Víťazný prejav Viktora Orbána

Anka Žitná Lučaiová: Tretie ňadro a dvojchvostý pes

A máme po voľbách. Áno, paradoxne aj u nás, nielen v Maďarsku. Lebo aj u nás sa volilo - do parlamentu v Maďarsku. Hoci len v časti pomerného systému, ale volilo sa.

Presnejšie, naši spoluobčania maďarskej národnosti volili. Nie všetci, samozrejme, ale napríklad tí, ktorí sa uchádzajú o vstup do slovenského parlamentu, volili do maďarského parlamentu. Normálne tomu rozumiete, nie?

Stotritisíc Maďarov žijúcich trvale niekde v zahraničí odovzdalo svoje hlasovacie lístky a z nich dostala koalícia FIDESZ-KNDP deväťdesiatjedentisíc hlasov. Medzi nimi bol aj hlas predsedu štúrovskej pobočky Strany maďarskej komunity - Magyar Közösség Pártja (SMK - MKP) Jánosa Retkesa. Strany registrovanej na Slovensku a uchádzajúcej sa o vstup do slovenského parlamentu.

János Retkes sa na sociálnej sieti hrdo prihlásil svojím statusom pod fotografiou, ako volil: „Amit a haza megkövetel.“Čo si vlasť žiada. Možno sa cíti na Slovensku len ako budúci miestodržiteľ v Horných Uhrách, vulgo Felvidéku. Vidno, že - „Nem nem soha!“- Nie nie nikdy! slávna báseň Józsefa Attilu a heslo odporu proti trianonským hraniciam zásadne ovplyvňuje výsledky maďarských volieb aj dnes, takmer sto rokov po Trianone. Kampaň postavená na akútnom ohrození národnej a kultúrnej identity priniesla predsedovi FIDESZ-u a maďarskému premiérovi Viktorovi Orbánovi ústavnú väčšinu. Vyvolávanie skupinového pocitu ohrozenia má však nemalé riziká. Netreba maľovať čerta na stenu, ale na agende hrozby vonkajšieho nepriateľa postavili v minulom storočí svoju politiku nacisti i komunisti. Zakrátko našli aj domáceho nepriateľa a začali ho likvidovať. Dôsledky sú dodnes citeľné a stále zreteľné.

Stačí málo a naše krehké demokracie sa zosypú. Tam, kde demokratické režimy existujú krátko, sú riziká zvratov, obratov i prevratov oveľa silnejšie než v krajinách, kde takýto systém vládne stáročia. Čím mladšie režimy sú, tým sú zraniteľnejšie. Skúsenosť je neprenosná a neskúsení ľudia netušia, čo im hrozí zo zdanlivo ušľachtilých, vznešených myšlienok. Takýto svet nadšencov pôsobivo vystihol kedysi v šesťdesiatych rokoch v divadelnej hre Tretie ňadro poľský autor Ireneusz Iredynski. Hra patrí do žánru absurdného divadla, ale veľmi presvedčivo ukazuje proces premeny spoločenstva mladých rebelov, nespokojných s konzumným spôsobom života ich rodičov, na totalitnú mašinériu, ktorá v mene slobody komunity a zachovania jej identity nemilosrdne likviduje nielen každú názorovú odchýlku a jej nositeľa, ale aj tých, ktorí vyvolajú čo len podozrenie, že zmýšľajú inak, než je prípustné. Dôkazy netreba, predsa vieme, čo je správne a čo už nie. Peklo vypukne po tom, čo hlavnej hrdinke začne rásť tretie ňadro, a vzápätí dôjde k útoku na tábor komunity zvonku. To vyvolá medzi členmi úzkostlivý pocit ohrozenia, a keďže toto ohrozenie logicky musí mať spojencov vnútri tábora - inak by doň nemohol nepriateľ preniknúť -, je nutné hľadať vo vlastných radoch. Budovateľské nadšenie ruka v ruke s inkvizičným fanatizmom nedovoľujú členom komunity rozoznať, čo je ešte normálne a čo už nie je. Nevidia ani to, že útok bol iba fingovaný... Účel posvätil prostriedky. A tie sú kruté. Tábor sa na konci hry mení na koncentrák, obohnaný ostnatým drôtom...

Teraz niekto namietne, veď to je len divadelná hra a ešte k tomu absurdná. Iste, a rovnako absurdné, pritom však smrteľne skutočné boli totalitné režimy dvadsiateho storočia. Tie nevymyslel nijaký divadelný autor, ale politickí aktéri so svojimi teroristickými a propagandistickými nástrojmi. Obidva zločinné systémy mali korene v pocitoch silného ohrozenia a ponižovania. Bez týchto pocitov by takéto režimy neboli úspešné. V ich začiatkoch vždy nájdeme množstvo nadšencov, veriacich nejakej vznešenej idei.

Témy vonkajšieho a vnútorného nepriateľa ešte neodišli do literatúry a učebníc dejepisu, sú stále prítomné. Ani nám v týchto zemepisných končinách sa nevyhýbajú. Stačí sa pozrieť na správy zo sveta, od susedov alebo nazrieť do diskusií na sociálnych sietiach. Nepriateľmi všetkého možného druhu sa to tam len hemží. Stačí, že nastane nepredvídateľná udalosť s dramatickým nábojom, ktorá vyvolá pocity ohrozenia. Manipulácie s informáciami, kde sa strácajú jasne rozpoznateľné črty, podľa ktorých by sme vedeli okamžite s istotou rozpoznať, čo je pravda a čo je už podvrh - dnes populárny pojem „fake news“ -, sú na dennom poriadku. Slabšie povahy, ktoré znervózňuje každá informácia alebo názor, s akými sa ešte nestretli, alebo ich irituje obsahom, formou, či autorom, nositeľom, rýchlo pristupujú k radikálnym riešeniam - eliminujú autorov takých kacírskych informácií či postojov. A tak sa stáva neprehliadnuteľným javom, že v médiu verejnej služby ostro kádruje kolegov mladá „súdružka“ redaktorka so svojimi novodobými zväzáckymi prívržencami a delia ľudí na tých so správnymi a tých s nesprávnymi názormi. To sa nedeje na nejakom obskúrnom internetovom portáli na konci vesmíru, to sa deje v médiu verejnej služby, ktoré je podľa zákona priestorom nestrannosti a plurality, názorov, aby bolo pokryté čo najširšie relevantné spektrum v spoločnosti. Takže už i novinári hľadajú a nachádzajú nepriateľov vo vlastných radoch. Tak sa potom logicky stane, že ešte nedávno mierumilovný novinár hovorí zrazu výhražne kolegyni, ktorá si dovolila vyjadriť iný názor na aktuálne udalosti, že by sa mala zamyslieť, pretože ešte môže v budúcnosti ľutovať svoje neuvážené činy a slová. V takej chvíli je už zbytočné klásť si otázku, či je to normálne, pretože už sa z toho jasne črtá prejav člena prípravného novodobého výboru pre verejné blaho...

Nie všetci sa tu, našťastie, berú smrteľne vážne, aj keď táto choroba, prejavujúca sa totálnou absenciou humoru, sa šíri ako mor, úmerne s rastúcou nervozitou a iracionálnym strachom medzi ľuďmi. Predsa ešte stále platí, že keď žiarite šťastím, nemôže byť okolo vás tma. Takisto platí, že nie všetci sa v maďarských voľbách brali smrteľne vážne - 1,69 percenta získala Magyar Kétfarkú Kutya Párt, čiže Strana maďarského dvojchvostého psa. Takéto zviera, ako sa hovorí v jednej anekdote, predsa neexistuje. Dokonca ani v maďarskej mytológii. Ešteže niečo zostalo normálne, aj keď to tak zvonku nevyzerá.