Fedor Frešo

Anka Žitná Lučaiová: Od muziky až na večnosť

V muzikantskom nebi majú radosť. Pred pár dňami tam dorazil Fedor Frešo, basgitarová slovenská i československá legenda. Možno preto sa v ten deň muzikantom na zemi veľmi nedarilo.

Na Bratislavskom hrade v to popoludnie koncertoval iný slávny basgitarista, britský hudobník Gordon Ma­tthew Thomas Sumner, prezývaný Sting, ale podľa kritík mu to veľmi nešlo. Bodaj by, keď všetky basové linky v tom čase leteli do nebies. To sa nám to leto pekne začína, povzdychla by si pani Müllerová.

Leto má patriť slnku, vode, deťom a koncertom. Pohoda, a nielen tá trenčianska, je účinný medikament, na ktorý sa mnohí tešia, uštvaní celoročným chvatom, stresom, nervákmi. Nirvána, to je ten správny stav letných večerov, či už s muzikou Kurta Cobaina, alebo bez nej. Leto je obdobie, ktoré má v ročnom nebeskom cykle postavenie punku, rebélie, prudkého vybočenia zo stereotypov dieťa - škola - práca - domov - manžel/-ka... A stále dookola. Punk to v jednom búrkovom akorde rozčesne a porozhadzuje kade-tade - dieťa do tábora, prácu do šuplíka, manžela/-ku k svokre. A potom sloboda, radosť, uletenosť... Ako to kedysi spievali bratia Formanovci, synovia svetového filmového režiséra Miloša Formana, keď sa krátko pokúšali o punkovú muziku: „Zelenou a červenou nabarvím si vlasy, navlíknu si řetězy a vlítnu mezi masy...“

Leto je čas krátkych prchavých lások a občas i dlhodobých následkov. Asi ako v lete roku 1967, keď sa na predmestí San Francisca vo štvrti Haight-Ashbury zhromaždilo okolo stotisíc mladých ľudí pod heslom Summer of Love. The New York Times Magazine nazval túto časť mesta príznačne Hashbury, hašišové dúpä, a tomu zodpovedala atmosféra prostredia. V Golden Gate Parku sa to hemžilo pestrofarebným oblečením, kvetmi vo vlasoch, jointmi, voľnou láskou i jedlom zadarmo.

Hippies, to bola generácia našich rodičov. V roku 1967, keď sa počas Summer of Love konal slávny festival v kalifornskom Monterey, boli ešte tínedžermi, bezstarostnými študentmi, ktorých prilákala utopická vízia nekonformnej spoločnosti bez sociálnych a kultúrnych rozdielov, sveta bez konfliktov a vojen. Júnový festival v Monterey prilákal viac než päťdesiattisíc divákov, aby si vypočuli vtedajšie ešte mladučké hviezdy Janis Joplin, Jimiho Hendrixa, The Byrds, The Who, The Animals... Muzikant John Philips, kľúčová osobnosť skupiny The Mamas & the Papas, napísal vtedy pesničku San Francisco, ktorá sa v podaní speváka Scotta McKenzieho stala hymnou hnutia hippies: „If you’re going to San Francisco, be sure to wear some flowers in your hair, if you’re going to San Francisco, you’re gonna meet some gentle people there.“Ak pôjdeš do San Francisca, nezabudni si dať kvety do vlasov, ak pôjdeš do San Francisca, stretneš tam samých príjemných ľudí.

Realita v skutočnom svete, neprifarbenom halucinogénmi, bola oveľa prozaickejšia. Pod vplyvom drog a prílevom státisícov ľudí do Haight-Ashbury výrazne stúpla kriminalita, až zákonodarcovia boli nútení sprísniť zákony. U nás by to dopadlo v tom čase nepochybne horšie.

Aj u nás napriek železnej opone mladá generácia, naši rodičia, žila podobnými myšlienkami a témami ako jej rovesníci za oceánom. Opona nebola taká hermetická, aby cez ňu niečo neprenikalo, zato bola dostatočne železná, aby mala situáciu pod kontrolou. Predsa však politický odmäk v polovici 60. rokov v Československu umožnil hlbšie sa nadýchnuť čerstvého povetria aj v populárnej hudbe. A podľa vzoru festivalu v Monterey sa v pražskej Lucerne krátko pred Vianocami 1967 uskutočnil prvý československý bigbítový festival. Na rozdiel od Monterey sa tu aj súťažilo. Prvý československý beat festival za americkým vzorom kvalitatívne zaostával, ale prebehol bez incidentov, objavili sa na ňom nové talenty a celému festivalu vládli, podobne ako v Kalifornii pár mesiacov predtým, pestré farby oblečenia. Hippies bolo vidieť všade, v hľadisku i na pódiu. Jedinú výnimku predstavovala skupina, ktorá trojdňový festival vyhrala a odniesla si hlavnú cenu. Muzikantské trio na rozdiel od ostatných sa oblieklo striktne do odevov sivých ako vtedajší politický režim. Aj hudobne sa táto kapela značne líšila od produkcie, na akú boli zvyknutí návštevníci bigbítových koncertov. Týždenník Mladý svět ocenil, že hudba tejto skupiny, ktorá v danej zostave vznikla krátko pred festivalom a stihla odohrať iba zopár koncertov, bola mimoriadne harmonicky bohatá s množstvom originálnych melodických nápadov, to všetko zvládnuté s profesionálnou bravúrou. Tým výnimočným zjavom v sivých šatách na bítovom festivale boli bratislavskí ­Soulmen: gitarista a skladateľ Dežo Ursíny, bubeník Vlado Mallý a na basovej gitare hral ten, ktorý práve minulý týždeň definitívne odišiel za Dežom, aby pokračovali v iných sférach harmónie: Fedor Frešo. Netreba pochybovať, že už teraz majú vypredané koncerty a festivaly na celú večnosť.


VIDEO Plus 7 Dní