Ilustračné foto

Ivan Čeredejev: Nechcite vedieť!

Bratislavský sudca nedávno publikoval v odbornej tlači článok reflektujúci výročie nástupu Hitlera k moci a opisujúci spôsob, akým fungovala justícia počas Tretej ríše, obsahujúci citáty a odkazy na Carla Schmitta, univerzitného profesora a tvorcu premeny nemeckého práva na právo nacistické.

Článok je zaujímavý aj pre laika. Je písaný s odstupom, chladne analyzujúci, bez emócií a akýchkoľvek ideologických nánosov. Článok, ktorý je, bez preháňania, ozdobou publicistiky a presvedčivým dôkazom slobodného ducha, sa, ako to už býva v prípadoch, keď sa otvára kontroverzná téma, nestre­tol s pozitívnym ohlasom. Morálne autority pobúrene zdvihli prst i hlas, politici varujú pred nárastom extrémizmu a koketujú s myšlienkou obviniť, odsúdiť a exemplárne potrestať. Ministerka spravodlivosti povedala, že vydávanie diel, ktoré obhajujú potláčanie práv a slobôd, nie je namieste, iba ak na študijné účely. A ľudskoprávny aktivista zdatne sekunduje - nie je prípustné, aby v demokratickej krajine, ktorá má v ústave zakotvené ľudské práva, vychádzali dokumenty, ktorých autori boli predstaviteľmi režimov tieto práva porušujúcich.

Nechajme teraz bokom očividný rozdiel v miere intelektu autora a jeho kritikov a skúsme sa zamyslieť, kam až dospela za dvadsať rokov slovenská spoločnosť v boji za práva na slobodné vyjadrenie názoru.

Nedá sa prehliadnuť, že dnes na Slovensku je síce núdza na trhu pracovných síl, ale núdza o bojovníkov za demokraciu rozhodne nie je. Je ich oveľa viac, ako bývalo bojovníkov za socializmus a svetlejšie zajtrajšky. Oveľa viac nebojácnych bojovníkov proti totalite, než bývalo v časoch, keď odvaha bola rovnako nedostatkový tovar ako banány. Takisto je očividné, že nám tu rapídne vzrástol počet veriacich, hoci desaťročia bola krajina pod Tatrami zaľudnená temer výlučne ateistami. A najnovšie pribudli celé generácie žien, ktoré boli terčom sexuálnych predátorov a museli to roky a desaťročia z nejakých dôvodov tajiť, aby dnes, pod vplyvom mohutnej očistnej a sebabičujúcej hollywoodskej kampane, náhle zatúžili vykričať pravdu do sveta.

Ochota národa promptne meniť svetonázor môže vyvolať ironický či zhovievavý úškrn alebo, pri troche snahy o pozitívny pohľad, ju možno vnímať ako výraz schopnosti prispôsobiť sa a prežiť, podobne ako schopnosť organizmov v biosfére prispôsobiť sa je hodnotená ako dôkaz ich prirodzenej inteligencie. Iná otázka je, do akej miery je spoločnosť ochotná vnímať nekonformné, originálne názory nezapadajúce do väčšinovej šablóny, hodnotiť ich s odstupom, bez emócií a ideologických mantinelov - presne tak, ako bol napísaný sudcov článok. Za tých dvadsať rokov od revolúcie nám pribudlo samozvaných morálnych autorít i obrancov práv operujúcich v pohodlnom prostredí s podporou a využívaním fondov rôzneho pôvodu a rôzneho účelu. Pribudlo politikov predháňajúcich sa v umení silných slov a odhodlaných bojovať, ak nie priam zomrieť, za tú jednu jedinú (ich) absolútnu pravdu. Vrstvy ideologických nánosov nám tak utešene hrubnú pred očami a premiešané s krokodílími slzami jakobínskych strážcov demokracie sa menia na bahno, ktoré dusí slobodný a kritický pohľad vybočujúci z radov čoraz hlasnejšej väčšiny. Originalita a nekonformnosť názoru sa stávajú terčom útokov zo strany oficiálnych či neoficiálnych cenzorov snažiacich sa ich umlčať pomocou prijímaných právnych noriem. Alebo sú proskribované hlasnou väčšinou na sociálnych sieťach poskytujúcich komfortnú anonymitu útokom na každého, kto si dovolí mať iný pohľad na svet.

Prijímame zákony, ktoré slobodu prejavu limitujú, a ospravedlňujeme to bojom proti extrémizmu, hoci stáročiami overený najlepší liek proti extrémizmu je kritické myslenie, skúmanie a poznanie javu a jeho príčin v historických a iných súvislostiach. Na pochopenie na prvý pohľad nepochopiteľnej apokalypsy druhej svetovej vojny či jej neoddeliteľnej súčasti - masového vyvražďovania jedného národa či rasy - je dôležité práve štúdium genézy nemeckého národného socializmu, jeho nástrojov vrátane systému právnych noriem. Žiaden, ani ten najmiernejší náhubkový zákon nenahradí pochopenie súvislostí premenené na názor podopretý a tvarovaný nie propagandou, ale rozumom a svedomím. Prenesené do slovenských pomerov to znamená, že je pre nás rovnako dôležité vedieť napríklad o antisemitských postojoch národných idolov, ako bol Vajanský či Štúr, o ľudáckej orientácii Cígera-Hronského či o neskrývanej vášni Ľuda Ondrejova arizovať židovské majetky. Bez toho, aby sme spochybňovali ich prínos pre kultúrny a politický vývoj jedného malého národa.

Pre tých, ktorým stačí názor predpísať, je vydávanie kontroverzných diel skutočne neprípustné a nežiaduce. Zverejňovanie nepohodlných faktov vnáša do ich myslí a usporiadaných hodnotových systémov, meniacich sa len na základe oficiálne schválených impulzov, zmätok. Avšak pre tých ostatných, ktorí sa chcú učiť a dať sa poučiť, ktorí chcú pochopiť, to neprípustné nie je. Naopak, je to žiaduce. Verme, že tých druhých je v slovenskej spoločnosti čoraz viac.

V tejto súvislosti azda nezaškodí zacitovať reakciu istej čitateľky, pretože je oveľa účinnejšia ako rafinovaný štýl komentátora. „Podľa mňa by názory nemali byť trestné ani zakázané. Ľudia majú dosť vlastného rozumu, aby si vybrali, a nepotrebujú vodcov, ktorí im kadečo zakazujú. Ja som mala možnosť čítať Hitlerovu knihu, ale som si vybrala, a nemám záujem. Zakázané veci lákajú viac.“ Ťažko vymyslieť lepší záver...


VIDEO Plus 7 Dní