Komentár týždňa

Ivan Čeredejev: Udalosť roka

Názory na to, čo je tou najvýznamnejšou politickou udalosťou uplynulého roka, sa rôznia. Väčšinu z tipov spája ochota ľudí angažovať sa vo veciach verejných, zriecť sa nejakým spôsobom kúska svojho individuálneho pohodlia a nebáť sa vyjadriť svoj názor.

Tie cennejšie sa rodili spontánne. Bez podnetov a režisérskej taktovky politikov. Medzi také určite patrí kampaň My sme les - výraz nespokojnosti občanov, ktorí sa odmietli nečinne prizerať na bezohľadné pľundrovanie našich lesných porastov porovnateľné s likvidáciou lesov na Britských ostrovoch v čase priemyselnej revolúcie.

Treba oceniť aj vystúpenia mladej generácie, ktorá dokázala zaplniť ulice na protest proti korupcii v štáte. A hoci sa vládnej koalícii podarilo na študentské pochody vrhnúť tieň podozrenia, že scenár protestov nesie znaky opozičného rukopisu, nedokázala spochybniť to zásadné a cenné: už temer zabudnutú vôľu ľudí vyjsť do ulíc a vyjadriť svoju nespokojnosť. Pochody boli užitočne zdvihnutým prstom politikom nesúcim v sebe posolstvo, že trpezlivosť verejnosti nie je bezhraničná.

O význame výsledku župných volieb v Banskobystrickom kraji niet žiadnych pochýb. Ďaleko presiahol hranice regiónu. Aj v tomto prípade vyhnala ľudí, nie do ulíc, ale k urnám, nespokojnosť s politickým vývojom. Angažovanosť ľudí pre veci verejné sa dá v tomto prípade exaktne zmerať volebnou účasťou: štyridsať percent oproti dvadsiatim piatim v predchádzajúcich voľbách. Interpretáciu výsledkov, kto vyhral, kto prehral, nechajme na politikov, na víťazov i porazených. V každom prípade je pre budovanie právneho vedomia, a teda aj pre existenciu štátu samotnú, veľkou výhrou, že ľudia sa dokážu spájať a mobilizovať v záujme obhajoby ideí a názorov, s ktorými sa stotožňujú. Alebo aj proti ideám, s ktorými sa, jemne povedané, nestotožňujú.

Na titul politickej udalosti roka ašpiruje aj zrušenie nezrušiteľných Mečiarových amnestií. Rozobrať právne aspekty verdiktu Ústavného súdu by vydalo na obsiahlu monografiu, v porovnaní s ktorou by laický názor vyznel v lepšom prípade nekompetentne, v tom horšom hlúpo. Nedá sa však prehliadnuť, že aj v tomto, takom delikátnom prípade sa názory právnikov vzácne rozchádzajú, čo len ilustruje, že to zďaleka nie je definitívne uzavretý príbeh. Napokon, existuje reálna obava, že politickou udalosťou práve začínajúceho sa roka by mohlo byť zrušenie zrušených amnestií. Takže kým sa dočkáme definitívneho výroku, azda by sme do okruhu nominovaných politických udalostí roka mohli zaradiť mierne modifikovanú verziu, totiž náhlu zmenu postojov premiéra právnika k amnestiám.

Natíska sa otázka, čo priviedlo predsedu vlády k takému radikálnemu prehodnoteniu pohľadu na (ako neraz v minulosti deklaroval) výsostne právny problém. Počas jeho politickej kariéry, vzbudzujúcej rešpekt, mu bolo možné vyčítať kadečo, nestálosť názorov však rozhodne nie. Ponúka sa vysvetlenie, že premiér prestal vnímať amnestie ako problém právny a začal ho považovať, nepochybne pod vplyvom výsledkov prieskumu verejnej mienky, za problém politický.

Politický dopyt v prípade Mečiarových amnestií totiž ďaleko presiahol ponuku, čo je nehynúca zásluha opozície, inak zúfalo hľadajúcej agendu, ktorou by mohla zaujať pozornosť širšieho publika než len nevoličov Smeru. Práve masívna kampaň s využitím sociálnych sietí a dokonca strieborného plátna (!) napokon slávila úspech po neuveriteľných dvadsiatich rokoch od amnestovaných činov, prinútila premiéra právnika zmeniť názor a až na výnimky zdvihnúť všetky koaličné ruky v parlamente. Je to zároveň jediná výhra opozície (a porážka koalície) v uplynulom roku a práve tá jedinečnosť ju nominuje na jednu z politických udalostí roka.

Je tu však ešte jedna udalosť, ktorú by sme rozhodne pri nominácii nemali opomenúť. Tá síce neunikla pozornosti verejnosti, ale vzbudila len vlažné reakcie politikov či médií. Udalosť, ktorá nezaplnila námestia, nestala sa témou protestných pochodov ani nevyhrala voľby. Nezaplnila, nestala, hoci mohla. A mala. V júni minulého roka sa tuctová policajná naháňačka skončila tragicky - smrťou sedemnásťročného chlapca, ktorý bol v nesprávnej chvíli na nesprávnom mieste.

Bol to nepochybne exces. Nepochybne zlyhanie jednotlivca idiota v uniforme snívajúceho svoj veľký sen o Bruceovi Willisovi. Ale predovšetkým zlyhanie systému, ktorý takéto excesy umožňuje. Veď to nebol ojedinelý prípad svojho druhu - pripomeňme si napríklad nezmyselnú policajnú streľbu na auto so študentmi na diaľnici či ďalšie príklady policajnej brutality. Zhusťujúca sa frekvencia policajných excesov indikovala už dávnejšie, že systém je nedokonalý, práve preto, že umožňuje excesy. Dvaja kľúčoví muži zodpovední za systém, politik a profesionál, sa v delikátnej situácii snažili síce opatrne, ale predsa len obhájiť neobhájiteľné konanie polície, svojím nejednoznačným postojom len potvrdili jeho nefunkčnosť. Slová ľútosti v tomto kontexte nemali šancu nepadnúť do prázdna a jediného gesta hodného rozmeru tragédie - ponúknutia (aspoň formálneho) demisie - sa ani matka obete, ani verejnosť nedočkali. Pritom v krátkych dejinách samostatného Slovenska taký prípad poznáme a nezaškodí si ho pripomenúť: pred vyše desiatimi rokmi minister obrany podal demisiu po tragickej havárii lietadla so slovenskými vojakmi na palube...

Čo je teda tou naj politickou udalosťou uplynulého roka? Vyber si, milý čitateľ. Ako vidno, je z čoho.