Oscar Wilde a Alfred Douglas: Nahnevaný otec mladého a rozmaznaného aristokrata dostal spisovateľa do väzenia.

Bohém a mučeník: Oscar Wild napísal najkrajšie texty po prežitom romániku so svojím milencom

Slávneho spisovateľa a dramatika Oscara Wilda zničila láska k mužom.

História

Kovové dvere väzenskej cely stoja ako ikona na piedestáli v bývalej kaplnke žalára v Readingu neďaleko Londýna. Podložie pod nimi, vyhotovené presne na mieru miestnosti, ktorú tieto dvere uzatvárali pred svetom, slúži dnes ako otvorený pohľad do posledných rokov života a utrpenia jednej z myšlienkovo najbohatších osobností 19. storočia. Oscar Wilde, básnik, dramatik, estét a v neposlednom rade dandy, z ktorého zovňajšku vyžaroval duch jeho životnej filozofie, nás po viac ako storočí od smrti utvrdzuje o zdanlivom pokroku ľudskej rasy.

Cela

Popísané steny v niektorých celách väznice v Readingu naznačujú, že ešte donedávna, do roku 2013, táto budova slúžila svojmu účelu. Odkazy čiernou fixkou sa striedajú s nejasnými obrázkami, ktorých vyhotovením si recidivisti krátili tresty. V podobnom duchu písal v roku 1897 svoj spovedný testament s názvom De Profundis v cele C.3.3 aj Oscar Wilde. Na rozdiel od básne Balada o žalári v Readingu, ktorá vznikla až po jeho prepustení a opisuje väzenské útrapy a neľudské podmienky žalára, ide o vnútornú spoveď kajúceho sa bohéma.

Dobrá adresa: V tomto londýnskom dome žil Wilde v čase najväčšej slávy.
Dobrá adresa: V tomto londýnskom dome žil Wilde v čase najväčšej slávy.
Michal Šebeňa

Dobrá adresa: V tomto londýnskom dome žil Wilde v čase najväčšej slávy. Foto: Michal Šebeňa

„A pretože bohovia sú zvláštni, trestajú nás za to, čo je v nás dobré a ľudské, práve tak, ako za to, čo je zlé a zvrhlé. Musíme sa zmieriť s tým, že človeka čaká trest za dobro rovnako ako za zlo,“ hovorí Wilde v spise, ktorý adresuje prostredníctvom listu lordovi Alfredovi Douglasovi celému ľudstvu. Portrét plný paradoxov: Uvrhnutie úspešného umelca do väzenských okov na vrchole jeho slávy je zvláštny druh paradoxu, ktorý patrí do podstaty Wildovej literárnej tvorby. „Nijaký umelec nie je morbídny. Umelec môže vyjadriť všetko,“ píše sa v úvode románu Portrét Doriana Graya.

Príbeh neskúseného mladíka oslneného svojím zovňajškom, ktorý je ústredným motívom knihy, po uvedení v roku 1890 vyvolal búrlivé reakcie literárnych kritikov. Obraz mladého Doriana, ktorý sa na podnet tvorcu portrétu až priveľmi zaoberá vlastnou krásou, prifarbuje zvláštna postava románu, lord Henry. Ten, nápadne pripomínajúci Wilda, uvádza neskúseného Doriana do tajov rozkoší veľkomesta. Na obvinenia vtedajšej tlače z amorálnosti knihy s prvkami homosexuálneho erotizmu reagoval Wilde vyhlásením: „Neexistujú dobré a zlé knihy. Knihy sú len dobre napísané alebo zle napísané. To je všetko.“

Z dobrej rodiny

Vráťme sa však ešte o štyridsaťšesť rokov späť. Práve vtedy, 16. októbra 1854, sa v írskom Dubline narodil malý Oscar Wilde. Nebol žiadny chudák. Jeho otec patril medzi lekársku elitu, bol uznávaný ušný a očný špecialista a chirurg, ba za jeho prínos medicíne ho kráľovná neskôr ocenila titulom sir. William Wilde bol skutočnou renesančnou bytosťou, ak sa pozriete na súhrn jeho aktivít, musíte sa čudovať, kedy to všetko stíhal. Totiž popri lekárskej praxi písal knihy o írskej archeológii a folklóre a venoval sa tiež charite.

Vo Wildovej cele: Väzenie v Readingu, kde si Wilde odpykával dvojročný trest, ešte donedávna slúžilo svojmu účelu. Dnes je otvorené pre verejnosť.
Vo Wildovej cele: Väzenie v Readingu, kde si Wilde odpykával dvojročný trest, ešte donedávna slúžilo svojmu účelu. Dnes je otvorené pre verejnosť.
Michal Šebeňa

Vo Wildovej cele: Väzenie v Readingu, kde si Wilde odpykával dvojročný trest, ešte donedávna slúžilo svojmu účelu. Dnes je otvorené pre verejnosť. Foto: Michal Šebeňa

Dokonca sa spolupodieľal na založení a prevádzkovaní nemocnice pre chudobných. Ani Oscarova mama nebola obyčajná žena v domácnosti, ktorá by sa starala len o spokojnosť detí a manžela. Jane Wildovú môžeme charakterizovať ako írsku nacionalistku so spisovateľskými ambíciami. Pod pseudonymom Speranza, taliansky ekvivalent pre nádej, písala básne pre politické, umelecké a sociálne hnutie Young Irelanders. A lásku k poézii vštepovala aj svojim deťom. Mala ich tri. Najstarší Willie sa narodil dva roky pred Oscarom a v dospelosti sa stal novinárom a básnikom.

Zomrel pomerne mladý, mal iba 46 rokov, na zdravotné problémy spojené s nadmernou konzumáciou alkoholu. Tri roky po Oscarovi prišla na svet Isola. Ako deväťročnú ju však zabila meningitída. Nuž a zaujímavé je, že tu boli ďalší traja Wildovci. Oscarov otec ich splodil mimo manželstva a ctí ho, že ku všetkým sa priznal a štedro ich podporoval. S jeho legitímnou rodinou však nežili.

Ženy? Muži?

Malého Oscara až do deviatich rokov vzdelávali vychovávateľky - Francúzka a Nemka. Vďaka nim hovoril okrem angličtiny ďalšími dvoma svetovými jazykmi. Neskôr študoval klasickú filológiu v Dubline a potom na Oxforde. Svoje znalosti si tam rozšíril o voľnomyšlienkarstvo, dekadenciu a filozofiu estetizmu, ktoré poznačili jeho tvorbu. V roku 1884 - mal vtedy už tridsať - sa oženil s Constance Lloydovou, dcérou bohatého kráľovninho radcu. Mali dvoch synov, Cyrila a Viviana, ich mená sa objavujú ako hlavné postavy vo Wildových dialógoch, písaných na štýl gréckych filozofov.

Žalár: Pobyt v ňom Wilda načisto zlomil.
Žalár: Pobyt v ňom Wilda načisto zlomil.
Michal Šebeňa

Žalár: Pobyt v ňom Wilda načisto zlomil. Foto: Michal Šebeňa

Žiaľ, neboli to ženy, ktoré by boli v skutočnosti spisovateľovou slabosťou. Žiaľ preto, lebo vo viktoriánskom Anglicku bola homosexualita trestný čin. Do tajov homosexuálnej lásky ho vraj zasvätil kanadský novinár Robert Ross, ktorý sa rozhodol zviesť Wilda po tom, čo čítal jeho básne. Jeho zámer urýchlilo druhé Constanceino tehotenstvo, ktoré ho vraj od manželky totálne fyzicky odradilo. Napokon, ona mu nič nedarovala. Od muža sa odvrátila a odišla aj s deťmi. Aby ju nik nespájal s Wildom, zmenila sebe aj im priezvisko na Holland.

Zo žalobcu obžalovaný

Sedem rokov po svadbe s Constance sa Wilde zaplietol s lordom Alfredom Douglasom, synom Johna Douglasa, známeho ako markíz Queensberry. No - zaplietol. Bol to ozajstný a búrlivý vzťah. Alfred bol pekný a rozmaznaný a nezáležalo mu na tom, čo si o jeho „netypických“ avantúrach myslí spoločnosť. Bol to on, kto Wilda naplno uviedol medzi homosexuálov, hoci jeho otec neskôr tvrdil opak.

Alfredov otec nedokázal zniesť potupu synovej zvrátenosti a vinil z nej Wilda. Markízova nenávisť sprevádzaná napríklad incidentom z februára 1895, keď počas premiéry hry Aké dôležité je mať Filipa v londýnskom St. James Theatre chcel napadnúť Wilda zeleninou, vyústila do súdneho procesu. Paradoxne, spočiatku to bol Wilde, kto zažaloval markíza pre urážku na cti. Udalosti však nabrali celkom iný, neočakávaný spád. Markíza v plnom rozsahu oslobodili a na lavicu obžalovaných sa posadil Wilde.

Väznený pre vášeň

Počas súdneho procesu, ktorý proti Wildovi viedli pre páchanie sodomie a vtedy trestného činu homosexuality, absolvent Oxfordu, znalec antickej literatúry a gréckeho písma prirovnával svoju náklonnosť k tej istej, akú mal kedysi k mladíkom Platón, Michelangelo alebo Shakespeare. „Láska, ktorá v tomto storočí nesmie niesť svoje mená, je to taká veľká náklonnosť staršieho muža k mladšiemu… oná hlboká duševná náklonnosť, ktorá je práve taká čistá ako dokonalá a ktorá napĺňa veľké umelecké diela, oná láska, ktorá v našom storočí je nepochopená, taká nepochopená, že pre ňu tu teraz som.“

Kovové dvere: Delili spisovateľa od slobody, dnes stoja v kaplnke väznice.
Kovové dvere: Delili spisovateľa od slobody, dnes stoja v kaplnke väznice.
Michal Šebeňa

Kovové dvere: Delili spisovateľa od slobody, dnes stoja v kaplnke väznice. Foto: Michal Šebeňa

Tieto slová, ktoré zazneli počas súdneho procesu, zdvíhali zo stoličky hlavného strojcu Wildovej potupy markíza de Queensberry, otca Wildovho milenca, lorda Alfreda Douglasa. Markíz, mimochodom, autor moderných pravidiel pre box, ktoré zaviedli používanie rukavíc pri zápasoch, však v súboji s Wildom použil skôr surové údery vtedajšieho právneho systému, ktorými Wildovi uštedril k. o. Na pojednávanie prebiehajúce od apríla 1895 do 25. mája toho roku priviedol Queensberry napríklad neplnoletých prostitútov, ktorí mali dosvedčiť, že s Wildom praktizovali sexuálne styky.

Na súde odznelo ešte veľa pekelných obvinení, ktoré vyústili do nemilosrdného verdiktu - dvojročné väzenie a nútené práce. „Nerozhodoval som ešte nikdy o prípade, ktorý by bol taký zlý ako tento,“ vyjadril sa sudca tesne pred vynesením rozsudku. Jeho súčasťou bolo zhabanie majetku, kam patril aj Wildov dom na Tite Street 34 v londýnskej štvrti Chelsea.

Poézia žalára

Väzenie v Readingu, kde sedel od novembra 1895, vyhladovalo Wilda na kosť. Po Londýne sa šírili reči o jeho prepadnutých lícach a šialenom výraze v očiach. Manuálna práca, na ktorú nebol zvyknutý, a zákaz akejkoľvek komunikácie s väzňami mali pre neho fatálne dôsledky. Neľudské podmienky Wilde napokon pretavil po prepustení v roku 1897 do svojho posledného diela s názvom Balada o žalári v Readingu. „A v dušiach znie nám dôrazne / do kroku Smrť, Súd, Strach; / kat s kabelou sa potichu / zakráda vôkol v tmách; / chviem sa, keď vchádzam do hrobu / s číslicou na dverách,“ opísal v básni hrôzy žalára po tom, čo zažil popravu obesením jedného z väzňov odsúdeného pre vraždu manželky.

Zomrel v biede

Tí, ktorí prišli do kontaktu s Wildom iba na konci jeho života, poznamenáva vo svojich spomienkach francúzsky literát André Gide, majú chabé poňatie o jeho predošlej majestátnosti. Nositeľ Nobelovej ceny za literatúru sa stretol s „kráľom života“, ako Wilda prezýval, prvýkrát v roku 1891. Muž, ktorý fajčil cigarety na zlatej stopke a prechádzal sa po Paríži so slnečnicou v ruke, sa po uväznení zmenil na kajúcnika. So zmeneným menom Sebastian Mellmoth dožil Wilde v biednych podmienkach vo francúzskom exile. Zomrel v Paríži 30. novembra 1900 vo veku 46 rokov - rovnako ako jeho sestra na meningitídu. O jej príčinách sa špekulovalo.

Jedni tvrdili, že to bol dôsledok syfilisu, ktorým Wilde údajne trpel, ďalší ju zvádzali na chirurgický zákrok, ktorý spisovateľ podstúpil. Jeho lekári však uviedli, že bola výsledkom starej neliečenej rany na pravom uchu, ku ktorej prišiel, keď vo väzení odpadol od vyčerpania. Wilda pochovali na parížskom cintoríne v Bagneaux, neskôr jeho pozostatky previezli na slávny cintorín Père Lachaise. Pohreb zaplatil muž, ktorý ho zničil - lord Alfred Douglas. „Život, to je najvzácnejšia vec na svete. Väčšina ľudí len existuje,“ píše Wilde v jednej zo svojich esejí. Pri pohľade na celu C.C.3 v Readingu sú tieto slová obzvlášť výstižné.

Jediný román

Napriek potenciálu Wilde napísal len jeden román, Obraz Doriana Graya, čo súvisí s jeho sympatiami, ktoré prechovával k anarchistickým myšlienkam. Tie prejavil najmä v eseji s názvom Duša človeka za socializmu z roku 1891. Utopický náčrt socialistického zriadenia, ktorý má pomôcť individualistom „od prebytočnej potreby žiť pre iných“, sa strieda s demaskovaním zdanlivej dobročinnosti, ktorá len zakrýva duchovnú prázdnotu jej aktérov. „Ľudia sa viac nadchnú pre čin než pre myšlienku,“ vyjadril Wilde svoj sklon k umeleckej neužitočnosti pre bežný život.

Najvernejším zobrazením kritiky spoločnosti bola podľa neho divadelná fraška. S ňou slávil úspech nielen v Londýne, ktorý sa mu stal väčšiu časť života zdrojom inšpirácie, ale rovnako v Paríži, kde jeho biblickú hru Salome uviedli v roku 1896, teda v čase, keď si už odpykával dvojročný trest vo väzení. Z jeho ďalších diel si svetovú slávu získala pôvabná novela Cantervillské strašidlo, Zločin lorda Arthura Savila a ďalšie poviedky. Jeho divadelné hry Aké dôležité je mať Filipa, Ideálny manžel či Vejár lady Windermerovej patria do klasických repertoárov všetkých významných scén.

História