Zdanie samostatnosti: Slovensko bolo v skutočnosti satelitom Hitlerovej Tretej ríše.

„Prezident Tiso sa nepriznal, ani neľutoval.“ Pred sedemdesiatimi rokmi popravili vojnového zločinca

Pred sedemdesiatimi rokmi popravili vojnového zločinca Jozefa Tisa.

S falošnými dokladmi na meno Dr. Jozef Táborský sa po úteku zo Slovenska ukrýval v kláštore kapuciánov v bavorskom Altöttingu. Tam ho v lete 1945 objavili a zajali Američania. Vojnového zločinca a bývalého prezidenta vojnového slovenského štátu Jozefa Tisa neskôr vydali Československu, aby ho na Slovensku mohli postaviť pred tribunál. Proces trval viac ako štyri mesiace. Od 2. decembra 1946 do 15. apríla 1947. Spolu s Jozefom Tisom v ňom súdili aj niekdajšieho podpredsedu vlády a ministra vnútra Alexandra Macha a v neprítomnosti aj niekdajšieho ministra zahraničia Ferdinanda Ďurčanského.

Zo záverečnej reči prokurátora

„Bol predsedom vlády, predsedom diktátorskej strany, dal si hovoriť ‚vodca národa‘ a vystupoval a konal ako hlava jedného totalitného štátu - a teraz? Hrá komédiu priemerného nevedomca, ktorý vraj nečítal noviny, nevedel, že je vojna, nevedel, čo napísal Adolf Hitler v Mein Kampf, nevedel, že Nemci vraždia ženy a deti, nevedel, čo sa deje v armáde, ktorej bol najvyšším veliteľom, nevedel, čo robia gardisti a ich veliteľ Kubala, nevedel, čo robí ÚŠB, nikomu nič neprikázal ani nekázal... nevedel, že na Slovensku vypuklo povstanie proti Nemcom a jeho fašistickej vláde, na nič sa nepamätá, za nič nechce byť zodpovedný,“ pripomínal v záverečnej reči na Národnom súde žalobca, vojenský prokurátor Anton Rašla.

Ako povedal, doktor Jozef Tiso bol zodpovedný za tisícky mŕtvych a tiež za obrovské materiálne škody. Spomenul zákernosť a tvrdošijné opakovanie jeho zločinnej činnosti aj absenciu akejkoľvek ľútosti. Tiso totiž vyhlásil, že keby mal možnosť prežiť svoj život ešte raz, postupoval by rovnako. „Tiso sa nepriznal ani neľutoval. Niet u Tisa poľahčujúcich okolností.“

Na záver žalobca pripomenul, že obžalovaný aj po zbabelom úteku do cudziny nabádal Slovákov, aby zotrvali po boku hitlerovského Nemecka a vyzýval ich do boja proti Československu a osloboditeľom. Nepreháňal. Ešte 2. mája 1945, teda dva dni po führerovej samovražde a len týždeň pred bezpodmienečnou kapituláciou Nemecka, poslal Tiso Hitlerovmu nástupcovi admirálovi Dönitzovi pozdravný telegram, kde ho uistil, že Slovensko je s ním až do konečného víťazstva. Pre obžalovaného žiadal preto najvyšší trest. Trest smrti povrazom.

Po zvolení za prezidenta: Jozef Tiso 26. októbra 1939, po jeho pravej ruke predseda vlády Vojtech Tuka.
Po zvolení za prezidenta: Jozef Tiso 26. októbra 1939, po jeho pravej ruke predseda vlády Vojtech Tuka.
TASR

Antisemita ako Hitler

Tiso svoje sympatie k nacistickému vodcovi nijako nezakrýval. Adolf Hitler naňho vraj urobil „ľudský dojem“. Aj führer bol spokojný s hlavou slovenského štátu, ktorý vznikol z jeho vôle. V Tisovi mal nekritického obdivovateľa a poslušného služobníka. Keď sa raz generálom SS nepozdávalo, že musia robiť štafáž, ako vraveli, „tomu tlstému popovi“, zahriakol ich slovami: „Pamätajte si raz navždy, že Slováci veria farárom. Tiso je farár a Tiso verí mne!“

O slovenskom prezidentovi sa Hitler pochvalne vyjadril aj v súvislosti s konečným riešením židovskej otázky. Keď totiž nacisti začali spojeneckým a satelitným vládam naznačovať, čo chystajú, nenašli takú podporu, akú očakávali. Zdráhal sa Benito Mussolini, Miklós Horthy i bulharský cár Boris. Nesúhlasil ani protektorátny prezident Emil Hácha. Dánsky kráľ Kristian X. si dokonca na protest pripol žltú hviezdu, ktorú museli Židia nosiť v okupovanej Európe.

Prekážky pri likvidácii Židov nekládli nacistom iba hlavy dvoch štátov. Chorvátsky „poglavnik“ Ante Pavelić a slovenský prezident Jozef Tiso. „Vidíte, ako nám ten farárik posiela Židov?!“ pochvaľoval si neskôr Hitler.

Židovský kódex, ako sa označuje vládne nariadenie číslo 198 z 9. septembra 1941 o právnom postavení Židov, patril k najrepresívnejším právnym normám v časoch slovenského štátu a zároveň k najtvrdším protižidovským normám v Európe. V mnohom predstihol nemecké protižidovské normy, známe ako norimberské zákony.

Prezident ho obhajoval: „Čo sa týka Židov, ich bezočivosť musela dostať odpoveď v prísnejšom pokračovaní. Oni náš národ demoralizovali, rozoštvávali…“ Vyhlasoval: „Národu nedám zahynúť pre židovskú pospolitosť! Mne je národ viac ako Židia!“ A vyzýval: „Slovák, choď, zbav sa svojho škodcu!“

Zo Slovenska vyviezli len v roku 1942 vyše 57-tisíc mužov, žien a detí židovského pôvodu. Neskôr ďalšie tisíce. Väčšina z nich našla v koncentrákoch smrť. Ich majetok si už predtým vzali slovenskí arizátori. A prezident kňaz to schvaľoval. Verejne. Bol rovnako zarytý antisemita ako Hitler. Potvrdzujú to aj jeho slová z prejavu v Holíči v auguste 1942: „Vraj, či je to kresťanské, čo sa robí. Je to ľudské? Nie je to rabovka? Ale pýtam sa ja - Je to kresťanské, keď sa národ slovenský chce zbaviť svojho večného nepriateľa, Žida? Je to kresťanské? Láska k sebe je príkazom Božím, a tá láska k sebe mi rozkazuje, aby som od seba odstránil všetko to, čo mi škodí, čo mi ohrozuje život. A že Slovákovi židovský živel ohrozoval život, myslím, o tom nikoho netreba presvedčovať.“

Na súde sa však vykrúcal. Tvrdil, že o ničom nevedel, na nič si nepamätal. Jeho obranná taktika vyviedla z miery aj skúseného vojenského prokurátora, akým bol žalobca Anton Rašla. „Aké deportácie?“ tváril sa začudovane Tiso. Nemci predsa potrebovali pracovné sily. Na práce do ríše odchádzali aj slovenskí robotníci, prečo by nemali aj židovskí? Keď mu prokurátor položil otázku, či sa zaujímal o osud deportovaných, medzi ktorými neboli len práceschopní muži, ale aj deti, ženy a bezvládni starí ľudia, arogantne odpovedal, že on mal iné starosti.

Poprel aj vlastný podpis

Anton Rašla vo svojich memoároch píše, ako chcel obžalovaného zlomiť senzačným, nespochybniteľným dôkazom. Opýtal sa preto Tisa, či sa nikdy nedozvedel, čo sa v skutočnosti deje so Židmi deportovanými do Poľska. Tiso podľa jeho očakávania odpovedal, že nie.

Prokurátor vzápätí predložil súdu zväzok listín a správ, ktoré doniesli z Osvienčimu dvaja slovenskí Židia Alfréd Wetzler a Rudolf Vrba, ktorým sa podarilo utiecť z koncentračného tábora. Boli to dôkazy o zverstvách nacistov, opisované ľuďmi, ktorí odchádzali do plynových komôr. A našli ich v Tisovom tajnom archíve. Predložili súdu listiny aj protokol, v ktorom bolo Tisovou vlastnou rukou napísané „ad acta“ a pripojený jeho podpis.

„Tento dôkaz som pokladal za tromf v rukách obžaloby, lebo som si myslel, že Tiso nebude môcť poprieť svoje písmo a vlastnoručný podpis,“ spomína Anton Rašla. „Nerátal som s takou bezočivosťou, že aj tu Tiso odpovie, že sa na vec nepamätá.“

Drzo a spupne sa Tiso správal aj voči predsedovi senátu Igorovi Daxnerovi, ktorý sa ho spýtal, ako vysvetlí svoj vlastnoručný podpis. „Môj podpis sa tam mohol dostať hocijako,“ odvetil.

Na súde: Bývalý prezident na súde tvrdil, že o ničom nevedel, nič si nepamätal.
Na súde: Bývalý prezident na súde tvrdil, že o ničom nevedel, nič si nepamätal.
TASR

Führerov služobník

Tiso Hitlerovi skutočne od začiatku slúžil dobre a poslušne. Podľa nemecko-slovenskej ochrannej zmluvy, ktorú podpísali už 18. marca 1939, mala totiž nemecká branná moc právo kedykoľvek si zriaďovať na území republiky vojenské objekty a mať v nich toľko vojakov, koľko považuje za potrebné, a nemeckí zamestnanci podliehali nemeckému súdnictvu. Slovenská vláda sa tiež zaviazala viesť svoju zahraničnú politiku v úzkej zhode s nemeckou vládou.

Jozef Lettrich, politik, ktorý nebol poznačený ideológiou fašizmu ani komunizmu, povedal, že išlo vlastne len o miernejšiu formu protektorátu, než mali Čechy a Morava. „Ľudácky režim na Slovensku mal len ilúziu samostatnosti a nezávislosti od Nemecka, ktorou propagačne operoval voči domovu a voči neinformovanej cudzine. Nemecko sa k slovenskému štátu správalo ako voči neplnoprávnemu subjektu. Okrem zahraničnej politiky mu určovalo vnútornú, najmä hospodársku a finančnú. Hitler dokonca určoval, kto má byť a kto nemá byť členom slovenskej vlády.“

Dr. Jozef Tiso u ríšského kancelára Adolfa Hitlera 13. marca 1939.
Dr. Jozef Tiso u ríšského kancelára Adolfa Hitlera 13. marca 1939.
TASR

Na dvore Justičného paláca

Pätnásteho apríla 1947 vyhlásili rozsudok. V mene republiky a slovenského národa. Bol dlhý. Čítanie 233 strán sa skončilo až popoludní. Verdikt znel - trest smrti povrazom.

O tri dni, po brieždení, vyviedli bývalého prezidenta na dvor väznice Krajského súdu v Bratislave. Hodiny pred popravou i popravu samotnú podrobne opísal v pamätiach Tisov obhajca Ernest Žabkay. Odsúdenému prečítali rozhodnutie prezidenta republiky o zamietnutí milosti. Potom mu kat v ošumelom občianskom obleku so žltkastými, kedysi bielymi semišovými rukavicami zviazal ruky i nohy povrazom a jeho pomocníci ho vytiahli hore. Tam mu navliekli na krk slučku a na povel ho pustili. Nebol mŕtvy hneď. Kat sa mu snažil pomôcť na druhý svet trhnutím slučky, aby sa krčný stavec zlomil a prerušila sa miecha. Napriek tomu sa ešte chvíľu dusil a chrčal. Keď telo obeseného napokon zmeravelo, prokurátor sa obrátil na lekárov, ktorí skonštatovali smrť. Vzápätí vyhlásil, že rozsudok bol vykonaný.

V putách: Po prílete na sliačske letisko Tri duby.
V putách: Po prílete na sliačske letisko Tri duby.
TASR

Kto bol Tiso

Slovenský rímskokatolícky kňaz a politik. Narodil sa v niekdajšom Rakúsko-Uhorsku 13. októbra 1887 v Bytči (vtedy Veľká Bytča) v rodine mäsiara ako druhé dieťa z desiatich, pričom tri zomreli v mladom veku. Ako študent bol výnimočne nadaný, po absolvovaní štúdia teológie na univerzite vo Viedni ho v roku 1910 vysvätili za kňaza. Ako kaplán pôsobil v Oščadnici, Rajci a Bánovciach nad Bebravou. Počas I. svetovej vojny a po nej prešiel viacerými cirkevnými pôsobiskami, až nakoniec v roku 1924 sa vrátil do Bánoviec nad Bebravou ako farár. Toto postavenie si udržal aj ako prezident Slovenskej republiky.

Tiso sa od mladosti angažoval v občianskom a politickom živote. Jeho politická činnosť bola najsilnejšie zviazaná s Hlinkovou slovenskou ľudovou stranou (HSĽS). Za ňu sa stal v rokoch 1925 - 1939 poslancom Národného zhromaždenia v prvej Československej republike, od roku 1930 bol podpredsedom strany a po Hlinkovej smrti ju v rokoch 1938 - 1945 viedol. V rokoch 1927 - 1929 zastával v československej vláde funkciu ministra zdravotníctva a telesnej výchovy, od septembra 1938 do marca 1939 bol predsedom autonómnej slovenskej vlády.

Po rozpade Československa a vyhlásení samostatného vojnového slovenského štátu 14. marca 1939 sa stal najprv jeho premiérom a potom prezidentom. Počas II. svetovej vojny kolaboroval s Hitlerovou fašistickou Treťou ríšou. Po vojne sa ukryl v kláštore v zahraničí, koncom októbra 1945 ho Spojenci vydali do obnovenej Československej republiky. Za vlastizradu, vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti bol odsúdený na trest smrti, popravený bol v Bratislave 18. apríla 1947.

Podobizeň Jozefa Tisa na poštovej známke.
Podobizeň Jozefa Tisa na poštovej známke.
profimedia.sk

Proti vlastnému národu

Kňaz a prezident Tiso zatiahol svoju krajinu do ničivej vojny po boku nacistov. Po napadnutí Sovietskeho zväzu v telegrame Hitlerovi napísal: „V okamihu, v ktorom sa pripojuje Slovensko so zbraňou v ruke k osudovému boju európskej civilizácie za záchranu spravodlivosti a civilizácie, dovoľujem si Vašu Excelenciu znovu ubezpečiť o vernosti a spojenectve slovenského národa a jeho vlády, ako aj o neotrasiteľnej dôvere vo víťazstvo. Nech Boh žehná nášmu rozhodnutiu.“

S Tisovým a Božím požehnaním museli potom Slováci bojovať a hynúť za záujmy nacistického Nemecka. Keď sa napokon vzopreli a povstali, povolal proti nim nemeckú armádu.

Na oslavách „víťazstva nad nepriateľským povstaleckým hnutím“ odslúžil v prítomnosti vysokého katolíckeho duchovenstva ďakovnú omšu. Na prehliadke protipovstaleckej jednotky SS a roty Hlinkovej gardy predniesol prejav a vyznamenal, tých, ktorí dva mesiace zabíjali Slovákov a ničili jeho vlastnú krajinu.

Vianočné tipy na darček