Ilustračné foto

Ivan Čeredejev: Opozícia voči opozícii

Účasť Smeru vo štvrtej vláde po sebe by mohla mať pre stranu devastujúce účinky - slová predsedu najsilnejšej politickej strany prezrádzajú detailnú znalosť fungovania slovenskej politickej scény či prinajmenšom rutinné ovládanie politologických zákonitostí (ak pripustíme, že také na Slovensku vôbec existujú).

Predseda Smeru vie, o čom hovorí. Za každé volebné víťazstvo, za každý pobyt vo vládnych apartmánoch treba zaplatiť daň vo forme určitej straty popularity. Jednoducho, ľudia nie sú spokojní so žiadnou vládou, pretože nie sú spokojní s vlastným životom a zvyknú zvaľovať vinu za svoje životné neúspechy na vládu. Vláda, mimochodom, volí zvyčajne inú taktiku - vydáva svoje neúspechy za úspechy, prípadne zvaľuje vinu za neúspechy na opozíciu. Platí to v celom demokratickom svete aj o tých najúspešnejších - presvedčili sa o tom napríklad francúzski socialisti, presviedča sa o tom i súčasná nemecká kancelárka. Smer zostavil tri vlády, a teda platil daň tri razy. Je pravdepodobné, že sadzba dane za štvrtú vládu by patrila k najvyšším.

V koketovaní s opozičným očistcom hral v premiérovej mysli určite nie nepodstatnú rolu faktor masívneho prieniku nepolitikov do slovenskej politiky. Je to trend, s ktorým predseda Smeru môže nesúhlasiť, môže pred ním varovať, môže sa z amatérov, ktorí zahusťujú politický priestor okolo neho čoraz tesnejšie, vysmievať, ale, povedané cimrmanovským jazykom, je to to jediné, čo môže robiť. S érou antipolitiky, ako ju charakterizoval, má bolestnú osobnú skúsenosť - v prezidentských voľbách ho porazil práve nepolitik. Jeho definícia je presná - zaujímavý je dnes ten, kto nie je spojený s politickou stranou. A žiada sa dodať, že o to menej je zaujímavý vládnuci politik, ktorého veľká časť voličskej obce považuje za zodpovedného za celý ten neprehliadnuteľný a nemorálny proces obohacovania sa zo štátnych zdrojov. Dá sa predpokladať, že práve znechutenie verejnosti z toho, že politické kontakty sú faktorom, ktorý rozhoduje o úspechu v kariére, v podnikaní či v obchode, stojí za úspechmi ľudí prichádzajúcich do politiky bez politickej minulosti, bez podpory straníckych štruktúr.

Ako už má na taký vývoj reagovať líder politickej strany s úctyhodnou členskou základňou a väčším sekretariátom, než má väčšina parlamentných strán členov? Myšlienka o ozdravnom pobyte v opozícii má svoje ratio. Jeho blahodarné účinky sú dostatočne preverené praxou. Očistný opozičný kúpeľ poskytuje dobrý priestor na stranícku sebareflexiu, personálne dokáže oddeliť kúkoľ od straníckej pšenice. A predovšetkým, prejsť z pozície kritizovaného na pozíciu kritizujúceho. Aj tento model má Smer odskúšaný. Odchod do opozície po voľbách v roku 2010 mu prospel a viedol po páde Radičovej vlády k triumfálnemu návratu na vládne pozície po voľbách nasledujúcich.

To všetko sú argumenty a dôvody, s ktorými predseda Smeru prichádza ako s témou na vnútrostranícku diskusiu. Nuž, kto iný ako predseda by mal mať schopnosť predvídať politický vývoj a reagovať naň v predstihu? Kto s touto érou nechce žiť, kto jej nechce rozumieť, tak by v politike nemal byť - predsedove slová predznamenávajú, akému riešeniu je naklonený. Bude zaujímavé sledovať, ako na jeho tému zareagujú jeho najbližší. Pretože predseda so svojím taktickým variantom musí nevyhnutne naraziť na mocný múr nepochopenia vnútri členskej základne i v najvyšších poschodiach straníckej hierarchie.

Veď kto by už len chcel byť v opozícii? Opozičná poslanecká lavica je nepohodlná. Opozičný chlebík je tvrdý ako kameň, ako srdce kolegu z tábora víťazov. Dôsledky prechodu do opozície sú okamžité a nemilosrdné. Opozičného poslanca si neváži ani parlamentná upratovačka, nieto sklamaný volič. Politik s jarmom volebnej porážky na krku okamžite stráca povesť človeka, ktorý dokáže vybaviť veci. Okamžite nadobúda povesť človeka, ktorý nevie vybaviť eurofondy. Nedokáže sa postarať o svojich ľudí, pretože na miestnom, obvodnom či okresnom úrade všetky referentské miesta zaujali ľudia z víťazného tábora. Starostlivo budovaná sieť kontaktov na vplyvných ľudí sa mu rozpadá pod rukami. Nedvíhajú mu telefóny. Prudko sa znižuje sociálny štandard straníckeho aparátu. Nastupuje nepopulárne uťahovanie straníckych opaskov a krutá redukcia straníckeho servisu.

A čo koneční užívatelia benefitov z realizácie štátnych zákaziek? Budú ochotní bez odporu revidovať svoje biznisplány? Asi nie. Dokážu bez reptania prenechať hladko fungujúci systém na čerpanie eurofondov? Určite nie. Ak bude chcieť predseda Smeru presadiť svoj scenár vývoja, čaká ho náročný test váhy vlastnej autority a tvrdý boj s rizikom vzniku vnútrostraníckej opozície, odchodu niektorých tvárí Smeru, či dokonca vzniku frakcií.

Aspoň odtiaľto, zvonka, to tak vyzerá.