Chudáci spisovatelia: Bohatí mecenáši literatúry na Slovensku vždy chýbali

Naši veľkí majstri pera počas života väčšinou biedili

História

Svetozár Hurban Vajanský sa položartom ponosoval Terézii Vansovej: „… mnoho ráz niet na mäso, dlžník pýta svoje, ‚šnajder‘ hrozí, krčmár chce groše za včerajšie tri deci vína, dcéra v Prahe chce každý mesiac dvadsať zlatých, raz a notabene vždy kapsa prázdna.“ V jeho korešpondencii neraz možno objaviť ponosy. Bol neobyčajne všestranný aj neobyčajne pracovitý, a predsa ho literatúra nedokázala uživiť. A čo potom ďalší slovenskí spisovatelia nedávnej minulosti? Literatúra na Slovensku potrebovala bohatého mecenáša. Ale takých u nás nebolo.

V Naháči: V bývalej fare, kde Fándly pôsobil, zriadili jeho múzeum.
V Naháči: V bývalej fare, kde Fándly pôsobil, zriadili jeho múzeum.
TASR

V hmotnej núdzi

Svetozár Hurban Vajanský bol básnik, spisovateľ, publicista, spolutvorca troch časopisov - Národných novín, Orla a Slovenských pohľadov. Prvé básničky napísal ako desaťročný a uverejnili mu ich v časopise Zrnká. Neskôr ako advokátsky koncipient v Budapešti písal články do slovenských časopisov. A tvoril až do konca života. Vajanského tvorba zahŕňa romány, novely, cestopisy, vydával básnické zbierky, venoval sa azda všetkým novinárskym žánrom. Bol obdivuhodne pracovitý. V ktoromsi liste Hviezdoslavovi spomína, že za posledné tri roky napísal približne tisíc článkov.

Koncom roka 1906, keď prevzal vedenie redakcie Národných novín, píše Františkovi Víťazoslavovi Sasinkovi, slovenskému historikovi a niekdajšiemu tajomníkovi Matice slovenskej: „Redaktorstvo som prijal veľmi nerád: Národné noviny sú finančne na zlých nohách, s dlžobami, a mne berú celý môj čas i rozum, okrem toho som v hmotnej biede, musím syna Vladimíra vydržiavať na technike, čo ma uvalilo do ťažkostí. Vydal som dve dcéry, čo ma tiež hodne pošklbalo.“

Vajanský sa ponosuje na hmotnú biedu ako takmer šesťdesiatročný, po niekoľkých desaťročiach usilovnej spisovateľskej práce. Pre svoju núdzu nemohol sám zo svojich prostriedkov dať deťom takú výchovu, akú by si želal, a utiekal sa o pomoc v zahraničí, najmä v Rusku a Čechách. Dcéra Oľga študovala v Petrohrade, syn Vladimír v Brne.

Hollého bieda: V závere života po požiari fary prišiel o všetko.
Hollého bieda: V závere života po požiari fary prišiel o všetko.
TASR

Takmer zabudnutý

Keď mal Ján Hollý, ktorého nazývali slovenským Vergiliom, päťdesiatšesť rokov, chystali sa vydať jeho dielo v štyroch zväzkoch. Chceli doň zaradiť aj básnikov portrét, ale portrétu nebolo. Len ťažko prehovorili Hollého, aby sa dal namaľovať. Vyhováral sa, že do Bratislavy alebo Budína nemôže cestovať, lebo mu neslúži zdravie, že ani nemá nejaké lepšie šaty, že jeho reverenda je ošúchaná a kepeň už slúži prinajmenej pätnásť rokov. Tak povolali maliara z Viedne za ním do Maduníc. Hollý trpezlivo sedel maliarovi Kaiserovi celé predpoludnie. Na obed pozval všetkých prítomných k stolu.

Hostina to bola parádna. Pripíjalo sa sektom, nechýbali najkvalitnejšie vína, podávala sa výborná káva, fajčil tuhý tabak... Hostia nevedeli, že celé to pohostenie platil dobre zarábajúci budínsky úradník Martin Hamuljak. Po ich odchode sa Hollého život, ako píše Tomáš Winkler v knihe Čas pred nesmrteľnosťou, „znova vrátil do starých koľají - do neuveriteľnej biedy“. Bieda sa zakrátko znásobuje ďalším nešťastím. Predovšetkým pribúdajúcimi chorobami.

Hollý nevládze chodiť, čoraz horšie vidí, chytá ho triaška. Keď Madunice a faru zachváti požiar, príde o všetko. Aj o schopnosť vykonávať kňazské povolanie. Dožíval u priateľa Martina Lackoviča, farára na Dobrej Vode. Na pohrebe v apríli 1849 sa zúčastnilo niekoľko katolíckych farárov a blízkych priateľov. Nielen bieda, ale aj zabudnutie.

Vo finančnej tiesni: Pre nášho najväčšieho barda Pavla Országha Hviezdoslava národovci zorganizovali zbierku.
Vo finančnej tiesni: Pre nášho najväčšieho barda Pavla Országha Hviezdoslava národovci zorganizovali zbierku.
TASR

Kapitulácia

Juraj Fándly, farár v Naháči, sa ťahal za prsty s vrchnosťou. Cirkevnou i svetskou. Cirkevnú kritizoval najmä za neporiadky v kláštoroch, svetskú za neporiadky v krajine. Cirkev ho trestala kláštorným väzením v konvente otcov františkánov a zakázala mu vydávať knihy. Svetská, konkrétne gróf Pálffy, patrón naháčskej fary, sa prestal o ňu starať. Bola na spadnutie, cez dvere presvitalo svetlo, v oknách bol namiesto skla papier, strecha bola deravá. Na stavbu novej fary nemal Fándly peniaze ani čas. Bieda kričala ešte aj z Fándlyho oblečenia.

Taký údel mal muž, ktorý sa nadchol myšlienkami osvietenstva a presadzoval ich do každodenného života, ktorý chcel pozdvihnúť ľud a vzdelával ho, ktorý brojil proti žobravým mníchom a prepychu v kostoloch, ktorý sa dovolával zavedenia slovenčiny v školách. Fándlyho sa zastali mladí bohoslovci z bratislavského generálneho seminára a pridal sa aj Anton Bernolák. Prehovorili ho, aby svoje rozpísané dielo pretlmočil do novej slovenčiny. Dúverná zmlúva mezi mňíchom a diáblom vyšla ako prvé dielo v Bernolákovej spisovnej slovenčine.

S ním potom roky spolupracoval ako tajomník novozaloženého Slovenského učeného tovarišstva. Prejavil v ňom nesmiernu aktivitu. Vydával aj sám písal knihy - väčšinou na pomoc sedliakom, ale aj o zdravotníctve, dejinách, astronómii, náboženstve. Písal aj básne. Tento neúnavný muž musel napokon kapitulovať pred prenasledovaním cirkevnou i svetskou vrchnosťou. Pridružili sa choroby, a tak požiadal o predčasný odchod do dôchodku. Dožíval v Doľanoch. Ale aj tam sa ešte venoval buditeľskej práci.

Skromné živobytie: Dobšinského Prostonárodné slovenské povesti zožínali obrovské úspechy až po jeho smrti.
Skromné živobytie: Dobšinského Prostonárodné slovenské povesti zožínali obrovské úspechy až po jeho smrti.
WIKIPÉDIA

Sláva po smrti

Pavol Dobšinský za života požíval všeobecnú úctu a vážnosť. Navštevovali ho význační národovci i študenti, rečnil pri slávnostných udalostiach. Žil však veľmi skromne, a to aj po vyjdení Prostonárodných slovenských povestí. Slovenské povesti a rozprávky sa rodili pravdepodobne v období 8. až 12. storočia a v 19. storočí sa viacerí slovenskí vzdelanci podujali zbierať ich. Najusilovnejšie to robil Dobšinský a stal sa ich najväčším znalcom. Slovenské povesti veľmi uznával, ba obdivoval ich. Napríklad aj preto, že dokázali uchovať slovenčinu v pôvodnej podobe.

Dobšinský o tom napísal: „Kým vzdelanci slovenskí odchovávali sa po školách latinských, nemeckých a maďarských cudzou rečou, takže mnohí navykli svoje myšlienky spôsobom a vzorom cudzích rečí vyslovovať a písať... dovtedy sám ľud v utiahnutosti a zanedbanosti svojej ostával pri pôvodnej rýdzosti reči...“ Dobšinský pokladal za svoje celoživotné poslanie uchovať povesti a rozprávky súčasníkom i budúcim generáciám. Zozbieral a pooprašoval ich mnoho, ale pri knižnom vydaní sa stretol s priam neprekonateľnými prekážkami.

Na prvý zväzok mu peniaze požičal Štefan M. Daxner. Podarilo sa mu vydať aj druhý zväzok, tretí len horko-ťažko, na štvrtý - ako sám napísal - „v kase niet ani groša“. Povesti sa nemíňali tak, ako dúfal, a peniaze od predplatiteľov ťažko vymáhali.A tak rodina žila veľmi skromne. Peniaze na štúdium synov nestačili, nuž ich Dobšinský učivo nižších tried gymnázia učil doma.

Začínal však chorľavieť a v októbri 1885 zomrel na tuberkulózu. Jeho rodina, manželka a traja synovia žili takmer v biede.Prostonárodné slovenské národné povesti sa uznania a slávy dočkali až po mnohých rokoch. Zbierka, ktorá má 2 500 strán, vychádza znova a znova. Preložili ju takmer do pätnástich jazykov.

Pracovitý, ale chudobný: Vajanského štúdium pripomína pamätná tabula na budove bývalej Právnickej akadémie na Kapitulskej ulici v Bratislave.
Pracovitý, ale chudobný: Vajanského štúdium pripomína pamätná tabula na budove bývalej Právnickej akadémie na Kapitulskej ulici v Bratislave.
LITERÁRNY ARCHÍV SNK

Najväčší z básnikov

Ani Pavol Országh Hviezdoslav, bard slovenského ľudu, nemal ustlané na ružiach. Roku 1917 sa ťažkal pred priateľom Albertom Pražákom „na sebectvo gazdov, ako ťažko si zháňa potraviny aj on sám a ako oravský ľud zosebečtel a citove zatvrdol“. Keď v lete roku 1917 odpovedal liptovskej mládeži na otázku, čo ho trápi, medziiným uviedol: „A konečne strápenosť starosťami o existenciu v týchto bezpríkladne dražobných časoch.“

V auguste roku 1918, pätnásť rokov po tom, ako zanechal advokátsku prax, sa ponosoval: „Len tehdajšia naša úspora nás udržuje; pravda, terajšia hrozná dražoba pohlcuje i tú nešeredne...“ Po vojne sa Hviezdoslav ocitol v takej finančnej tiesni, že niekoľkí národovci sa rozhodli vypomôcť mu. Mrzelo ich, že „najväčší slovenský básnik sa toľme musí uskromňovať v čase, keď naši mnohí národovci zarábajú milióny, žijú si v hojnosti a ľahko vyhadzujú tisíce na zábavy a karty“.

Zorganizovali zbierku, ale továrnici, vojnoví zbohatlíci upisovali tak žobrácky, že im organizátori zbierky upísané s pohoršením vrátili. Pri oslavách sedemdesiatin, čo bolo vo februári 1919, prišiel Hviezdoslavovi do Dolného Kubína blahoželať minister s plnou mocou pre správu Slovenska doktor Vavro Šrobár so všetkými referentmi. Oznámil Hviezdoslavovi, že vláda mu priznala čestnú doživotnú rentu, aby už nikdy nemusel trieť biedu.

V Naháči: V bývalej fare, kde Fándly pôsobil, zriadili jeho múzeum.
V Naháči: V bývalej fare, kde Fándly pôsobil, zriadili jeho múzeum.
TASR

Honorár - basa

Spisovateľský chlebíček býval neistý aj v iných krajinách. Ba namiesto honoráru neraz čakalo väzenie.Vo väzení sa za svojich slávnych Zbojníkov ocitol Friedrich Schiller. Za túto ostrú hru proti tyranom mu nariadil württemberský vojvoda Karl Eugen štrnásťdenné väzenie. Schiller ešte dobre obišiel. Pretože tyranova zlosť bola pôvodne oveľa prudkejšia, jeho právomoc neobmedzená a jeho väznice plné utrpenia.

Voltaire si za epigram na Filipa Orleánskeho vyslúžil jedenásť mesiacov väzenia, Daniel Defoe za pamflet Ako najrýchlejšie skoncovať s rozkolníkmi pokutu a tri dni na pranieri, Attilu Józsefa vylúčili z filozofickej fakulty v Segedíne za prvé básne, v ktorých si dovolil priveľmi kritizovať... Tlačené slovo má niekedy strašnú silu. Osobitne sa ho obávajú diktátorské režimy.

Nevraživý postoj voči spisovateľom a básnikom, ktorí vo svojich dielach kritizovali zriadenie a odhaľovali nespravodlivosť, prejavoval cársky despotizmus. A často kruto trestal. Do vyhnanstva poslal Puškina, Turgeneva, Dostojevského, Lermontova, Gorkého... Cárska vláda sa neobyčajne surovo porátala s Nikolajom Gavrilovičom Černyševským. Vydávanie jeho časopisu Sovremennik zastavila a jeho uväznila. Chcela ho umlčať. Román Čo robiť? napísal v ťažkých podmienkach smutne známej Petropavlovskej pevnosti. Odsúdili ho zaň na sedem rokov nútených prác na Sibíri a doživotné vyhnanstvo.

Skromné živobytie: Dobšinského Prostonárodné slovenské povesti zožínali obrovské úspechy až po jeho smrti.
Skromné živobytie: Dobšinského Prostonárodné slovenské povesti zožínali obrovské úspechy až po jeho smrti.
INTERNET
História