Ako z dávnych čas: Pútnik zo stredného Slovenska každoročne nosí na čele sprievodu kríž a celú trasu absolvuje bosý.

Zjaveniam Panny Márie v Dechticiach domáci neveria, pútnici sem chodia až zo zámoria

Katolícka cirkev skúma zjavenia v Dechticiach už takmer dvadsať rokov. Dôkazy zatiaľ pokladá za nedostatočné.

Dechtice nie sú obyčajná obec v lone Malých Karpát. Pozornosti ľudí zo širokého okolia sa tešia už takmer tisíc rokov a v poslednom čase získali punc výnimočnosti aj na medzinárodnej úrovni. Ani nie dve tisícky obyvateľov sa môžu hrdiť viacerými unikátmi, oceňovanými vo svetskej i v náboženskej oblasti.

Už v jedenástom storočí bola dedina cirkevným centrom celej oblasti, a keď sa o niekoľko storočí oráčovi Jánovi objavila svätá Katarína Alexandrijská, nezmazateľne sa zapísala do dejín.

Krátko po tomto zjavení pribudol v dechtickom chotári k románskej rotunde aj Kláštor svätej Kataríny, ktorý založil gróf Krištof Erdődy, a neskôr v samom srdci obce rímskokatolícky kostol, postavený na gotickom pôdoryse predchádzajúceho svätostánku zo štrnásteho storočia.

Nestačí? Prirátajme si k tomu teda valcový vodný Mudrochov mlyn či vodu z artézskej studne priamo na námestí, ktorá nesie prívlastok „zázračná“.

Kto by vydržal?

Hoci napriek všetkým týmto prednostiam sa nestali Dechtice turistickým centrom, svätí si ich zamilovali. Po Kataríne Alexandrijskej sa tu vraj v neďalekom lesíku opakovane objavil archanjel Rafael a posledných dvadsať rokov sem denne prichádza Panna Mária. Tak to aspoň tvrdí sedem vizionárov, ktorí ju vraj vidia alebo aspoň počujú.

A práve ich zjavenia sa stali predmetom sporu, nedôvery, ba i zlej krvi. Katolícka cirkev sa k víziám mladých ľudí stavia s rezervou a samotná obec bola rozdelená na dva tábory. Tých, čo uverili, a tých, čo o zjavení nechceli ani počuť.

Dnes sa už Dechtičania svätou matkou prichádzajúcou do lesíka Boričky zaoberajú málo. Neprotestujú, len sa celou vecou odmietajú zapodievať. K púťam, ktoré sa tu robia každý mesiac a v lete sem príde neraz vyše tisíc ľudí zo Slovenska, z Česka, Maďarska, Rakúska, Poľska aj zo zámoria, sa pridáva len pár desiatok domácich.

Samotní vizionári si vytrpeli svoje. Neverili im ani susedia, ani rodiny. Napriek tomu prinášajú ďalšie a ďalšie posolstvá, ktoré majú pochádzať od Panny Márie. Každú prvú nedeľu vedú procesie smerujúce ku krížu z roku 1950, ktorý bol pôvodne postavený z vďaky občanov za oslobodenie.

Hoci dôkazov o zjaveniach niet, tí, čo uverili, hovoria: „Veď v čase prvého zjavenia to boli len deti. Normálne deti. Odvtedy zmenili svoj život, denne sa dve hodiny modlia, stretávali sa s odmietaním, nesúhlasom a niekedy i so zlobou. Kto by to vydržal skoro dvadsať rokov, ak by to nebola pravda?“

Púť

Na dechtické námestie prichádzame v prvú decembrovú nedeľu v malom mikrobuse s pútnikmi. Napriek sychravému počasiu sú všetci dobre naladení. Púť na Boričky je pre nich oživením a miestom duchovnej podpory. Centrum je plné. Niekoľko stoviek ľudí zaplnilo ulice, naberajú si vodu z posväteného prameňa, iní zabehnú do kostolíka pomodliť sa.

Dobrovoľníci pripravujú amplióny, aby počas dvojkilometrovej cesty všetci dobre počuli modlitby vizionárov. Pár minút po dvanástej chlapi berú sochu Márie na plecia a všetci vyrazia smerom k vinohradom, po krížovej ceste v lesíku až ku krížu, kde sa odohráva hlavný program a stretnutie vizionárov so sväticou.

Krátka zastávka je pod úpätím mierneho svahu, kde je niekoľko stánkov s krížikmi, ružencami, so svätými obrázkami či rôznymi publikáciami zaoberajúcimi sa zväčša zjaveniami. Práve tu sa od jednej z návštevníčok dozvedáme príbeh siedmich detí. Malo to byť v roku 1994, keď sa Panna Mária prvýkrát zjavila školákovi Martinovi.

Neskôr jej hlas počuli aj ďalší. Dovedna ich bolo sedem. Svätica za nimi začala prichádzať každý deň. Aj domov. Počas púte ku krížu na Boričkách jej posolstvá sprostredkúvajú veriacim. Ako dnes.

„Tu je to trochu iné ako na miestach iných zjavení,“ hovorí nám Júlia. „Napríklad v Medžugorí musia vizionárov chrániť, pretože ľudia sa ich chcú aspoň dotknúť. Tu je najdôležitejšia Panna Mária. Jej odkaz.“

Júlia sem prichádza roky. Spočiatku na výlet, na pozvanie priateľov. Zjaveniam neverila. Až rozhovor s vtedy štrnásťročným vizionárom ju presvedčil. Tvrdil totiž presne to, čo rok pred ním Ján Pavol II. Hoci ako dieťa o vyhláseniach Svätého Otca nemohol mať ani potuchy.

„Vtedy mi povedal, že Slovensko má ponúknuť okolitým krajinám pravú vieru.“ Dodáva, že všetci siedmi sú normálni ľudia, niektorí s vysokoškolským vzdelaním i dobrým rodinným zázemím. Podľa nej niet dôvodu, prečo by si to celé mali vymyslieť.

Nedôverčiví

Kráčame popri krížoch a obrázkoch výjavov z krížovej cesty pripnutých na stromoch a pokúšame sa osloviť ďalších. Mnohí sú však nedôverčiví. Janka a Mirka, ženy v stredných rokoch, prichádzajú do Dechtíc dvakrát ročne. Vraj dobiť baterky. „Toto miesto je magické, dáva nám silu. Prídeme vždy, keď je stresu okolo nás priveľa. Načerpať pokoj v duši.“

Stanislav z Bratislavy zasa hovorí, že na Boričky chodí najmä pre moc spoločných modlitieb. „Či sa tu Panna Mária zjavuje naozaj, nevieme. Viera v takéto zjavenia nie je podstatná. Dôležitá je viera v Boha. Tu je miesto, kde sa zíde množstvo ľudí idúcich za spoločným cieľom, je doslova premodlené a pomáha získavať duševnú rovnováhu.“

Dvojica žien stojacich vedľa dodáva, že „nič zlé sa tu nerobí a každý odchádza odtiaľto akoby očistený, zabudne na problémy, ktoré ho trápia. Chceli by sme sa dožiť toho, že katolícka cirkev tento zázrak nakoniec potvrdí“.

Žiadne tajomstvá

Na mieste zjavení je už vystavená socha Panny Márie. Ľudia stoja i kľačia v polkruhu, niektorí sedia na provizórnych lavičkách. Štvorica vizionárov sa modlí do mikrofónu, dav s nimi. Potom príde chvíľa, keď sa „poslovia“ majú spojiť so Svätou Matkou. Všetci stíchnu a vizionári sa dostávajú do stavu akejsi extázy.

Oči im žiaria, ruky voľne priložené k telu, obrátené dlaňami k oblohe. Trvá to len pár magicky pôsobiacich minút a potom je zázrak preč. Vizionári hovoria, ako sa s Pannou Máriou modlili, čo ľuďom odkazuje, ale žiadne tajomstvá sa nedozviete. Nič, čo by ste nepočuli z kazateľníc v kostoloch.

Posolstvá sa vždy dotýkajú predovšetkým lásky a oddanosti Bohu. Zhromaždenie na malej lúčke sa končí, pútnici si prichádzajú po požehnanie a odoberajú sa dole do autobusov. Pred odchodom domov sa väčšina ešte zastaví pri prameni, ten vraj svätica požehnala.

Vyliečení

„Sama môžem potvrdiť liečivé účinky dechtickej vody. Dvadsať rokov som trpela kožnou chorobou a lekári mi nevedeli pomôcť. Až táto voda ma vyliečila. A modlitba,“ hovorí staršia žena. Dozvedáme sa ďalšie príbehy. O vyliečení nádorov, ťažkých chorôb, alkoholizmu, o obrátení na vieru. Za všetko vďačia prameňu nazývanému Floriánka.

Chlapi stojaci obďaleč ich výpovede žartom zľahčujú. S úsmevom hovoria predovšetkým o viere, ktorá lieči. Fakt je, že prameň je známy stáročia a kvalitná mäkká voda je obľúbená pre svoje blahodarné účinky.

„Viaže na seba toxíny a očisťuje telo, tvrdí nám Zuzana, ktorá ju v bandaskách a vo fľašiach vozí aj známym. Sama sa o jej liečivých účinkoch presvedčila a pozná mnohých, ktorým priniesla vyliečenie, úľavu aj psychickú pohodu.

Všetci svätí

Dechtičania v zjavenia veľmi neveria. Presnejšie, nechcú sa nimi zaoberať. Skôr vnímajú problémy spojené s púťami. Ani nemajú záujem pútnické miesto podnikateľsky využiť. Aj keď pokusy postaviť tu stánky s rôznymi predmetmi či občerstvením boli, zakapali na nedostatku kupujúcich.

Karin, mladá mamička, ktorú stretávame na námestí, vraví, že je veriaca, no na púte nechodí. „Nemáme nič proti podujatiam, ale nezaujímajú nás.“ Prekážajú jej autobusy, ktorými tu bývajú zapratané ulice, a nečistota po návštevníkoch. Aj päťdesiatnik Jozef je opatrný. „Keď spadnem z bicykla a udriem sa, vidím všetkých svätých, ale zjavenia na Boričkách nie. Je tam pekné prostredie a pokladám to za príjemnú prechádzku. Nič viac, nič menej.“

Krčmárka Michaela tlmočí názor viacerých dedinčanov. Vraj by boli radšej, keby sa tu žiadne púte nekonali. Sama návštevu stoviek veriacich hodnotí ako katastrofu. „Máme tu vždy rady na záchody, tie končia neraz upchaté. Museli sme ich spoplatniť.“

Domáci nie sú nadšení

Starosta Karol Zachar je tunajší rodák a vizionárov pozná od malička. Ako hovorí, je kresťan a má všetky sviatosti, v súvislosti so zjaveniami však cíti blok. „Riešim ich len z pozície úradu. Keď treba niečo zabezpečiť, prípadne pútnikom umožniť prístup na toalety v kultúrnom dome. Do akcií nezasahujeme.“

Aby znížili pretlak autobusov v uliciach, museli im prideliť parkovacie miesta pri družstve. „Nie sme pripravení na návaly návštevníkov. A investovať do služieb, keď nie je záujem od miestnych občanov, by bolo riskantné,“ vysvetľuje.

Tiež mu v minulosti prekážali odpadky, ktoré vraj po pútnikoch ostávali. „Keď som hľadal niekoho, kto púte organizuje, dostal som odpoveď, že ich organizuje Panna Mária. Tu mi argumenty došli.“

Dodáva však, že situácia sa v tomto smere výrazne zlepšila. Od prvého zjavenia sa v obci vystriedali štyria farári. Ani jeden procesie nepodporil. Hoci je pravda, že predovšetkým preto, lebo to neodporúčal biskupský úrad.

Jeden z predchádzajúcich duchovných dokonca nechcel mať vizionárov ani v kostole. A ten súčasný? Je zhovorčivý, ale k Boričkám sa nemôže vyjadrovať. Hovorí, že tam ani nechodí, aby jeho účasť nebola chápaná ako odobrenie katolíckou cirkvou.

Aj tak sa oplatí prísť

Cirkev je k mariánskym zjaveniam vo všeobecnosti rezervovaná a podrobuje ich dlhoročnému skúmaniu. Predsedom komisie na skúmanie dechtických zjavení bol viac ako desaťročie emeritný bratislavsko-trnavský pomocný biskup Mons. Štefan Vrablec. Dnes mu tiahne na deväťdesiatku a je v starostlivosti nitrianskych sestier vincentiek.

„Každý deň som sa modlil, aby sme o Dechticiach rozhodli správne,“ hovorí. Spomína na rozhovory s vizionármi i na orodovanie osôb, ktoré mali pocit, že zjavenia by mala cirkev uznať. „Veril som úprimnému presvedčeniu týchto mladých ľudí, posolstvá, ktoré odovzdávajú, však zrejme nie sú slová Panny Márie.“

Myslí si, že sú to skôr predstavy a akási autosugescia. Vnútorné meditácie a nie priama reč Matky Božej. V roku 2009 Štefan Vrablec z komisie odstúpil s tým, že nedospeli k rozhodnutiu.

„Nemáme dostatok dôkazov o pravosti zjavenia.“ Ani prípadné uznanie zjavení cirkvou by však neznamenalo definitívnu istotu. V tejto súvislosti nás biskup odkazuje na vyhlásenie francúzskeho archeológa a teológa kardinála Pitra: „Uznanie znamená len toľko, že cirkev zjavenia pripúšťa. Ale prijímajú sa len ako pravdepodobné a nie nepochybné.“

Prečo? Vizionár prijíma zjavenie svojou osobnosťou, poznačenou subjektívnymi prvkami, a práve ony otvárajú dvere možným omylom. Svätý Ján z Kríža sa k tomu vyjadril takto: „Slová, ktoré vizionár počuje vnútri svojej mysle, bývajú často len výplodom jeho fantázie.“

V Dechticiach nové Lurdy zrejme nebudú. Fakt však je, že podujatie pôsobí mysticky, svit v očiach vizionárov počas podujatia je doslova hmatateľný, príroda okolo očarujúca a voda zo studničiek? Keby aj neliečila, chutí výborne...


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].