Kampaň proti Vizigótom: Jeden z vodcov vzbúrencov a Fritigernov oponent Athanarich po svojej porážke uzavrel s cisárom Valensom mier.

Dajte ľudu najesť, inak sa stane vašou skazou, platilo aj v minulosti

Rímsky cisár Valens zomrel paradoxne rukou tých, ktorých sám pozval do svojej ríše.

História

Migrácia je stará ako ľudstvo. Trebárs predkovia Gótov, v prameňoch nazývaných Gythones, Gutones alebo Gothones, pochádzali zo Škandinávie a z oblastí Pomoranska, Veľkopoľska a dnešných pobaltských krajín. Postupnou migráciou na juh obsadili územia na strednej Visle a presúvali sa na dolný a stredný Severný Bug.

Koncom druhého storočia sa z týchto rôznorodých kmeňov stávali historickí Góti, ktorí zviedli s Rímskou ríšou mnoho vojen. V priebehu tretieho storočia sa začali formovať do dvoch vetiev - na východ od Dnestra sídlili Greuthungovia, známejší ako Ostrogóti, a na západ od Dnestra Tervingovia, Cassiodorom Senatorom nazvaní Vizigóti.

Veľký útek

Obidva kmeňové zväzy si podrobili mnoho menších etník. K panstvu Ostrogótov - takzvanej Ermanarichovej ríši, ktorá siahala až k pohoriu Kaukaz - patrili podľa historika Jordana aj staré slovanské kmene, ktoré označuje ako Venetov, Antov a Sclavenov.

V roku 375 prekročili rieku Don mocní Huni. Ermanarichova ríša podľahla ich nájazdom a Ostrogóti sa stali hunskými poddanými. Vizigóti sídliaci ďalej na západ po krátkych bojoch pochopili, že Hunov nedokážu poraziť, a začal sa veľký ústup na západ. Tlačiac ďalšie germánske kmene pred sebou sa začala hlavná fáza migrácie národov.

Vizigóti pod vedením Fritigerna a Alaviva došli až k hraniciam východnej časti rímskeho impéria a požiadali cisára Valensa o prechod cez hraničnú rieku Dunaj. V roku 376 im Valens povolil prechod a usadil ich v Trácii. Dúfal, že tak posilní obranu nebezpečnej hranice a Vizigóti sa stanú jeho vernými poddanými. Barbari, ako ich Rimania súhrnne označovali, však prichádzali v takom počte, že ich rímski úradníci už neboli schopní počítať. Grécky sofista a historik Eunapios odhadol ich počet skoro na 200-tisíc, čo je však prehnané číslo. Mnohí Rimania sa prizerali na príval barbarov s hrozivou predtuchou.

Kresťania

Napriek istej nedôvere v očiach Rimanov Vizigóti boli prvými kresťanmi germánskeho sveta. Novú vieru prijali ešte v čase, keď boli kresťania prenasledovaní aj v samotnom Ríme. Počas gótskych nájazdov mnoho obyvateľov impéria odvliekli do zajatia, kde žili ako nižšia vrstva spoločnosti. Medzi nimi boli aj kresťanskí misionári, ktorým sa podarilo úspešne šíriť svoje náboženstvo.

Jedným z najznámejších germánskych biskupov bol Vulfila, ktorý sa narodil už v kresťanskej vizigótskej rodine. V roku 341, keď mal tridsať rokov, bol vysvätený za misijného biskupa Gótov. Krátko nato došlo k prenasledovaniu kresťanov aj medzi samotnými Gótmi a Vulfila našiel útočisko medzi Rimanmi. Tu napísal svoje veľkolepé a najzáslužnejšie dielo, keď preložil Bibliu do gótskeho jazyka a vytvoril nové gótske písmo. Po latinčine ide o najstarší preklad Biblie do národného jazyka. Jeho pôsobením Vizigóti prijali ariánske vyznanie viery a v čase ich usádzania na rímskej pôde bol cisár Valens taktiež ariánsky kresťan.

Ich prijatie do ríše sa v mnohých ohľadoch javilo ako dobré rozhodnutie, keďže hranica na Dunaji bola jednou z najslabších. Z hľadiska ďalších znamenali katastrofu.

Hlad a hnev

Podľa dohody mala masu prisťahovalcov spočiatku zásobovať rímska vláda, až neskôr sa mali uživiť z pridelenej pôdy. Rímska administratíva však podcenila tento problém. Nepremyslenou chybou bola aj chamtivosť dvoch rímskych vojenských hodnostárov Maxima a Lupicina, ktorí využili chaos v zásobovaní prisťahovalcov a začali obchodovať s jedlom kvôli vlastnému zisku. Hladujúci barbari si museli kupovať potravu za nesmierne vysoké ceny. Mnohé rodiny dávali svoje deti do otroctva, aby im aspoň takto zabezpečili obživu. Bezohľadnosť nepoznala hraníc. Rímsky historik Ammianus Marcellinus píše, že jedného detského otroka rímski úradníci vymieňali za jedného psa určeného na potravu.

Hnev hladujúceho ľudu umocnil rozkaz Lupicina, ktorý im zakázal vstup do hlavného mesta tamojšej provincie Marcianopolis, kde si mohli zásoby nakúpiť. Lupicinus navyše pozval do mesta kmeňových náčelníkov, dal povraždiť ich osobné družiny a ich životy ušetril len pod podmienkou, že upokoja vizigótskych bojovníkov pred hradbami mesta.

Vzbura

Toto neľudské zaobchádzanie so zamýšľaným spojencom na dunajských hraniciach zapríčinilo rozsiahlu vzburu proti cisárovi.

Vizigóti vtrhli do provincií so zbraňou v ruke a začali plieniť. Rímske vojsko bolo v oblasti slabé a nevedelo odolať ich presile. Vojaci sa zatvárali do opevnených miest, ktoré Góti nevedeli dobyť. K Vizigótom sa pridali aj tí Ostrogóti, ktorým sa podarilo ujsť pred Hunmi, ale Valens im nedovolil prechod cez Dunaj.

Balkánske provincie boli v ohni. Ammianus Marcellinus píše: „Vraždilo sa bez rozdielu veku a pohlavia. Všetko horelo mohutným plameňom. Boli odvlečené matky, ktorým od pŕs odtŕhali a vraždili dojčatá, ženám pred očami vraždili manželov a cez mŕtvoly rodičov vláčili nedospelých chlapcov.“

Cisár Valens, zamestnaný bojmi na hraniciach s Perziou, uvoľnil arménske légie až v roku 377. Tým sa podarilo zmierniť pohromu na Balkáne, ale Fritigernových Gótov neporazili. Rok nato prepukli boje s novou silou. Cisár Valens na jar roku 378 vstúpil do Konštantínopolu s posilami tvoriacimi skoro 40-tisíc mužov. Na výpravu proti Gótom sa chystal aj Gratianus, cisár západnej časti ríše.

Osudná bitka

V tom období zaznamenal rímsky veliteľ Sebastianus niekoľko menších víťazstiev v okolí mesta Adrianopolis. Gratianove légie už vstúpili na Balkán a špehovia hlásili, že Fritigern má k dispozícii zhruba 10-tisíc bojovníkov a bude ľahko porazený. Fritigern navyše vyslal k Valensovi poslov so žiadosťou o mier výmenou za jedinú provinciu Moesia, kde by sa mohli usadiť. Valens, istý si svojím ľahkým vítazstvom, odmietol čakať na Gratiana, s ktorým by sa musel deliť o slávu, a rozhodol sa zaútočiť na Gótov sám.

K bitke došlo 9. augusta 378 pri meste Adrianopolis, dnešný Edirne v európskej časti Turecka. Rimania vypochodovali proti svojmu protivníkovi v nezvyčajne horúci letný deň. Góti navyše podpálili v celom okolí suchú trávu, čím ešte zhoršili pochodujúcim podmienky. Rimania na mieste zistili, že Fritigern má k dispozícii oveľa väčšiu silu, skrývajúcu sa za vozovou hradbou, než boli odhady zvedov.

K boju došlo predčasne, kým bolo celé rímske ľavé krídlo v pochodovej formácii. Práve v tomto bode sa podarilo Vizigótom s pomocou ostrogótskej jazdy prelomiť línie a dostať sa k jadru rímskeho vojska. Vizigótska pechota opustila obrannú hradbu tvorenú vozmi a zaútočila plnou silou na nepriateľa.

Légie, ktoré sa už nemohli spoľahnúť na podporu jazdcov, boli zatlačené k sebe. Na stále sa zmenšujúcom priestore nemohli manévrovať a mnohí podľahli zraneniam, ktoré si privodili navzájom. Pohroma bola dovŕšená, keď sa zúfalí vojaci na konci tohto pre nich nešťastného dňa dali na ústup. Vizigóti premenili ich útek na krvavý masaker, ktorý ukončila až noc znemožňujúca prenasledovanie.

Po víťazstve

Spojené gótske sily dosiahli ohromujúce a prekvapivé víťazstvo. Podľa Ammiana Marcellina sa zachránila sotva tretina celého cisárovho vojska. V boji padlo 35 vysokých dôstojníkov aj samotný cisár Valens. Podľa jednej verzie zomrel na následky zranenia šípom na bojisku. Druhá vraví, že bol ranený a odnesený do neďalekej usadlosti. Po prehratej bitke ho Vizigóti v dome upálili bez toho, aby vedeli, o koho ide. Cisár Valens tak paradoxne zomrel rukou tých, ktorých sám pozval ako priateľov do svojej ríše.

Góti obľahli mesto Adrianopolis, no dobyť ho nedokázali. Cisár Gratianus ustanovil za vládcu východnej časti ríše Theodosia až v roku 379 a ten s Fritigernom bojoval so striedavými úspechmi až do roku 382. V októbri toho roku uzavrel s Vizigótmi foedus - zmluvu, podľa ktorej Vizigóti boli usadení na rímskej pôde, zachovali si svoje zákony a zvyky a v prípade nutnosti sa zaviazali bojovať po boku Rimanov ako spojenci, foederati. Rimania neskôr uzavreli mnoho podobných zmlúv, ktoré usadeným barbarom vlastne garantovali autonómiu v Rímskej ríši.

História
  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu plus7dni@7plus.sk.