Po dobytí Berlína: Sovietska zástava na budove Ríšskeho snemu.

Vyučený kožušník a nenapraviteľný záletník víťazil na bojiskách. No doma nie

Nik zo sovietskych generálov či maršalov nedosiahol takú slávu ako on. Možno aj preto, že viacerých, určite aj schopnejších, dal Stalin popraviť.

Podozrievavý despota prikázal krátko pred 2. svetovou vojnou postaviť k múru maršalov Michaila Tuchačevského, Vasilija Bljuchera, Alexandra Jegorova a mnohých generálov. Potom sa vynorili ďalší adepti na najvyššie hodnosti a funkcie.

Stalin si ho obľúbil

Pred 2. svetovou vojnou bolo Mongolsko jedinou vazalskou krajinou Sovietskeho zväzu. A Japonsko sa za ňou načahovalo. Na hraniciach sa rozpútali boje a Červená armáda v nich ťahala za kratší koniec. Hrozila kapitulácia. A to sa nesmelo stať. Stalin hromžil. Hľadal veliteľa, ktorý nepriateľov „rozseká na kúsky tak, aby ich prešla akákoľvek chuť na výboje na severe“. Zostal ešte po masových čistkách taký muž? Stalin sa rozhodol pre Žukova.

Georgij Žukov sa v predchádzajúcich obdobiach osvedčil. Vyučený kožušník chrabro bojoval v 1. svetovej vojne, za čo mu udelili dve Medaily svätého Juraja a dosiahol hodnosť čatára. Za občianskej vojny chrabro bojoval v šíkoch Červenej armády. Potom slúžil vo funkciách v jazdeckej divízii. Jeho nadriadených popravili v čistkách a podobný osud hrozil aj jemu. Namiesto toho nečakane postúpil.

Nový veliteľ sa ujal funkcie 5. júna 1939. Postupoval energicky, rázne, tvrdo. Aby utužil disciplínu, začal čistkami. Aj pokračoval čistkami. Historik Viktor Suvorov, ktorý spočiatku veľmi uznával Žukova a neskôr veľmi zaznával, píše v knihe Beriem svoje slová späť, že podľa prepočtu „podpisoval rozsudok smrti každé tri hodiny“. Za 104 dní ich podpísal šesťsto. V armáde, ktorá mala sotva 57-tisíc mužov. No Japoncom uštedril zdrvujúcu porážku. Najmä vďaka tomu, že využil vo väčšom množstve tanky, lietadlá a obchvatné manévre. Posledná, rozhodujúca bitka sa odohrala pri pohraničnej rieke Chalchyn-Gol.

Tak toto je ten správny chlap! Odvtedy sa Žukov tešil Stalinovej pozornosti.

Maršal spomína: Zomrel v roku 1974 ako 77-ročný na infarkt.
Maršal spomína: Zomrel v roku 1974 ako 77-ročný na infarkt.
Foto: profimedia.sk

Žukov znamená útok

Pomenovali ho maršal víťazstva, ale nevíťazil vždy. Niekedy utŕžil aj porážky, ale o nich sa nehovorilo. No keď sa objavil v zákopoch, vojaci pochopili - bude nasledovať útok. Plánoval najväčšie operácie - v roku 1941 pri Moskve, v roku 1942 pri Stalingrade. V januári 1943 ho ako prvého zo sovietskych generálov v sovietsko-nemeckej vojne povýšili na maršala Sovietskeho zväzu. Spolu s ďalšími plánoval obranu a útok pri Kursku i záverečné boje o Berlín.

Nešetril životmi. V septembri 1941 ho vyslali do Leningradu a hneď vydal rozkaz: „Vojenská rada Leningradského frontu nariaďuje veliteľom oddielov a zvláštnych oddielov zastreliť všetky osoby, ktoré odhodili zbraň a utiekli z bojového poľa do tyla. Vojnové rady armád, velitelia, komisári divízií, plukov a politické orgány oznámia tento rozkaz mužstvu všetkých jednotiek.“ Žukov zostal v Leningrade vyše troch týždňov. Viktor Suvorov píše: „A každý deň popravy, popravy. A hrozby zastrelením - všetkým, od veliteľov armád po radových vojakov.“

V záverečných bojoch o Berlín hnal Žukov svoje jednotky do nezmyselných útokov na dobre chránené Seelowské výšiny. Najmä preto, aby ako prvý mohol vkročiť do Berlína. Utŕžil pritom ťažké straty.

Aký vzťah mal Žukov k životu svojich vojakov, dosvedčuje príhoda, ktorú spomínal Dwight Eisenhower, za vojny najvyšší veliteľ spojeneckých vojsk v Európe. Počas rozhovoru so sovietskym maršalom sa ho spýtal, ako si dokázali pred útokmi poradiť s mínovými poľami. Maršal odvetil: „Nahnali sme tam vojakov.“

Dve konkubíny

S prvou, Máriou Volochovovou, sa zoznámil na jeseň roku 1919 v Saratove. Georgij tam ležal v lazarete po zraneniach, Mária bola zdravotná sestra. Vzbĺkla láska a prisahali si vernosť. Lenže Žukova zakrátko odvelili a kdesi zmizla aj Mária. Georgij sa jej nedopátral.

V roku 1920 ho odvelili do Voronežskej gubernie, kde bojoval proti bielogvardejcom. Tam sa zoznámil s učiteľkou Alexandrou Dievnou Zujkovovou. Úlohu zohrala náhoda - na ulici ju obťažovali mladí vojaci a on sa jej zastal. Alexandra sa stala Žukovovou frontovou „manželkou“. Ich dcéra Era po mnohých rokoch spomínala: „Mamička za otcom cestovala takmer všade, kde pôsobil krátkodobo ako veliteľ.“ Sprevádzala ho aj počas cesty do Mongolska. Oficiálne vykonávala funkciu pisárky. Era vystriedala za desať rokov jedenásť škôl. Novinárom povedala: „Pretrvali spolu takmer štyridsať rokov, ale zväčša s obrovskými komplikáciami.“

Rodina: S prvou manželkou Alexandrou a dcérami.
Rodina: S prvou manželkou Alexandrou a dcérami.
Foto: Internet

Prvou komplikáciou bola Mária Volochovová. Žukova prevelili do Minska a tam sa v júli 1923 s ňou nečakane stretol na akomsi priateľskom posedení. Láska znova vzbĺkla. A dlho pretrvávala. Georgij odvtedy žil striedavo vo dvoch domácnostiach. Obe ženy o tom vedeli, ale pretrpeli to. Ani s jednou nebol totiž zosobášený. Začiatkom roka 1929 Alexandra porodila dcéru Eru a zapísali ju na jeho meno, o pol roka porodila dcéru aj Mária. Tá dostala meno Margarita a tiež ju zapísali na jeho meno.

Starostlivá Lýduška

Objavila sa v Žukovovom štábe v období bitky pri Moskve, čo bolo koncom roka 1941. Pridelili ju ako zdravotnú sestru. Ľudia okolo maršala sa často menili, Lýduška Zacharovová zostávala. Žukovov šofér Alexander Bučin o nej napísal: „Štíhla, krásna, bola pre nás ako žiarivý lúč.“ Ale tým lúčom bola najmä pre Žukova. Zamiloval sa do nej a ona do neho. Bučin: „Neodchádzala od neho ani na krok. Sprevádzala ho aj do predných línií. Nás nechal, ale ona išla s ním.“

Nielen niektorí generáli, ale aj nižšie šarže si za vojny založili frontové manželstvo. Po vojne sa však väčšinou rozišli s milenkami, Žukov nie. Lýduška sa presťahovala s ním do Moskvy a keď ho v roku 1947 Stalin odvelil do Odesy, nasledovala ho.

V roku 1948 prišlo na ústredný výbor komunistickej strany udanie bývalého Žukovovho pobočníka Alexeja Semočkina, že „za vojny po zhýralostiach v služobných pracovniach s rôznymi ženami odmeňoval ich vojnovými vyznamenaniami“.

Žukov odpísal tajomníkovi ústredného výboru Andrejovi A. Ždanovovi, ktorý prešetroval udanie: „Potvrdzujem iba jediný fakt - môj blízky vzťah s Lýdiou Zacharovovou. No vyznamenania dostala nie odo mňa, ale od velenia frontu spolu s ďalšími členmi môjho štábu.“Lýdie sa nevzdal. V Odese žili v spoločnej domácnosti a do svojho bytu odchádzala len vtedy, keď maršala prišla navštíviť Alexandra Dievna.

Prežili spolu desať rokov, dva razy potratila - boli to chlapci. Rozišli sa na ďalšie udanie, keď ju odvelili na iný štáb. A keď prišla do toho ďalšia žena - lekárka Galina Semjonovová. Bola od neho o tridsať rokov mladšia a údajne veľmi zamilovaná do neho.

Druhá oficiálna: S manželkou Galinou.
Druhá oficiálna: S manželkou Galinou.
Foto: profimedia.sk

Pomáhajte, súdruhovia!

Alexandra Dievna poslala prvé udanie na Žukova v roku 1929. Riešila ho stranícka organizácia a dostal výstrahu. Uvádzalo sa v nej, že je to „za opilstvo a za neprípustný vzťah k ženám“. Pohrozili mu, že ak sa to bude opakovať, vyhodia ho zo strany. Udania prichádzali aj neskôr, medziiným aj na NKVD, organizáciu, pred ktorou sa každý triasol. No Žukov unikol väčšiemu trestu. Asi preto, lebo Stalin až tak veľmi neodsudzoval neveru. Keď mu raz oznámili o ktoromsi generálovi, že má mladú milenku, povedal: „Môžeme mu iba závidieť.“

Chruščov, nový vládca Kremľa, si povolal Žukova naspäť z Odesy. Potreboval podporu v boji s opozíciou. Vtedy sa Alexandra znova obrátila na ústredný výbor strany. Nástojila, aby prinútili Žukova aj formálne uzavrieť s ňou manželstvo. Nástojila, hoci - ako to sama priznala - intímne nežili už od začiatku vojny. Dúfala, že takto pripúta muža k domovu. Vtedy sa rozhodovalo o tom, či Žukova znova vymenujú za ministra obrany, a tak sa podvolil. V roku 1953 spečatil manželstvo, no naďalej žil vo dvoch domácnostiach. Ešte takmer osem rokov.

V júni 1957 sa Alexandra ešte raz pokúsila zvrátiť udalosti. Obrátila sa s ponosami rovno na Chruščova. Žiadala, aby Galinu Semjonovovú odvelili čo najďalej od Moskvy a aby maršala prinútili žiť so zákonnou manželkou. No Chruščov potreboval Žukova a Alexandrinej žiadosti nevenoval väčšiu pozornosť. V roku 1965 maršal požiadal o rozvod s Alexandrou a zosobášil sa s Galinou. Alexandra o dva roky umrela.

To, čo Žukov prežil za vojny i po nej, sa odrazilo na jeho zdraví. O pár mesiacov dostal infarkt a väčšinou už len ležal. Umrel približne o pol roka. Ešte predtým umrela Galina na rakovinu.


VIDEO Plus 7 Dní