Ilustračné foto

Ivan Čeredejev: Kádrovať Dubčeka

Vyjadrenia českého prezidenta na adresu Alexandra Dubčeka vzbudili na slovenskej strane skôr vlažný záujem. Faktický šéf diplomacie a minister kultúry svorne okomentovali označenie národného idolu za zbabelca ako nepatričné, slovenský prezident ani premiér, ktorý to mohol počuť na vlastné uši, nereagovali. Nie je to málo?

Nemala byť slovenská odpoveď okamžitá, rozhodná a zdrvujúca? Skôr nie či rozhodne nie.

Českému prezidentovi oslnenému vlastným intelektom a zaľúbenému do svojich vzácne vypointovaných bonmotov sa z času na čas stane, že zoči-voči publiku neodolá pokušeniu a dá sa strhnúť na kontroverzné vyhlásenia strácajúc zmysel pre mieru či rovno realitu. Jeho kombinácia názorov vzdelanca s vyhranenými názormi, ktoré neznesú kompromisy, interpretovaná často jazykom „hospody“, znie českému uchu mámivo, sladko a neodolateľne. Vyniesla ho až na post hlavy českého štátu a možno ho vynesie opäť.

Ľudskej povahe je vlastné hľadať a nachádzať chyby na druhých a prehliadať svoje. Je to také ľahké. Veď aj ten najdokonalejší človek je len, slovami klasika, uzlík chýb, slabostí a omylov. A je to, samozrejme, i Dubčekov prípad. Dubček nebol hrdina a pravdepodobne nikdy ním netúžil byť. Jeho životný príbeh je plný kompromisov, vynútených ťahov. Jeho životopis nie je životopisom hrdinu. Je príbehom vysokého komunistického funkcionára stúpajúceho po stupienkoch straníckej hierarchie až na samotný vrchol a potom nevyhnutne, ako niekto, kto vyčnieva z radu, smerom dole.

V oných smutných dňoch okupácie Československa bolo celé vedenie štátu prinútené podpísať kapituláciu. Aj Dubčekov podpis je na kapitulačnom akte. Podpísanie moskovských protokolov také ponižujúce pre malý štát, ktorý živil zdanie, že je suverénny, určite nie je hviezdnym okamihom prvého tajomníka. A je aj pravda, že sa našiel človek, ktorý zoči-voči brutálnemu nátlaku, takpovediac hľadiac do hlavne samopalu, hanebný dokument nepodpísal. Je to nepochybne výnimočný čin. Je to čin hrdinu doslova romanticko-byronovského rozmeru, ktorý si zaslúži ocenenie a úctu, a český prezident ho aj ocenil.

Dubček určite nie je typ romantického hrdinu. Ako mnoho iných bol skôr produktom svojej, takej nehrdinskej doby. Lenže dovolím si tvrdiť, že Dubček je viac než hrdina. Nech sa páči, kádrujme ho z ktorejkoľvek strany, nič to nezmení na skutočnosti, že ešte za svojho života sa Dubček stal symbolom. Symbolom nádejí miliónov ľudí na slobodný a dôstojný život. Nádejí zdemolovaných pásmi okupačných tankov. Dubčekova vízia života v režime s ľudskou tvárou dokázala nadchnúť doslova celé generácie a ďaleko presiahla hranice porobeného satelitu sovietskeho impéria. A nielen v Československu. Jeho možno nejasne sformulovaná vízia plná kompromisov voči režimu bez ľudskej tváre, ktorého bol sám protagonistom, dokázala osloviť celý demokratický svet a vrátila sa v podobe obrovského medzinárodného kreditu porovnateľného azda len s kreditom Václava Havla či Lecha Walesu. S kreditom, o ktorom môže súčasný český prezident, pri všetkej úcte a rešpekte k jeho schopnostiam, postojom a úspechom, iba snívať.

Dubčekov príbeh nám poskytuje príležitosť uvedomiť si rozdiel medzi symbolom a hrdinom. Hrdinom sa človek stáva, keď vyvinie heroické úsilie, vyjadrí svoj heroický postoj, vykoná heroický čin, zomiera hrdinskou smrťou. Aby sa však človek stal symbolom, symbolom dobra či nádeje, nepotrebuje vykonať hrdinské činy. Nestáva sa symbolom z vlastnej vôle, ale z pocitov ľudí, ktorí si ho v určitej chvíli historického zlomu za symbol zvolia, bez ohľadu na jeho osobné vlastnosti, slabé či silné povahové črty a dokonca bez ohľadu na jeho činy. A to je presne Dubčekov prípad. Jeho status symbolu preverený desaťročiami nedokáže zmeniť žiadne kádrovanie, žiadne hľadanie a nachádzanie chýb, poukazovanie na ľudské sla
bosti a nedokonalosti. Ani žiaden výrok politika.

Kádrovanie ľudí má v našich končinách hlboko zakorenenú tradíciu. V dnešných dobrých časoch dokážeme rýchlo zabúdať a prehliadať prínos tých, ktorí nás vedeli nadchnúť, inšpirovať, povzbudzovať v časoch zlých. Vychutnávajúc si pomerne ľahko nadobudnutú slobodu vyjadrovania posudzujeme a odsudzujeme, kádrujeme a nálepkujeme naše symboly. Dubčeka, symbol nádeje na slobodný a dôstojný život, ako zbabelca či aparátnika, Walesu, symbol boja proti komunistickému režimu, agenta a spolupracovníka tajnej polície, či Havla, symbol odporu proti rovnakému politickému systému, ako zbohatlíka a opilca.

Žijeme dobu, keď váha vysloveného predovšetkým zásluhou politikov prudko klesá úmerne s tým, ako stúpa intenzita hlasu. Politici sa domnievajú, že silnejší hlas im prinesie silnejší mandát, a tak na deravé vrecia s dôverou občanov prišívajú čoraz hrubšie záplaty. Z politiky sa vytráca elementárna slušnosť a, ako vidno z vyjadrení českého prezidenta, i úcta k symbolom. Výroky politikov boli v histórii dôvodom na vyhlásenie vojny, dnes bývajú dôvodom na prerušenie diplomatických stykov, riešia sa povolaním veľvyslanca na konzultácie či diplomatickou nótou. Vzhľadom na vskutku príkladné vzťahy medzi oboma časťami bývalého Československa si však môžeme dovoliť luxus prejsť tak trochu „buranský“ bonmot starého prezidenta blahosklonným mlčaním. Je to noblesnejšie aj to viac počuť.


VIDEO Plus 7 Dní