Historické: Pre Jána Heveru sú cintoríny súčasťou našej histórie, naučil sa hebrejčinu a nezištne sa stará o dávne hroby.

Škandál! Staré židovské cintoríny na Slovensku sa stávajú obeťami
 podozrivých transakcií

Vraví sa, že človek je naozaj mŕtvy až vtedy, keď niet nikoho, kto by si naňho spomenul. V tomto zmysle sa dá povedať, že slovenských Židov zavraždili počas genocídy, no zomreli dvakrát.

Kým o niektoré židovské cintoríny sa príkladne starajú obce aj dobrovoľníci, iné nielenže chátrajú, ale sú predmetom doslova nechutných transakcií. Cintoríny s kosťami predkov, teda pietne miesta, sa bez mihnutia oka predávajú ako obyčajná pôda, „venčia“ sa na nich psy. Noví majitelia odmietajú na ne pustiť návštevníkov, náhrobky „záhadne“ miznú alebo si rovno od Židov
za ne vypýtajú peniaze - za dovolenie, že si ich môžu odviezť.

Problematické

„Cintorín je pre nás Židov najposvätnejšie miesto. Zo synagógy, keď sa odstráni tóra, je len obyčajná budova. Cintorín sa však nemôže preniesť, nemôže sa zrušiť, podľa tradícií nemožno exhumovať mŕtvych ani zlikvidovať staré hroby. Ľudia na to hneď povedia - a prečo sa teda Židia nestarajú o cintoríny a hroby, keď sú pre nich také sväté? Však peňazí majú dosť. Na to je jednoduchá odpoveď. Nie je dosť peňazí ani ľudí. Na Slovensku dnes žije dovedna plus-mínus 1 200 Židov. Pritom je tu viac ako 800 cintorínov. Takmer na každého človeka pripadá jeden. Len na kosenie by sme potrebovali milión eur ročne. Ak niekto ešte aj dnes spochybňuje holokaust, tak by som sa ho opýtal, kam zmizlo toľko ľudí, ktorých predkovia sú pochovaní na všetkých týchto cintorínoch. A nech mi nehovoria, že sú roztrúsení po svete. Lebo aj Židia sú dobrí a zlí ľudia ako každý, ale keby ešte žili, o svojich predkov na cintorínoch by sa postarali. Zostali hroby, ľudia nie,“hovorí Martin Kornfeld, tajomník Ústredného zväzu židovských náboženských obcí (ÚZŽNO), ktorý zaštiťuje Židov na Slovensku.

Zo spomenutých stoviek židovských cintorínov ich ÚZŽNO vlastní asi sedemsto, pár desiatok je vo vlastníctve lokálnych židovských obcí, ďalšie vlastnia mestá a obce alebo Slovenský pozemkový fond. Ibaže na Slovensku je možné aj to, že cintoríny vlastnia súkromné fyzické osoby, Nežidia, občas aj špekulanti. A zavše s nimi veselo obchodujú nielen súkromníci, ale aj obce. Po Slovensku je takých prípadov viacero a všetky spája neúcta, občas na pomedzí absurdnej hry.

„Sami zvládame kosiť cintoríny v okresných mestách, kde už nie je židovská komunita. Sú mestá a obce, s ktorými sa výborne spolupracuje, starajú sa o cintoríny cez aktivačné príspevky alebo v spolupráci s nami, inde zasa fungujú občianske združenia a zapálení dobrovoľníci. Ale sú aj cintoríny, kde je to... problematické,“ hľadá Martin Kornfeld slová.

Cintorín v obci Kuchyňa: Obklopuje ho družstvo.
Cintorín v obci Kuchyňa: Obklopuje ho družstvo.
Július Dubravay

Miznú z máp

„Začalo sa to veľmi paradoxne. Jedna pani sa rozhodla po rokoch navštíviť cintorín v dedine Vyšná Rybnica v okrese Sobrance na východe Slovenska, kde má pochovaného pradedka a prababku. Cintorín našla totálne zarastený a chcela sa u nás sťažovať na stav, myslela si totiž, že vlastníkom sme my. Ibaže na katastri zistila, že cintorín je v súkromných rukách. Nebyť tej náhody, nikdy by sme sa to nedozvedeli. Cintorín sa nachádza na okraji dediny, na brehu vodnej nádrže vybudovanej za komunizmu, kde sa chodia ľudia rekreovať, pôvodne tam boli dokonca dva cintoríny a jeden už celkom zmizol - asi sme to prekazili na poslednú chvíľu...“opisuje Martin Kornfeld situáciu.

Vo Vyšnej Rybnici oba židovské cintoríny „zmizli“ z máp. Nepochodili však ani na katastri, bárs majú staré výpisy, že cintoríny patria židovskej obci. „Cintoríny sa nikdy nevyvlastnili a nemohli sa ani predať, teda muselo dôjsť k falšovaniu verejných listín,“ myslí si Martin Kornfeld. Keď nedokázali vymôcť prepis pozemku na katastri, obrátili sa na políciu a podali trestné oznámenie. Výsledok? Polícia v Michalovciach uzavrela prípad v tom zmysle, že skutok sa nestal.

Podobných prípadov rieši ÚZŽNO v poslednom čase viacero. Odrazu sa dozvedia, že cintorín má nového súkromného majiteľa, prípadne sa zistí, že pri cintoríne jestvuje duplicitné vlastníctvo - napríklad v dedine Seňa pri Košiciach má cintorín súčasne židovská obec aj dedina, tá sa však vlastníctva nechce vzdať bezplatne. Ďalšie prípady sú ešte paradoxnejšie.

Hebreji u Araba

V dedine Horná Streda v okrese Nové Mesto nad Váhom sme navštívili tamojší bývalý cintorín po Židoch. Presnejšie, chceli sme navštíviť. Židovský cintorín tam už totiž nenájdete. Predali ho. Vlastníkom bola obec, ktorá ho predala miestnej rodine. „Nový majiteľ nás následne vyzval, aby sme si preniesli cintorín a hroby, chvíľu nám ich aj ponúkal na odkúpenie,“hovorí tajomník ÚZŽNO Martin Kornfeld. „Nakoniec sme si aspoň odviezli kamene.“

Kým v okresnom Novom Meste nad Váhom bola kedysi jedna z najvýznamnejších židovských obcí na Slovensku a Židia tu tvorili až celú štvrtinu obyvateľstva, v Hornej Strede vraj žilo len pár Židov. Dnes tu niet nikoho, kto by si vôbec vedel spomenúť na ich mená. Malý cintorín leží vnútri súkromného dvora, prístup k nemu neexistuje. „V dome už ni-kto nebýva, kedysi bolo za plotom vidieť naukladané náhrobné kamene,“hovorí nám miestna obyvateľka. Dnes tu bujnie burina a kdesi pod zemou ležia pozostatky ľudí, o ktorých nikto nič nevie.

„Majiteľ pozemku nám tvrdil, že ho získal od obce, a tak chceme prepátrať, kto bol pôvodný vlastník, ktorého rodina je tam zrejme pochovaná, a spôsob, ako o pozemok prišiel a ako ho nadobudla obec. Potom uvidíme, ako ďalej, a možno raz nájdeme riešenie,“ vraví predsedníčka trenčianskej židovskej náboženskej obce Oľga Hodálová.

Ako sme zistili na mieste, to nie je všetko. Majiteľ pozemku ho totiž predal novému vlastníkovi. Domáci nám prezradili, že ide o Araba. „Keby to ten vedel, tak sa tam asi ani nepomodlí,“vravia. V katastri sme si overili, že novým majiteľom je od minulého roku naozaj Aladwani Abdullah z Kuvajtu. Predstava Araba, ktorý u nás vlastní zem s kosťami Hebrejov, je len jednou z absurdít v tejto kauze.

Zarastený: Pozemok v Hornej Strede predala obec súkromníkovi a ten ho predal občanovi Kuvajtu.
Zarastený: Pozemok v Hornej Strede predala obec súkromníkovi a ten ho predal občanovi Kuvajtu.
Július Dubravay

Družstvo, maceva a nefele

Na Záhorí v dedine Kuchyňa sa okolo starého židovského cintorína pasú kone a kravy. Chová ich tu Michal Novák. „Kedysi tu bolo družstvo a ja som tu deväť rokov. Keď som to kupoval, nevedel som o tom, že je tu cintorín. Ako som zistil, nevedel som viaceré veci,“ hovorí nám. Chov sa totiž podľa neho v súčasnosti veľmi nevypláca. „Stanete sa milionárom, len ak ste predtým boli miliardár,“ vraví.

Cintorín leží prakticky v strede pasienkov, zvieratá vo voľnom chove sa pasú okolo. Areál je ohradený plotom, ktorý toto leto postavili študenti z Nemecka, Izraela a zo Slovenska. Plot je však provizórny, chýba bránka a problém je aj s prístupom k cintorínu. „Hocikedy tam pustím kohokoľvek, kto si to chce pozrieť, študentom sme cez leto požičali náradie,“ hovorí Michal Novák. „Treba však spraviť lepší plot. Budúci rok by sme chceli urobiť prístupovú cestu a pri cintoríne malé parkovisko pre návštevníkov,“ dodáva.

Iný prípad je v Mliečne, kedysi samostatnej dedine, dnes mestskej časti Šamorína. „V Šamoríne, tak ako v iných mestách, sa v minulosti Židia nesmeli usádzať, preto bývali v Mliečne a tu ich aj pochovávali,“ vysvetľuje nám tunajší správca židovského cintorína Ján Hevera. „Najstarší zachovaný náhrobok, po hebrejsky maceva, pochádza z roku 1739 a patrí istej Freidl, mladej žene, ktorá zomrela ešte pred svadbou. Je tu vyše tristo hrobov a nachádzajú sa tu viaceré významné osobnosti, muži, ženy a ich deti - tie pochovávali v časti zvanej nefele. Napríklad tu leží hrob Davida Kohena Bistrizara, rodáka z Považskej Bystrice, hlavného oblastného rabína a autora viacerých spisov o židovskom práve, halache.“

Ibaže historický cintorín sa v poslednom období scvrkol. Nemôže za to žiadny tajuplný geografický úkaz. „Cintorín bol kedysi na voľnom priestranstve, na poli, a dnes je obkolesený novou výstavbou. Jeden z majiteľov susedného rodinného domu nám tvrdí, že mu patrí časť cintorína,“ vysvetľuje situáciu Martin Kornfeld.

A keďže nový majiteľ vlastní kus cintorína, tak si k nemu rovno prirobil dvere a na „svoju“ časť cintorína vyváža odpad, listy a zeminu z vlastného dvora. Hneď vedľa sa nachádzajú hroby Židov, ktorí zomreli rok pred deportáciami. „Chceme to vyriešiť, teraz sme zaslali na kataster list so žiadosťou o prešetrenie a čakáme na výsledok,“ opisuje Martin Kornfeld.

Ako pri Ježišovi

„Začal som náhodou, lebo som tu hľadal židovský cintorín. Bolo to tu husto zarastené, na zemi odpadky aj kosti, ľudia tu asi kopali v hroboch. Náhrobné kamene boli pováľané alebo ukradnuté. Vraj sa na to špecializoval jeden kamenár, zbrúsil povrch a z kameňa zo židovského hrobu bol nový náhrobok.“

Ján Hevera sa ako Nežid stará o židovský cintorín v Mliečne už vyše dvadsať rokov. Znova vztýčil staručké náhrobky, zrátal hroby, dávne nápisy obtiahol novou farbou - všetko iba pre dobrý pocit. Pozná každý hrob. Ukazuje nám nápisy v hebrejčine aj motívy žehnajúcich rúk, Dávidovej hviezdy či stromu na kameňoch, ktoré pamätajú tri storočia. „Začalo sa to týmto cintorínom, ale postupne som sa dozvedal viac, história ma vždy bavila,“ hovorí. Naučil sa čítať po hebrejsky, vyzná sa v textoch na náhrobkoch, ktoré obsahujú často cenné informácie. Sprvu sa venoval cintorínom regionálne a dnes je to vlastne celoslovensky.

Bez ochrany

Zdá sa, že pietne miesta majú na Slovensku ochranu, len ak ide o „správne“ náboženstvo. Akoby stále platilo nacistické rasové myslenie a Židia nemali šancu. Katolícke a evanjelické cintoríny sa, pochopiteľne, nesmú predávať. Obce na ne myslia v rozpočte aj v starostlivosti. Polícia rieši pomaly aj krádeže sviečok a kytíc. Ibaže nie v prípade, ak ide o Židov.

Hlúpa povera
Hlúpa povera
Plus 7 dní

Problém je, že v katastroch často chýba označenie tohto typu pozemku a staré židovské cintoríny sa evidujú ako trvalý trávnatý porast, orná pôda či iné pozemky. Takže sa s nimi aj nakladá ako s obyčajnou pôdou. Po páde komunizmu v reštitúciách o mnohé cintoríny nikto ani nepožiadal. Nemal totiž kto. Vytvára sa tak začarovaný kruh - potomkovia pochovaných sa o predkov jednoducho nemôžu starať, lebo zahynuli v plynových peciach, a potomkovia tých, ktorí ich do plynu posielali, zatvárajú oči. Okrem etiky môže pritom ísť o problém hygieny, veď v zemi ležia pozostatky ľudí.

„Keďže v katastroch sú cintoríny vedené nesprávne, z toho dôvodu nepožívajú dostatočnú právnu ani faktickú ochranu. Pomerne veľa cintorínov nachádzame v stave faktického i právneho chaosu rôzneho typu a sami nie sme schopní všetky prípady riešiť,“ dodáva Martin Kornfeld. „Pochovať s úctou svojich blízkych je prirodzené každému človeku a náboženstvu.“

Vianočné tipy na darček