Fidel a Che: Po víťazstve revolúcie spoločnú reč s Castrom, vľavo, nenašli.

Pôvodne chcel ľudí liečiť. Nakoniec ich strieľal

Marxistický revolucionár a bojovník za spravodlivý svet,
 no aj muž plný nenávisti, terorista a bezohľadný vrah.

Hovorili mu Che Guevara. Alebo len el Che. Dodnes je tak známy. Najbližší ho oslovovali aj camarada, teda súdruh, alebo ešte častejšie comandante, čiže veliteľ. V skutočnosti sa volal Ernesto Rafael Guevara de la Serna. Rozporuplná, dramatická postava dejín dvadsiateho storočia. Pre ľavicových idealistov je stále ikonou, ideálom marxistického revolucionára. Zarytým bojovníkom proti kapitalizmu, za práva chudobných, za spravodlivý svet.

Pre iných je obyčajný terorista a vrah, gerilový vodca, ktorý schvaľoval masové popravy, ba sám sa v nich angažoval. Jedni i druhí majú svoje argumenty. Na jednej strane vzdelaný človek, lekár, na druhej muž plný nenávisti, bezohľadný, surový zabijak. Niečo ako Stevensonov dr. Jekyll a Mr. Hyde. Zastrelili ho pred 50 rokmi.

S modrou krvou

Hlásil sa síce k marxistom, no v jeho žilách kolovala modrá krv. Po oboch rodičoch. Z matkinej strany bol jedným z jeho predkov posledný peruánsky vicekráľ José de la Serna e Hinojosa a jeho dedo z otcovej strany, potomok írskych prisťahovalcov Enrique Lynch, patril k oporám argentínskej aristokracie.

Che Guevara sa narodil v argentínskom Rosariu 14. júna 1928, ale nevyrastal tam. Pre Ernestovu astmu sa rodina často sťahovala, až sa napokon usadila v prímorskom letovisku Alta Gracia. Základné vzdelanie mu poskytla matka, neskôr už chodil do riadnej školy. Tam sa zapojil do študentských demonštrácií, začal čítať diela Marxa a Engelsa, potom Lenina i Stalina a premýšľal o ozbrojenom odpore.

Zostalo vtedy iba pri rečiach. Mladý Guevara nebol taký radikálny ako jeho neskorší spolubojovník Fidel Castro, ktorý už počas vysokoškolského štúdia chodil ozbrojený a neváhal vystreliť na vodcu znepriatelenej študentskej skupiny, ktorý mu prekážal v jeho ambíciách. Po strednej škole išiel Ernesto najskôr na techniku v Buenos Aires, no potom prešiel na medicínu. Vraj pre chorobu a následnú smrť svojej babky. Počas štúdií na lekárskej fakulte veľa cestoval, spoznával biedu a uvedomoval si čoraz viac nespravodlivosť spoločnosti.

Keď ho v roku 1953 promovali, bol rozhodnutý odísť do Venezuely, kde chcel pomáhať v kolónii chorých na lepru. Lenže skôr, než tak stihol urobiť, spoznal právnika Ricarda Roja, ktorý zmenil jeho život. Namiesto Venezuely odišiel s Ricardom do Guatemaly, aby bránili režim demokraticky zvoleného prezidenta Jacoba Árbenza Guzmána proti kontrarevolucionárom podporovaným z USA.

Z toho obdobia pochádza list, ktorým Ernesto vydesil svoju konzervatívnu tetu žijúcu v Kostarike. Napísal jej, že „prisahá na fotografiu nedávno zomrelého Stalina, že sa stane revolucionárom a chobotnici amerického imperializmu odsekne v Južnej Amerike všetky chápadlá“. Nevyšlo mu to. Režim prezidenta Jacoba Árbenza Guzmána po štátnom prevrate v júni roku 1954 padol a Guevara, obvinený z vraždy, mal čo robiť, aby ušiel do Mexika.

Najznámejší portrét: Stal sa dobrým obchodným artiklom.
Najznámejší portrét: Stal sa dobrým obchodným artiklom.
Foto: profimedia.sk

Che a Fidel

Ernesto dostal v Guatemale prezývku Che, pre časté používanie tohto citoslovca. V Argentíne je bežné a má viacero významov. Niekedy predstavuje pri oslovovaní ekvivalent nášho „hej ty“, inokedy je to, ako keď u nás dodáme za vetou „či?“. Tak či onak, Che mu prischlo do konca života.

Okrem prezývky Che prišiel v Guatemale aj k prvej manželke. Bola ňou peruánska ekonómka, komunistka Hilda Gadea Acostová, ktorá ho zoznámila nielen s prominentmi Árbenzovho režimu, ale po úteku do Mexika aj s Fidelovým bratom Raúlom.

S Castrovcami si Guevara rýchlo porozumel a pridal sa k ich boju proti režimu diktátora Fulgencia Batistu y Zaldívara na Kube. Prešiel tvrdým výcvikom na partizánsky boj v horách. Patril k najlepším. Zvládal dlhé, niekedy celodenné pochody cez hory aj gerilovú taktiku boja vyjadrenú tromi slovami - číhaj, zaútoč, uteč.

Šialená akcia

Dvadsiateho piateho novembra 1956 vyplávala z mexického Tuxpanu neveľká jachta Granma. Jej cieľom bola Kuba vzdialená dvetisíc kilometrov. Na palube drevenej lode pre dvadsaťpäť ľudí sa tiesnilo osemdesiatdva Castrových revolucionárov, medzi ktorými bol aj Che. Preťažené plavidlo viezlo aj zbrane vrátane protitankových diel a muníciu. Zázrakom bolo už to, že sa doplavili do cieľa. Guevara neskôr napísal, že vylodenie druhého decembra pripomínalo skôr stroskotanie než úspešný výsadok. Ťažkú techniku museli nechať na mieste.

Opustenú jachtu vzápätí objavilo Batistovo letectvo a zbombardovalo ju. Barbudos (bradáči) sa navyše počas ďalších dní dostali v hlbokých močiaroch pri Alegría de Pío do obkľúčenia a v bojoch utrpeli ťažké straty. Do Sierry Maestry sa podarilo napokon dostať len pár mužom. Hovorí sa o dvanástich, ale aj o osemnástich. Zranený Che bol medzi nimi. Spolu mali sedem pušiek. Napriek tomu Castro vtedy vyhlásil, že revolúcia práve zvíťazila. Málokto by mu asi v tej situácii uveril, no bolo to skutočne tak. Rady partizánov sa rýchlo rozrastali a na začiatku roku 1959 Batista radšej opustil Kubu. Napriek tomu, že mal k dispozícii štyridsaťšesťtisíc vojakov a Castrova povstalecká armáda nemala viac než tritisíc mužov.

Vojenským zástupcom Fidela Castra bol Che Guevara. Tvrdý, neľútostný a obávaný barbudo, ktorý bez zaváhania vlastnoručne zastrelil každého, koho podozrieval zo zrady revolúcie. Už vtedy mal na svedomí mnoho životov „nespolupracujúcich“ dedinčanov, zradcov a špiónov. Razil teóriu, že „aby poslal ľudí pred popravnú čatu, netreba súdny príkaz“.

V Sierre Maestre: Bol najúspešnejší spomedzi všetkých povstaleckých veliteľov.
V Sierre Maestre: Bol najúspešnejší spomedzi všetkých povstaleckých veliteľov.
Foto: profimedia.sk

Vďaka svojej agresivite spojenej s vynikajúcim taktickým myslením bol najúspešnejším spomedzi všetkých povstaleckých veliteľov. Legendárnym sa stal jeho útok na mesto Santa Clara koncom decembra 1958. Keďže Batistovo vojsko bolo v presile desať k jednej, mnohí považovali Guevarov plán za samovraždu. Jeho jednotky však stopäťdesiattisícové mesto dobyli a otvorili povstalcom cestu na Havanu.

Mäsiar z La Cabany

Po víťazstve revolúcie sa stal Guevara na niekoľko mesiacov veliteľom La Cabany, starej vojenskej pevnosti na okraji Havany. Jej súčasťou bola prísne strážená väznica. Tam dostal prezývku Mäsiar. Do priestorov vhodných pre tristo väzňov nahnali osemsto bývalých Batistových blízkych spolupracovníkov. Z radov vojakov, policajtov, novinárov i podnikateľov.

Che splnil Fidelovu žiadosť na očistenie spoločnosti od kontrarevolučných živlov jednoducho. Dal väčšinu väzňov postrieľať. Ich počet je dodnes predmetom debát. Najčastejšie sa hovorí o stovkách. V liste svojmu priateľovi do Argentíny Che vo februári 1959 napísal: „Hromadné popravy si vyžaduje ochrana revolúcie, pred ktorou idú všetky humanitárne a politické argumenty bokom.“

Známa je aj jeho veta prednesená v OSN v roku 1964: „Áno, popravovali sme, popravujeme a budeme popravovať, kým to bude nutné.“

Guevarovi prívrženci a obhajcovia však tvrdia, že vôbec nešlo o svojvoľné popravy. Podľa nich boli prakticky všetci popravení odsúdení na verejných súdnych procesoch za závažné zločiny spáchané počas Batistovho režimu. Procesy mali vtedy medzi rozhnevanou kubánskou verejnosťou veľkú podporu a zabránili lynčovaniu a neoprávneným vraždám.

Znalec Guevarovho života, americký spisovateľ, investigatívny novinár a vojnový korešpondent The New Yorker Jon Lee Anderson napríklad tvrdí, že nenašiel jediný vierohodný dôkaz o tom, že by niekedy Che Guevara zabil nevinného človeka. Podľa neho boli všetky popravy vykonané alebo nariadené Che Guevarom za činy, ktoré sa v čase vojny bežne trestajú smrťou, ako napríklad zrada či dezercia, a za zločiny ako vražda, mučenie alebo znásilnenie.

Iní zdôrazňujú fakt, že Guevara nebojoval a nazabíjal kvôli osobnému prospechu, ale za ideály, ktorým veril a bol za ne ochotný položiť život.

Na druhej strane sú tu svedectvá jeho niekdajších spolubojovníkov, ktorých desila jeho krutosť. Bývalý veliteľ v revolučnej armáde Jaime Costua Vázquez hovorí, že za veľa popráv bol Guevara priamo zodpovedný. Riadil sa heslom - Keď si na pochybách, zabi. A potom je tu denník, ktorý si Che písal v Sierre Maestre. V januári 1957, keď zastrelil Eutimia Guerra, ktorého podozrieval z odovzdávania informácií, si doň poznamenal: „Vyriešil som ten problém pištoľou kalibru 32, do pravej časti jeho mozgu. Jeho veci teraz patria mne.“

A ešte spomienka svedka z čias, keď Che získal prezývku Mäsiar. Matka pätnásťročného chlapca, ktorého zavreli za to, že napísal kdesi na múr niečo proti revolúcii, prišla za veliteľom prosiť ho o milosť pre syna. Sľubovala, že už to nikdy neurobí. Chlapca mali popraviť o dva dni. Che ju vypočul a zavolal svojho pobočníka. Myslela si, že Boh revolúcie, ako Guevaru tiež volali, prikáže, aby jej dieťa prepustili. Lenže Che nariadil okamžitú popravu, aby vraj nemusela zbytočne čakať.

Koniec legendy pred 50 rokmi: Mŕtvolu previezli vrtuľníkom do neďalekého mesta Vallegrande, kde ju vystavili pred novinármi.
Koniec legendy pred 50 rokmi: Mŕtvolu previezli vrtuľníkom do neďalekého mesta Vallegrande, kde ju vystavili pred novinármi.
Foto: profimedia.sk

Exportér revolúcie

Po víťazstve revolúcie sa Che stal druhým mužom na Kube. Fidel mu zveril celé hospodárstvo krajiny. Bol predsedom plánovacej rady, organizoval pozemkovú reformu, stál na čele národnej banky... Che však spokojný nebol. Snil o tom, že bude exportérom revolúcie do celého sveta. Bol gerilový bojovník a tým chcel zostať.

Po prvých nezhodách s Castrom, týkajúcich sa ďalšieho smerovania Kuby, sa preto dvaja vtedy už legendárni barbudos dohodli. Fidel bude na Ostrove slobody budovať komunizmus a Che pôjde šíriť revolúciu do sveta so zbraňou v ruke.

Jeho prvý pokus v roku 1965 v niekdajšom Belgickom Kongu sa skončil fiaskom. Nedokázal si získať na svoju stranu miestne obyvateľstvo, ocitol sa v izolácii a napokon sa musel stiahnuť späť na Kubu. Neodradilo ho to a už v novembri 1966 sa s rovnakým cieľom vydal do Bolívie. Spočiatku tam mala jeho asi 50-členná partizánska skupina v bojoch s bolívijskou armádou viacero úspechov. Lenže tak ako v Belgickom Kongu, ani v Bolívii si nezískal podporu miestneho obyvateľstva. Guevarova predstava o rozšírení revolúcie sa zakrátko prestala napĺňať, keďže mu nepomáhali ani tí, ktorých chcel oslobodiť z okov kapitalizmu. „Roľnícke masy nám vôbec nie sú nápomocné,“ zapísal si krutú realitu do denníka.

Vláda poslala do oblasti, kde operovali Guevarovi partizáni, viac ako šesťsto vojakov. Ôsmeho októbra 1967 obkľúčili povstalcov v rokline Churo v Andách. Po krátkom boji väčšina partizánov padla a zranený Che Guevara sa dostal do zajatia. Odviedli ho do dediny La Higuera, kde ho nasledujúci deň na príkaz bolívijského prezidenta Barrientosa bez súdu zastrelili. Mŕtvolu previezli vrtuľníkom do neďalekého mesta Vallegrande, kde ju vystavili pred novinármi. Potom telo pochovali na tajnom mieste v neoznačenom hrobe. Ešte predtým mŕtvemu odsekli ruky, aby mohli neskôr dokázať jeho identitu.

V roku 1997 objavili Guevarove pozostatky neďaleko vallegrandského letiska a previezli ich na Kubu. Tam ich v meste Santa Clara s veľkou pompou pochovali.


VIDEO Plus 7 Dní