Ilustračné foto

Ivan Čeredejev: Aspoň úsilie, ak nie výsledky

Pokojné, stojace či, ak chcete, páchnuce vody slovenskej politiky rozvírili zvesti o opätovnom preverovaní financovania kedysi významného, dnes bezvýznamného subjektu - SDKÚ. Ľudia zo zoznamu darcov uvedeného v účtovníctve strany vraj popreli, že by strane niečo darovali.

Ako to už v takých prípadoch býva, niekto ľahostajne, niekto škodoradostne, väčšinou si však bežný konzument médií s úľubou vychutnáva takmer zabudnuté portréty mocných mužov, protagonistov strany, ktorá kedysi určovala smer vývoja krajiny, v policajných čakárňach.

Špinavé peniaze sprevádzajú činnosť politických strán počas celej krátkej histórie samostatného štátu (i pred ňou) a s veľkou pravdepodobnosťou ju budú sprevádzať aj vo svetlej či pochmúrnej budúcnosti. Ako ani futbal, ani politika sa totiž nedá robiť bez peňazí. Ak by ti, milý čitateľ, nejaký politik tvrdil, že existujú výnimky, prosím, never mu. To, že len s čistými peniazmi sa politika robiť nedá, potvrdí každý stranícky pokladník (samozrejme, len v prípade, že jeho činy sú premlčané). Pritom čistých peňazí nie je v ponuke málo. Strany dostávajú príspevky na činnosť, príspevky na poslanecké mandáty. Lenže prevádzka a údržba strany je finančne náročná a podnikanie v politike je neistý biznis. Úspech sa nedá strategicky naplánovať, priveľmi závisí od vrtošivých sympatií voliča. A potom, poznáte malú kopu, ktorá nepýta viac?

Horlivosť, s akou sa policajní experti vrhli na zaprášený archívny spis a rozoberajú ho na písmenká, je obdivuhodná, porovnateľná s úsilím egyptológov túžiacich objaviť v šírej púšti hrob faraóna, o ktorom vedia len to, že existoval. Je pozoruhodné, že v situácii, keď občan má pocit, že polícia nevládze odhaľovať ani tú najčerstvejšiu a najokatejšiu kriminalitu (o politickej korupcii nevraviac), presúva kapacity na vyšetrovanie prípadu, ktorý si pýta skôr historikov ako detektívov. V tejto súvislosti nezaškodí pripomenúť, že pred siedmimi rokmi polícia preverovala financovanie SDKÚ desať mesiacov s neradostným výsledkom - nenašla nič. Pritom SDKÚ nie je so svojimi problémami s financovaním vôbec osamotená. Len o málo staršia je z toho obdobia nahrávka s hlasom podobným premiérovmu a len o málo neskôr preverovala prokuratúra aj finančné dary pre vtedy oveľa vplyvnejšie KDH s rovnako neradostným výsledkom.

Dá sa s určitosťou tvrdiť, že podobne by dopadlo skúmanie účtovníctva všetkých porevolučných politických strán z onej zlatej éry začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia bez výnimky. Z čias, keď veksláci s mobilnými telefónmi v rukách - symbolmi to solventnosti -, ambiciózni privatizéri v konfekčných oblečkoch i tajomní cudzinci s mlčanlivými mužmi v kožených kabátoch za chrbtom zvážali do straníckych centrál igelitky plnučké bankoviek a zakladali tak svoje budúce privatizačné impériá i oslnivé politické kariéry. Pretože pravidlá financovania strán v tom čase buď neexistovali, alebo sa nerešpektovali, alebo sa nekontrolovali. A ťažko sa zbaviť nepríjemného pocitu, že dnes je na kontrolu prineskoro.

Prečo si policajní vyšetrovatelia vybrali z prebohatého portfólia desiatok strán a straničiek, ktoré chceli meniť svet a Slovensko, práve tú jednu jedinú, je otázka, ktorá viac než logické vysvetlenie ponúka skôr priestor na intelektuálne cvičenia či priam špekulácie. Ak popustíme uzdu fantázii, môžeme objaviť dôvody premenlivej rozumovej kvality či literárnej hodnoty. Napríklad: kedysi dávno po voľbách v roku 2010 premiér vyhlásil, že SDKÚ je najnebezpečnejšia politická strana a že sa bojí o svoj život. Je teda aktivita polície dôsledkom jeho nevysloveného želania prijať konečné riešenie, zničiť svojho kučeravého politického soka siahajúceho mu na život ohňom a mečom a zatancovať si na rozvalinách strany tanec víťazstva? Na prvý pohľad (aj na druhý) idiotská podoba motívu sa možno môže oprieť o barličku v podobe špekulácií o o možnom návrate Mikuláša Dzurindu na slovenskú politickú scénu. Na to, aby tejto verzii niekto uveril, by však nestačila absencia zdravého rozumu, musel by to byť rovno politik.

Jeden racionálny dôvod by sa možno našiel. Policajný prezident avizoval v krátkom čase verejný odpočet práce vyšetrovacieho tímu Gorila. Na rekordné úlovky elitných detektívov pátrajúcich v mútnych politických vodách verejnosť stále netrpezlivo čaká. Ak by sa mali pred ňu postaviť s prázdnymi rukami, prišla by možno vhod, ak už nie prezentácia výsledkov práce, aspoň prezentácia úsilia.

Detektívom z Gorily niet čo závidieť. Obrovský dopyt po padajúcich politických hlavách pretrváva, pričom tím pracuje s informáciami z nahrávky, o ktorej ani nie je jasné, do akej miery je autentická. Bez ohľadu na úspech či neúspech vyšetrovania je však základná informácia obsiahnutá v spise Gorila beztak overená dlhoročnou praxou. Informuje nás, že obchodníci so štátnymi zákazkami sa snažili, snažia a budú snažiť kontaktovať objednávateľov politikov a ovplyvňovať ich (presviedčať, podplácať, vydierať) tak, aby sa k štátnej zákazke dostali. Je to zabehnutý systém fungujúci po celom svete a na jeho zmenu heroické úsilie tímu detektívov jednoducho nestačí. A už vôbec odhalené účtovné nezrovnalosti jednej zabudnutej strany.