunistického pohlavára Karola Bacílka.

On využil svoje kontakty a o dva týždne mala mladá rodina v Čeľabinsku v rukách papiere, ktoré jej umožnili vycestovať a vysťahovať sa do Československa Na železničnej stanici v Bratislave Milan a Alžbeta Barlovci vystúpili spolu so sedemročnou dcérkou Oľgou a s päťročným synom Alexandrom v auguste 1959. Čakalo ich vskutku veľkolepé privítanie.

Nielen takmer všetci mamini susedia z Riazanskej ulice, ale i novinári. „Až sme sa zľakli,“ usmievajú sa manželia, ktorí si na novú vlasť rýchlo zvykli. Aj keď, najmä pani Alžbeta by Čeľabinsk možno ešte rada navštívila. Len tak z nostalgie.

Domov