Náš prvý moderný spevák? František Krištof Veselý

Za menom František Krištof Veselý sa skrýva zaujímavý osud umelca, rodáka zo Záhoria. Narodil sa v monarchii, najväčšiu slávu zažil za prvej republiky, ale ľudí zabával aj za komunizmu.

História

Počas života bol skutočný Stredoeurópan so všetkým, čo k tomu patrí. Začínal v období, ktoré bolo umeleckým pravekom, a niektoré príbehy jeho života sú ako z inej planéty. Jeho šlágre však majú stále jedinečnú patinu svojej doby, dávnych čias a elegantných kaviarní s pánmi vo frakoch a s dámami v róbach. Zomrel pred štyridsiatimi rokmi.

Hra osudu

„Nejeden z ľudí tvrdil, že som sa pre divadlo priam narodil. Pravdupovediac, ja som to všetko považoval za náhodu a hru osudu. Ani mne, ani mojim najbližším nikdy nezišlo na um, že by som sa stal hercom alebo, ako sa vtedy hovorilo, komediantom.“

Takto spomína spevák na začiatok svojej kariéry v autobiografii nazvanej Moja cesta s piesňou. Narodil sa v roku 1903 v Skalici a tu zažil aj prelomovú udalosť svojho života - na jar 1919 prišla do mesta kočujúca spoločnosť a on, ešte chlapec, zaskočil za chorého speváka. Stretol sa s trémou aj s predsudkami. Stará mama z neho chcela mať skôr kňaza než umelca - podľa všeobecného názoru na vtedajšom Slovensku boli umelci komedianti, čvarga, podvodníci.

Babka mala naňho vplyv z prozaických dôvodov. Otec odišiel s tisícmi slovenských migrantov do Ameriky a patril medzi tých, ktorí sa už nechceli vrátiť. Po rozvode na diaľku sa Františkova mama znova vydala a s manželom odišli do Budapešti, František vyrastal u babky. To vysvetľuje aj trojicu mien - priezvisko Krištof nosil po adoptívnom a Veselý po biologickom otcovi. V Maďarsku síce pôsobil ako Krištof Ferenc, ale neskôr, po návrate do Československa, mu úrady dovolili používať plné meno. To, ktoré je dodnes značkou. V skratke F. K. V.

Kočujúci umelec

Začiatky kariéry mali ďaleko od ružového sna. František Krištof Veselý začínal v období, ktoré bolo pravekom moderného umenia. Štartoval v Budapešti, ale prvý skutočný angažmán mal v Segedíne, neskôr v Debrecíne, v Miškovci a opäť v Budapešti, medzitým v rôznych kočujúcich vidieckych divadlách.

Predstava vysokého umenia narážala na realitu. Riaditelia divadelných spoločností aj agenti sa predbiehali v „nákupe“ talentov, bolo treba vedieť sa predať. F. K. V. spomínal po rokoch: „Človek - teda ten citlivejší - sa mohol cítiť ako na konskom trhu.“ Bolo treba brať, čo prišlo, hrávalo sa prakticky každý deň, operety aj divadelné hry. Zažil všeličo. Často nebolo výplaty ani jedla, inokedy naletel podvodníkovi, ktorý sľuboval závratnú kariéru a zdúchol aj s nemalými peniazmi. O smrti matky sa dozvedel tesne pred premiérou, ktorú beztak musel odohrať.

Na začiatku kariéry: V Segedíne v roku 1928.
Na začiatku kariéry: V Segedíne v roku 1928.
MOJA CESTA S PIESŇOU

„Menil som jednu kočujúcu spoločnosť za druhú, chodili sme po dedinách a zabávali ľudí na hodoch, zabíjačkách, cez cirkevné sviatky - to všetko boli príležitosti na privítanie komediantov. Tak som pochodil krížom- krážom celé Maďarsko,“ opisuje tie časy v spomenutej autobiografii. O potulnom živote by vedel napísať osobitnú knihu. „Chodili sme nielen na nákladných autách, vlakom, ale niekedy nás na rebriniakoch zviezli sedliaci a často nám museli poslúžiť vlastné nohy. Nehovorím, že to nebola aj romantika. Ale viac biedy ako romantiky.“

V čase zabíjačiek ich vyplácali jaternicami a klobásami alebo ich pozvali na obed či večeru. Vystupovali v krčmách aj šopách, takže dochádzalo k scénkam, ktoré si dnes ťažko vieme predstaviť - napríklad inscenácia Romeo a Júlia v starom humne uprostred sparného leta. S kočovným životom skončil definitívne v roku 1926. Tvrdá škola ho však zocelila. Napokon v roku 1931 dostal angažmán v Slovenskom národnom divadle.

V divadle aj vo filme

„Hlas má kuchynský, ale predniesť to vie, aj švindľovať. Je to príma šmírak.“ Takto speváka pri skúške do Národného ohodnotil kapelník. Pri spomienke na Františka Krištofa Veselého sa asi každému vybaví jeho neodmysliteľný maďarský prízvuk. Nečudo - slovenčina sa v Uhorsku na školách neučila, doma „ríkal záhoráckú skaličtinú“. S nástupom do SND prišla ďalšia komplikácia. Opery aj operety sa vtedy hrali po česky a prevažnú väčšinu súboru tvorili českí umelci.

„Nečudo, že za dlhé roky v Maďarsku som trochu pozabudol na slovenskú výslovnosť... A tu zrazu sa odo mňa zo dňa na deň čakalo hrať ani nie v slovenskom jazyku, ale po česky,“ opisuje F. K. V. jazykové trampoty. „Premiéra mala byť o štyri týždne... dirigent skoro celý deň so mnou korepetoval, v noci som sa zas sám moril s textom... Spomínam si, aké ťažkosti som mal aj s vyslovovaním niektorých slov. Napríklad za živý svet som nevedel rozlíšiť slovo podstrčiť a postrčiť.“

Vo filme: Hral s mnohými hviezdami, tu je s Oldřichom Novým a Helenou Bušovou.
Vo filme: Hral s mnohými hviezdami, tu je s Oldřichom Novým a Helenou Bušovou.
Archív

Vo filme: Hral s mnohými hviezdami, tu je s Oldřichom Novým a Helenou Bušovou. Foto: Archív

Češtinu však využil aj neskôr, keď prišli filmové ponuky. V Prahe natočil viacero filmov s hviezdami československého filmu, kritiky ho chválili ako nový talent. Pendlovanie medzi Bratislavou a Prahou bolo také úmorné, že sa napokon spolu s manželkou Gizelou presťahovali do stovežatého mesta. Zoznámili sa ešte počas hrania v Maďarsku, Gizela bola operná primadona. Keď jej chcel kúpiť čižmičky do hry, v ktorej účinkovali, dal do „frcu“, teda do záložne, zlatý prsteň. „Tak, ako som nikdy nevybral z ‚frcu‘ prsteň, aj moje srdce dosiaľ zostalo v zálohe u mojej manželky,“ písal po rokoch. Vzťah opisoval v spomienkach vždy dojato. Aj keď priznáva, že manželka nevedela variť - moriaka upiekla aj s vnútornosťami -, bola mu oporou na celý život.

Chvíle voľna: S manželkou Gizelou.
Chvíle voľna: S manželkou Gizelou.
MOJA CESTA S PIESŇOU

Nesmrteľné šlágre

Okrem divadla a filmu začal nahrávať populárne šlágre. Našťastie. Tie zostali na platniach zachované podnes. Nahrával v Prahe, vo Viedni aj v Berlíne. Tango, foxtrot, anglický valčík aj árie z operiet. Bol to náš prvý spevák modernej hudby.

O kvalite šlágrov svedčí úspech, aký zaznamenali v súčasnosti. K pôvodným verziám pesničiek totiž pribudlo ich nové podanie Milana Lasicu s orchestrom Bratislava Hot Serenaders, ktorý sa špecializuje na hudbu z čias Františka Krištofa Veselého.

„Veľkú zásluhu na ich popularite má okrem neopakovateľnej interpretácie Františka Krištofa Veselého kvalita skladateľov,“ prezradil nám kapelník a trubkár Juraj Bartoš. „Za mnohých menujme Gejzu Dusíka, Karola Elberta, Júliusa Mózsiho, Dušana Pálku, Paľa Čadyho, Štefana Winklera.“ A ktoré Veselého šlágre sú najobľúbenejšie? „Určite je to Jaj, Zuzka, Zuzička, Skôr než odídeš, Saigon, Dedinka v údolí, Ja som optimista, Tatranský expres, Tak nekonečne krásna a mnohé ďalšie,“ hovorí. Potom však do života F. K. V. zasiahli udalosti z konca 30. rokov 20. storočia. Najprv sa na fašizujúcom Slovensku začali proti nemu šíriť neprajné hlasy. Úspech sa u nás neodpúšťa, prekážal aj jeho angažmán v cudzine, vraj nech si zostane, kde je. Po rozpade Československa prišli problémy aj v okupovanom protektoráte. Napokon sa vrátil domov, kde medzitým vznikol kolaborantský vojnový štát.

Stredoeurópan

Niekedy po návrate do Bratislavy naspieval niekoľko gardistických piesní - so svojím neodmysliteľným maďarským prízvukom. Navyše, ako paradox dejín sa šovinistické piesne beztak nahrávali v Prahe, keďže na Slovensku chýbala nahrávacia technika aj orchester. Podľa Juraja Bartoša je hanbou a nepochopením, že ich dnes propagujú extrémisti. Navyše, František Krištof Veselý celým svojím životom dokazoval, že je skutočný Stredoeurópan, vystupoval vo viacerých štátoch aj v rôznych jazykoch. „Odmietam akékoľvek spájanie F. K. V. s politikou a extrémizmom. Hudobníci vo všeobecnosti sú veľmi kozmopolitne založení. Nakoniec aj on začínal v Opera Színház v Budapešti, neskôr bol hviezdou českých predvojnových filmov a mnohé nahrávky slovenských šlágrov, ktoré vznikli počas druhej svetovej vojny, nahral F. K. V. napriek rozdeleniu prvej republiky s českými orchestrami.“

V neskoršom období: Spieval aj vo vyššom veku, na snímke za klavírom v roku 1963, na menšom zábere päť rokov pred smrťou.
V neskoršom období: Spieval aj vo vyššom veku, na snímke za klavírom v roku 1963, na menšom zábere päť rokov pred smrťou.
TASR

Po vojne filmových úloh rapídne ubudlo. Svet medzivojnovej noblesy akosi nepatril do novej doby. Po víťazstve „robotníckej triedy“ sa na operetu hľadelo cez prsty ako na „buržoázny prežitok“, eleganciu a fraky nahradila vulgárnosť a tepláky. Po odchode zo Slovenského národného divadla viedol na Novej scéne súbor hudobnej komédie a nejedno predstavenie i režíroval. Pôsobil tu až do roku 1964, ale potom ešte režíroval predstavenia v iných divadlách. Zomrel 13. marca 1977. Dcéra Eva napokon pripravila na vydanie otcovu knihu spomienok.

Mimochodom, okrem spevu mal ešte jednu, menej známu záľubu - rád maľoval. Ako mladý chcel ísť študovať na mníchovskú akadémiu, čo však bolo nereálne vzhľadom na rodinné pomery aj na klasický názor starej mamy. Maliari boli podľa nej „mazači“. Kreslil však celý život a dochovali sa portréty kolegov aj jeho autoportréty.

Odkaz F. K. V. funguje i v 21. storočí. Album jeho šlágrov s názvom Ja som optimista od Milana Lasicu a Bratislava Hot Serenaders sa stal najpredávanejším CD v konkurencii všetkých hudobných žánrov, v roku 2002 získal zlatú platňu. Rok nato dostal aj platinovú platňu a zlatú dostalo pokračovanie albumu, ktoré vyšlo pod názvom Celý svet sa mračí.

História

Vianočné tipy na darček