Bývalé riaditeľstvo: Z takmer opustenej budovy je už len veľký stojan na reklamy.

Obuvníci v Bardejove živoria z 500 eur v hrubom

Kauzy
Peter Galan

Boli časy, keď JAS zásoboval východné i západné trhy miliónmi párov obuvi. Tradičný privatizérsky scenár deväťdesiatych rokov však pochoval aj toto odvetvie.

Kauzy

Vyše šestnásťpercentná nezamestnanosť, päťstoeurové platy, skrachované podniky, rozdelené rodiny, mizerné možnosti profesionálneho uplatnenia. Schopní mladí ľudia utekajú za prácou na západ Slovenska, alebo do zahraničia, väčšina z tých, čo zostávajú prežíva takmer zo životného minima.

To je smutný obraz niekedy slávneho historického mesta, ktoré niekedy dýchalo životom, turistickým ruchom, lákalo úchvatnou prírodou aj pracovnými možnosťami. Obuvnícka značka JAS bola obľúbená nielen v celom bývalom Československu a krajinách východného bloku, ale tiež v západnej Európe a v zámorí. Ročne sa tu vyrobilo až desať miliónov párov obuvi. To je však minulosť, na ktorú domáci s trpkosťou spomínajú.

Sami sme sa degradovali

Po páde Partizánskeho zostalo z obuvníckeho priemyslu na Slovensku zomierajúce torzo. Vlastne ani to nie. Skôr posledné výrobné linky pre žraloky, ktoré k nám expandovali z vyspelej cudziny. Opraty prevzali nadnárodné giganty s tradíciou, finančným zázemím a obsadenými trhmi, alebo Ázijci s brakovým tovarom za pár euro. Ich neraz nevhodne tvarovaná obuv z nekvalitných materiálov nám deformuje chodidlá a je všetko, len nie pohodlná.

My sme vlastnú produkciu zabili už v deväťdesiatych rokoch, keď sme sa nerozvážne obrátili východným trhom chrbtom a naivne očakávali zázraky od tých západných. Bez skúseností, s politickými nominantmi a privatizérmi na čele. Starých odborníkov nikto nepočúval a nakoniec sme nemali kam predávať. Ani doma. Výroba klesala, až úplne zanikla, drahé moderné stroje sme rozpredali a, až na pár výnimiek, sme sa stali len lacnou pracovnou silou pre zahraničné firmy.

Prečo sme to dopustili?

Hovorí sa, že za všetko môže rozpad východných trhov, že nás prebili Číňania svojim brakovým tovarom, že odberatelia neplatili faktúry a JASu tak rástli dlhy, ktoré ich položili. Už menej počúvame o tom, že fabrika mala v čase privatizácie hodnotu takmer 27 miliónov eur, že naše mokasíny mali minimálne európske meno, že na čelo JASu sa postavili ľudia, ktorí ho za pár rokov priviedli do krachu.

Spoločnosť rozdelili na malé eseročky, ktoré poväčšinou rovnako skolabovali, peniaze štátu, mesta, aj úradu práce sa bez stopy vyparili. Priemysel, ktorým sme sa niekedy chválili skončil na lopatkách, tisícky zamestnancov bez práce a vinníkov nemal kto stíhať. Veď sa všetko dialo v rámci zákona. Alebo skôr v rámci medzier v ňom...

Dúfajú v zázrak

Niekdajší námestník a pracovník technického rozvoja Cyril Šmida smutne spomína na obdobie diletantizmu, ktoré bolo pre Bardejovčanov začiatkom konca. Aj podľa nehosa podnik "rozprivatizoval" na politickej úrovni a odbornosť išla stranou.

"V JASe bolo veľa dobrej techniky, ktorú nám v okolitých krajinách závideli, ale keď sa znižovala výroba a ubúdali objednávky, nemala využitie. Tak ju začali predávať. Lenže ako? Za štvorročný laserový vyrezávač, ktorý sme kúpili za osem miliónov korún dostali dvestotisíc!" A to je len jeden z príkladov. Poliaci k nám vraj chodili nakupovať technológie kamiónmi. Doslova za babku...

Z toho čo zostalo sa pozviechalo niekoľko podnikateľov. Chýbajú im však financie, odberatelia a zahraničné firmy, pre ktoré vyrábajú ich škrtia nízkymi platbami. Nakoniec, prečo by mali platiť viac, keď našincom dodávajú svoje know-how, svoje technológie a garantujú odbyt? My sme už len na robotu. A tak si domáci podnikatelia nemôžu dovoliť ani poriadne zaplatiť svojich odborníkov, nieto dodať na trh vlastné modely. Živoria a dúfajú v zázrak...

Viac o tom, ako dopadli obuvníci v Bardejove sa dočítate v aktuálnom vydaní PLUS 7 DNÍ.

Kauzy