Takto sa to stalo: Manželke a deťom dorúbal hlavy na posteli a telá chcel najprv odniesť do lesa vo vreci.

Detaily brutálnej vraždy šokovali aj ostrieľaných kriminalistov, socialistické médiá ju tajili

Policajti, ktorých privolali na jeseň roku 1987 do domu Pokošovcov v Brezne, podchvíľou vybiehali z letnej kuchynky, aby sa vyvracali.

História

Pohľad na ženu v piatom mesiaci tehotenstva dorúbanú sekerou, na nahé, šialene zohavené telíčka dvoch malých dievčatiek, na ľudské vnútornosti porozhadzované po podlahe, pričom jedna z vytrhnutých obličiek bola ešte aj previazaná červenou mašľou... to všetko dokopy i v jednotlivých detailoch trhalo nervy a podlamovalo kolená.

K zločinu trojnásobnej vraždy sa priznal manžel zavraždenej a otec obidvoch detí, vtedy dvadsaťsedemročný Štefan Svitek. Súd ho vydal do rúk kata. Ako posledného človeka v Česko-Slovensku.

Čierna ovca

Predstavte si, čo by sa dialo, keby Svitek povraždil svoju rodinu dnes. Jeho fotografia by bola na titulných stranách všetkých novín, televízie by prípad rozoberali niekoľko týždňov nielen v čase odhalenia zločinu, ale zakaždým, keď by Sviteka priviezli na súd. Nikto by neušiel pred podrobnosťami ohavného skutku, o Svitekovi by sa hovorilo v krčmách, v kaviarňach, v autobusoch.

Lenže jeden z najotrasnejších prípadov slovenskej kriminalistiky sa stal v roku 1987, za socializmu, keď informácie smerujúce k verejnosti prechádzali selekciou. O šokujúcej trojnásobnej vražde v Brezne nevedeli a vlastne dodnes nevedia ani len mnohí Brezňania, nieto ľudia zo vzdialených kútov republiky. Aj preto si nahovárajú, že vraždy spáchané v posledných desaťročiach sú odrazom ťažkej doby, sociálnych neistôt, že také hrozné veci ako dnes sa za socializmu nestávali. Lenže ony sa stávali, len my sme o nich nevedeli.

U Pokošovcov v Brezne: Počas rekonštrukcie kričal dav vonku, aby im vraha detí vydali.
U Pokošovcov v Brezne: Počas rekonštrukcie kričal dav vonku, aby im vraha detí vydali.
Archív

O peknom mladom mužovi menom Štefan Svitek sa ťažko dalo hovoriť inak ako o omyle prírody. Vyrastal v doline v horách nad Čiernym Balogom v rodine lesníka. Otec mlátil mamu i päť detí, tie trestal i niekoľkohodinovým kľačaním na rajbadle alebo na polene.

Aj v týchto drsných podmienkach a pri nízko nasadenej latke normálnosti Števa považovali za čiernu ovcu. Bavil sa zapaľovaním handry, v ktorej mal zabalenú žabu, mačku priväzoval k osiemu hniezdu. Otcovi z pomsty podrezal oje na voze a tešil sa, keď sa preto skoro zabil. Za triezva bol podľa sestry normálny, ale opíjal sa už od trinástich rokov. Zniesol aj dvadsať poldecákov tvrdého. Ak sa nenašlo nič lepšie, stiahol trebárs niekoľko fľaštičiek alpy. Ukájal sa ubližovaním zvieratám, ako šestnásťročný znásilnil staršiu ženu baterkou na svietenie, vyberať ju z nej museli v nemocnici.

Za podobné činy bol päťkrát súdne trestaný. Vo väzniciach strávil osem rokov a päť mesiacov a na základe nariadenia súdu dvakrát absolvoval protialkoholické liečenie. To všetko stihol do svojich dvadsiatich siedmich rokov, keď len tak, pod vplyvom náhlej zlosti, pohlušil vlastnú rodinu.

Cez kľúčovú dierku

S Máriou Pokošovou sa Svitek oženil v roku 1983. „Neviem, prečo som si ju bral. Bola to suseda, mali sme spolu dieťa,“ opisoval svoj vzťah k manželke na súde. Udrel ju vraj len raz a spoločné dcéry mal rád, tešil sa aj na tretie, očakávané dieťa. Máriini príbuzní i susedia videli rodinné spolužitie Svitekovcov inak. Opisovali, ako Svitek Márii vykrúcal ruky, tlačil jej hlavu na zem. Mladšiu dcérku Elenu ťahal za uši do vzduchu. Staršiu Annu spútal remeňom a so smiechom sa prizeral, ako sa snažila zo zovretia vyslobodiť, alebo ju hrýzol do ruky. Obe dievčatká sa vlastného otca báli. Našťastie, nebýval často doma, pracoval na salaši, kde aj prespával.

Po Svitekovom poslednom návrate z väzenia sa manželské spolužitie v priebehu pár mesiacov turbulentne menilo. Krátko po tom, ako Mária otehotnela, Svitek začal žiť s inou ženou, hovoril o podaní návrhu na rozvod. Dva týždne pred tragédiou si všetko rozmyslel a vrátil sa k manželke. V tom čase už zase pil ako dúha.

Tridsiateho októbra 1987 sa Mária zverila švag-rinej, že ak Svitek zase nepríde domov v normálnom čase, pôjde radšej aj s deťmi spať do izby k letnej kuchynke a pre istotu sa aj zamkne. Na druhý deň bola letná kuchynka stále zamknutá, vnútri podozrivé ticho, na búchanie na dvere nikto nereagoval. Cez kľúčovú dierku bolo na podlahe vidieť šesťročnú Annu. Vyzlečenú donaha, nepochybne mŕtvu. Máriin brat vyrazil dvere, vbehol dnu a vzápätí s plačom vyletel von. Nič nehovoril, len plakal a plakal. Na veľký hurhaj sa u Pokošovcov na dvore zbehli ľudia z okolia, ale vojsť do domu si už nikto netrúfol. Ktosi privolal policajtov.

Priznal sa: Svitek ukazuje policajtom nôž, ktorým rozpáral telá členov svojej rodiny.
Priznal sa: Svitek ukazuje policajtom nôž, ktorým rozpáral telá členov svojej rodiny.
Archív

Prsník pri topánke

Čo sa na Stromovej ulici v Brezne v predchádzajúcu noc udialo, opísal do najmenších podrobností otec rodiny Štefan Svitek.

„Keď som večer nenašiel ženu v posteli, napadlo mi, že bude v letnej kuchynke. Chcel som vojsť dnu, ale dvere mala zamknuté. Kričal som na manželku, nech mi otvorí a ona mi spoza dverí odpovedala, aby som sa vrátil tam, kde som bol doposiaľ. Zašiel som do drevárne po sekeru, zapáčil som ju medzi zárubňu a dvere a tie sa otvorili. V kuchyni som zapálil svetlo. Šiel som do izby, kde na posteli ležala žena s deťmi. Pýtal som sa jej: Prečo si mi neotvorila? Nepovedala nič, len sa mi otočila chrbtom. Pochytila ma šialená zúrivosť. Sekerou som zaťal do jej hlavy. Manželka ostala tvrdá. Vystrelo ju. Vtedy sa začali prebúdzať deti. Zľakol som sa, ostal som ako vymetený a rad-radom som sekerou rúbal aj do nich. Potom som odišiel do kuchyne, sekeru som hodil na zem a zrak mi padol na nožík.“

Svitekov detailný opis nasledujúcich udalostí je príliš abnormálny, neľudský, surový. Nám na predstavu o obludnostiach, ktorých sa dopustil, celkom postačí krátky úryvok zo zápisnice z obhliadky miesta činu. Čitateľom so slabším žalúdkom odporúčame nasledujúci odsek preskočiť.

„… vľavo od sporáka ďalšia mŕtvolka so znetvorenou hlavou, pri jej chodidlách leží srdce, pod pravou pazuchou ďalšie srdce, vedľa neho pľúca s jazykom. Kúsok od nohy ľudský plod rozrezaný po celej dĺžke. Vedľa plodu leží ťažké kladivo s drevenou násadou, pri kladive topánka a pri nej ženský prsník. V druhej miestnosti na podlahe pod oknom časť ľudskej pečene, pri stojane časť pľúc. Medzi podlahou a sekretárom na podlahe torzo ženy. Chýba jej mozog, oči. Vnútornosti má vybrané...“

Deti vysypal z vreca

Dôkazov zločinu sa chcel Svitek zbaviť hneď po prvotnom besnení. Telá dievčatiek napchal do jutového vreca, prehodil si ho na plece a niesol smerom do lesa, kde ich chcel zahrabať. Asi po sto metroch dostal iný nápad. „Vrátil som sa a deti som vysypal na podlahu.“

Áno, presne tieto slová Svitek použil v súvislosti s vlastnými dcérkami - deti som vysypal na podlahu... Strach z odhalenia zločinu prevýšila túžba pozabávať sa. Rezal a ukájal sa, až pokým ho nevyrušil brechot psa. Ani potom neušiel narýchlo v strachu. Umyl sa, prezliekol, zobral si peniaze, fúkaciu harmoniku, lampáš a pobral sa ukryť do opustených obydlí v horských osadách.

O dva dni sa príslušníkom Verejnej bezpečnosti sám prihlásil a v plnom rozsahu sa priznal. Pri rekonštrukcii vraždy na mieste činu názorne predviedol, ako celú svoju rodinu zniesol zo sveta. Máriini príbuzní i susedia vtedy stáli pred domom Pokošovcov a vykrikovali, nech im vraha malých detí vydajú. Ulicou sa ozývalo kvílenie Máriinej matky.

Svitek tvrdil, že „teraz, keď som už triezvy, ľutujem, čo sa stalo“, ale v jeho očiach sa odrážala ľahostajnosť.

Vražedná sekera: Tehotnej manželke zasadil dvadsaťpäť sečných rán, niektoré až po tom, čo jej vybral vnútornosti a plod z lona.
Vražedná sekera: Tehotnej manželke zasadil dvadsaťpäť sečných rán, niektoré až po tom, čo jej vybral vnútornosti a plod z lona.
Archív

Nekonečný citový chlad

Súdni znalci konštatovali, že Svitek nemal žiadne citové vzťahy k iným ľuďom. Ľudí a zvieratá vnímal len ako sexuálne objekty, nič iné ho nezaujímalo. Jeho psychický obzor sa zúžil na sexuálne obsahy v prežívaní aj v myslení. Sám označil sexuálny zážitok z tejto noci ako najintenzívnejší vo svojom živote, vzrušenie prežíval aj pri spomienkach na manipuláciu s telami zavraždených.

„Keby mi lekári dobre nastavili liečbu už dávno, nemuselo sa toto stať,“ hovoril na súde v snahe zbaviť sa vlastnej zodpovednosti. Aby si zachránil krk, deklaroval ochotu podrobiť sa akémukoľvek liečeniu. „Aj zákroku do mozgu či odňatiu časti pohlavných ústrojov.“

Svitek skutočne trpel rôznymi sexuálnymi úchylkami vrátane zoofílie a sadomasochizmu, ale tie pri spáchaní vraždy rolu nezohrali. Vraždil, lebo mu bola vlastná impulzívnosť a výrazná agresivita, v inkriminovanom čase navyše vyburcovaná veľkým množstvom alkoholu. Sexuálne úchylky sa prejavili po spáchaní vraždy. Až mŕtve zakrvavené telá tehotnej manželky a vlastných detí vyvolali Svitekov zvýšený záujem.

Znalci konštatovali, že Svitek bol za svoje konanie plne zodpovedný. Psychiatrickým ochorením netrpel, na normálneho človeka by ho nedokázala zmeniť žiadna liečba. V jeho prípade išlo o psychopatickú osobnosť s egocentrickým zameraním a nekonečným citovým chladom, orientovanú len na pudové uspokojenie.

Posledná poprava

Päťčlenný senát Krajského súdu v Banskej Bystrici odsúdil Štefana Sviteka za vraždu tehotnej manželky Márie, za vraždu šesťročnej dcérky Anny a za vraždu iba štvorročnej dcérky Eleny na trest smrti. V rozsudku sa píše o vysokej miere surovosti a zákernosti pri spáchaní zločinu. Bezprostrednou pohnútkou na spáchanie trojnásobnej vraždy spojenej so zabitím asi päťmesačného plodu mužského pohlavia bola banálna nezhoda s manželkou. Tej zasadil dvadsaťpäť rán sekerou, mnohé z nich až po odstránení vnútorných orgánov. Na devastáciu tiel motivovanú vlastným potešením použil aj ostrý nôž a žiletku.

Pri rozhodovaní o treste okrem iného zavážilo, že najťažší zločin spáchal Svitek štyri a pol mesiaca po prepustení z väzenia. Posledný trest ani predchádzajúce neviedli ani k minimálnej náprave. Bez efektu ostalo aj opakované protialkoholické liečenie. Naopak, závažnosť spáchaných skutkov sa dramaticky stupňovala. Záporné črty boli trvale zakomponované vo Svitekovej osobnosti a „nebolo možné ho prevychovať, zmeniť ani medicínsky, ani neurochirurgickým zásahom do mozgu“. Súdny senát nemohol obísť skutočnosť, že Svitek získal nový, veľmi intenzívny sexuálny zážitok s mŕtvou obeťou a hrozilo, že by hlavne pod vplyvom alkoholu mohol túžiť po jeho zopakovaní, čím sa stal obzvlášť nebezpečným.

Štefana Sviteka obesili ôsmeho júna 1989 v Bratislave. Bol posledným popraveným na území Česka a Slovenska. V roku 1990 u nás trest smrti zrušili.

História

Vianočné tipy na darček