Dnešná Petržalka: Začali ju budovať v sedemdesiatych rokoch. Dnes v nej žije vyše stotisíc obyvateľov.

Zlatý vek Petržalky: Medzi vojnami poznala vilky aj čerešňové sady

Zbúrali mu dom a prišiel o záhradku, no stále vraj aspoň dýcha petržalský vzduch. Staropetržalčan Jaroslav Gustafík.

Pri slove Petržalka ešte dnes mnohým v hlave zasvietia kontrolky - betónová džungľa, bludisko, králikáreň, geto, brloh narkomanov a dílerov. Aj tak bolo dlho častované najľudnatejšie slovenské sídlisko, ktoré nemalo konkurenciu v strednej Európe.

S výstavbou sa oficiálne začalo v apríli 1973, tento rok najstaršie paneláky oslavujú štyridsiatku. Staré padlo za obeť novému, aby na pravom brehu Dunaja našli domov tisícky nových obyvateľov.

Paneláková šeď, anonymita a traumy z minulosti sú dávno zažehnané. Zo smutne známej bratislavskej časti, rodiska slovenského básnika a textára Kamila Peteraja i kolísky slovenského hip-hopu, je lokalita, na ktorú obyvatelia nedajú dopustiť.

Zlatý vek

„Narodil som sa v roku 1925 v Petržalke, v periférnej oblasti, ktorej sa hovorilo Durvayova osada podľa vychýrenej Durvayovej tehelne. Bola na mieste, kde sa teraz končí Kopčianska ulica,“ spomína Jaroslav Gustafík, Petržalčan telom i dušou. Pozýva nás do svojho prízemného bytu v jednom z tunajších panelákov. Zvykol si. Z okien má výhľad na les, ale aj tak najviac žije spomienkami na zašlé časy, ktoré odovzdáva na besedách a v knihách mladším generáciám.

Najmladší z piatich súrodencov mal radostné detstvo. S kamarátmi sa chodil hrávať na vojenský cintorín a do bunkra, ktoré boli len na skok od Durvayovej osady. Známy cintorín má dnes inú podobu ako kedysi - pri pohľade na stovky jednotných bielych krížov však vždy zamrazí. A vojenský bunker? Pred pár rokmi v ňom nadšenci zo združenia Zachráňme petržalské bunkre vybudovali múzeum.

Na archívnej snímke z roku 1982 je dom Jaroslava Gustafíka pred asanáciou. Foto: archív J.G.

Vráťme sa však do obdobia medzi dvoma svetovými vojnami. Historička a etnologička Katarína Nádaská ho považuje za zlatý vek Petržalky. „Na pravom brehu Dunaja žili Slováci, Maďari, Česi, Nemci a Chorváti. Po vzniku prvej republiky patrila medzi rozvinuté a kultivované dediny s krásnymi čerešňovými a marhuľovými sadmi so známou odrodou ananásky. Veľký rozmach zažívali aj remeslá. Okrem tehelne Antona Durvaya tu fungoval závod Sfinx na výrobu smaltovaného riadu, bola tu Gumovka. Aj výstavba napredovala.

Na prelome dvadsiatych a tridsiatych rokov vznikla takzvaná Binderova kolónia s vilovými domčekmi. Stála na mieste dnešnej Jiráskovej ulice. V tom čase Petržalke nič nechýbalo. Mala kaviarne, kultúrne ustanovizne, divadlo a počas sviatkov ako Veľká noc sa tu dodržiavali dedinské zvyky,“ opisuje.

Pred druhou svetovou vojnou bola teda Petržalka, známa pod názvom Engerau, vyspelou dedinou so 147 ulicami. „Po jedinom moste, ktorý spájal Petržalku s Bratislavou - Moste Františka Jozefa - premávala električka i vlak a z Petržalky viedla cesta, vybudovaná ešte Máriou Teréziou, priamo do Viedne,“ dodáva Nádaská.

Starý most: Postavili ho v roku 1891 a dostal meno podľa cisára Františka Jozefa. Viedla tadiaľ železničná trať a na oboch stranách mosta boli mýtne domčeky. Foto: ZBIERKA M. ENTNERA

Okupácia

„V septembri 1938 som nastúpil do ľudovej školy ako po iné roky. Lenže zrazu, zo dňa na deň, sme sa namiesto slovenčiny začali učiť nemčinu,“ rozpráva 88-ročný Gustafík. „Na základe Mníchovskej dohody z roku 1938 sa dedina stala súčasťou nemeckej ríše. Zakázali nám našu reč, spolky, združenia a po vypuknutí vojny nám krátili prídel potravín,“ spomína na smutné šesťapolročné obdobie.

Sedemnásťročného Jaroslava v roku 1942 povolali na predvojenskú prípravu, Arbeitsdienst. On však rozhodne nemienil položiť život za hitlerovskú ríšu. Vybavil si potvrdenia, že je po otcovi Pezinčanovi slovenský a nie nemecký občan a nesúhlasil s pripojením Petržalky k Nemecku a vybral sa na vojenský úrad vo Wiener Neustadte.

„Desiatnik starý spis roztrhal a po nemecky mi oznámil: ,Pre teba je vojna skončená!‘ Viete, ako mi odľahlo?“ hovorí. Mnohí petržalskí Nemci na svoje nadšenie doplatili. „Museli ísť do vojny a každú chvíľu sme počúvali: ten padol, ten padol…“

Povojnové nadšenie

Pred vypuknutím vojny mala Petržalka približne dvadsaťtisíc obyvateľov, po skončení o polovicu menej. Mnohí sa odsťahovali krátko po tom, ako dostali echo o pričlenení Petržalky k Nemecku. Tí, čo zostali a prežili, si plnými dúškami užívali pocit slobody po skončení vojny. Niektorí však také šťastie nemali. Svedkom smutných vojnových udalostí je civilný petržalský cintorín na Kopčianskej ulici.

Stojíme pri starých židovských hroboch s pamätníkom. Počas vojny Nemci nasadili takmer osem stoviek Židov z Maďarska na hĺbenie zákopov. Prespávali na povalách, v studených pivniciach, s biednu stravou a oblečením. Tých, čo neskolila zima, povraždili fašisti. „Niektorých z masových hrobov exhumovali, ale mnohí tam zostali,“ vraví Gustafík, ktorý sa po vojne prihlásil do revolučného výboru. „Čo bolo včera zakázané, už neplatilo - až sme tomu nemohli uveriť.“

Navyše sa v roku 1946 Petržalka oficiálne stala súčasťou Bratislavy. „Pre mňa boli najkrajším obdobím v Petržalke tri roky po vojne. Bol som mladý, rozvíjal sa tu kultúrny život, mohol som športovať. Šport mal v Petržalke silnú tradíciu. Už za monarchie mala lepšie podmienky na vytváranie ihrísk ako Bratislava. V 19. storočí bol napríklad založený predchodca FC Petržalka 1898 a patril k najsilnejším vidieckym klubom Uhorska.“

Môj dom, môj hrad

V nasledujúcich rokoch Bratislava ponúkala množstvo pracovných príležitostí a otvárala sa prisťahovalcom. Budovanie socializmu znamenalo aj účelnú výstavbu - čo najviac bytov na čo najmenšom území. Za obeť padla Petržalka. Stala sa súčasťou plánu posilniť robotnícky charakter hlavného, až príliš intelektuálneho mesta. V júni roku 1966 vypísali súťaž na novú zástavbu s podmienkou, že sa tu vytvorí sídlisko pre stotisíc obyvateľov. Zaregistrovalo sa tristodesať architektov z dvadsiatich ôsmich krajín.

Prišiel rok 1968 a nádeje na „socializmus s ľudskou tvárou“ sa nenaplnili. Pritvrdenie režimu viedlo k tomu, že podľa návrhu pracovníkov Útvaru hlavného architekta sa Petržalka síce začala budovať, ale bez súcitu a rešpektovania estetickej či ekologickej stránky. Aspoň tak to vnímala väčšina obyvateľov, ktorí museli opustiť svoje domovy.

„V roku 1950 sme si kúpili trojizbový dom so záhradkou. To je on - pred búračkou a na druhý deň po nej,“ ukazuje Gustafík na fotografiách ruiny z roku 1982. Kufre si vybalili v dvojizbovom byte, ktorý im pridelili. Nemohli si vyberať. Ale aspoň zostali v Petržalke. Dnes je na mieste Gustafíkovho rodinného domu ihrisko Základnej školy Gercenova.

„Prišiel som o dom, záhradku, ale stále dýcham aspoň petržalský vzduch,“ hovorí. „Petržalka stratila veľa prírody - napríklad Pečniansky les a jeho okolie s mŕtvym Pečnianskym ramenom Dunaja, kde sa dalo kúpať i korčuľovať. Celá táto oblasť bola vyhľadávanou prechádzkovou zónou, “ zaspomína si.

Chodbové párty

Prvý panelák skolaudovali na dnešnej Romanovej ulici 3. augusta 1977. „Keď som robila v osemdesiatych rokoch v Petržalke výskumy, rodičia, ktorí sa nasťahovali do panelákov, to veľmi zle znášali. Museli opustiť vlastné domy, pôdu. Všetko im štát vzal a ponúkol byt, ktorý síce mal teplú vodu a splachovaciu toaletu, čo dovtedy nebolo samozrejmosťou, ale aj tak boli traumatizovaní. Inak celú situáciu vnímali ich deti, teda generácia dnešných päťdesiatnikov,“ hovorí Katarína Nádaská.

„Veľmi som sa tešila, keď nám v roku 1985 pridelili podnikový byt v Petržalke,“ hovorí Viera Sviteková. Mala dvadsaťosem rokov, keď s manželom a dvoma deťmi mohli konečne opustiť rodičovský dom v Plaveckom Štvrtku a postaviť sa na vlastné nohy. „Bolo nám jedno, kde to je. Navyše, túto lokalitu som poznala vďaka tete, ktorú som chodila navštevovať,“ spomína Viera, ktorá s manželom už dvadsaťosem rokov žije v tom istom byte na desiatom poschodí.

Prvé roky neboli jednoduché. „Bola to Dénešova ulica, neskôr ju premenovali na Pečniansku. Presťahovali sme sa na stavenisko. Neboli tu chodníky, a keď napršalo, brodili sme sa blatom. Ale zvykli sme si. Mali sme vlastné bývanie, navyše blízko centra,“ hovorí Viera. Anonymita? „Rýchlo sme sa skamarátili s ostatnými. So susedmi sme si robili posedenia na chodbe, oslavovali sme spolu sviatky.“

Chudoba i boháči pokope

Po páde železnej opony sa Petržalka najviac spájala s prívlastkom „drogový brloh“. „Začiatkom deväťdesiatych rokov zažila divoké obdobie, ale to bol problém celého hlavného mesta. No v Petržalke bola o čosi väčšia anonymita a navyše bola stále pomerne mladým sídliskom,“ vysvetľuje Nádaská.

„Dnes už hanlivé prívlastky Petržalky neplatia. Sú tam vychytené adresy a stala sa súčasťou širšieho centra. Sídlisko je zabývané a plné zelene. Keď som robila v roku 2005 ďalší výskum, väčšina respondentov mi povedala, že by nechcela bývať inde. Asociáli postupne lepšie adresy opúšťajú. Petržalka sa stala miestom mladých rodín, kultúrneho, duchovného a športového života,“ dodáva Nádaská.

Jej názor potvrdzuje aj mama dvoch malých detí Andrea Zoborová. „Páči sa mi, že si môžeme vyberať z desiatok pomerne čistých detských ihrísk blízko seba. Úžasným miestom je Draždiak, kde sa dá prechádzať a v lete kúpať.“ Jej manžel je rodený „panelákový Petržalčan“ a hoci vyskúšali podnájmy v iných mestských častiach, stále ho to ťahalo za Dunaj.

Dnes sa už pri slove Petržalka chytá za hlavu len ten, kto túto mestskú časť nepozná. Úrady, zdravotné strediská, kluby pre malých aj veľkých a iné vymoženosti z nej robia lokalitu, kde sa dobre cítia boháči i sociálne slabší. Na tento fakt upozorňuje aj Katarína Nádaská. „Žijú tu vedľa seba rôzne spoločenské vrstvy. Stačí sa pozrieť na vozový park pred panelákmi.“

Záhadný názov

Prvé písomné zmienky o Petržalke pochádzajú už z roku 1225. Jej názov dodnes pamätníci ani historici nevedia presne objasniť. V minulosti bola známa pod nemeckým menom Engerau, v preklade Úzka niva, či maďarským Ligetfalu. Pokiaľ ide o názov Petržalka, ktorý sa ustálil po prvej svetovej vojne, Staropetržalčan Jaroslav Gustafík sa s nami podelil o dve verzie vzniku názvu.

„Jedna hovorí o tunajších sedliakoch, ktorí vo veľkom vysádzali zeleninu a najmä petržlen. Tak získali prezývku Petržleni. Druhá sa viaže k bohatému mešťanostovi s maďarským menom Peter Zsalka, ktoré pri čítaní znelo: Petržalka. Vraj to bol zamestnanec obecného úradu.“


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní