Komentár: Budeme žiť za plotmi?

Viac ako tri roky prosil a žiadal Oskar Dobrovodský z Malaciek všetky možné kompetentné orgány a inštitúcie tohto štátu, aby mu pomohli. Bezvýsledne. Napokon rezignoval a svoj boj o to, aby mohol normálne žiť aj s príbuznými v ich vlastnom rodinnom dome, chce definitívne vzdať a odsťahovať sa hocikam, len nech tam bude mať konečne pokoj od neprispôsobivých susedov.

Štát sa na svojho občana jednoducho vykašľal. Okrem tárania politikov a úradníkov a ich rôznych nesplnených sľubov v podstate neurobil nič.

Je to desivý príbeh. Keď sa po oslavách Nového roku 2009 Oskar Dobrovodský vrátil domov, privítali ho noví susedia. Do malého domčeka, ktorý nemá ani päťdesiat štvorcových metrov, sa ich nasťahovalo takmer štyridsať. Až neskôr sa dozvedel, že táto podarená partia predtým bývala v obci Gajary. Miestni z nej boli takí zúfalí, že obec, len aby sa ich nejako zbavila, im kúpila domček v Malackách. Hneď vedľa toho, v ktorom žil Oskar Dobrovodský aj s otcom, so sestrou a s priateľkou. Skutočne výborné riešenie problému.

Odvtedy namiesto Gajarčanov prežívajú peklo oni. Uhýbajú sa lietajúcim tehlám či doskám, počúvajú oplzlé nadávky a vyhrážky, dýchajú smrad zo spaľovaného odpadu či káblov, musia trpieť, že susedia vykonávajú veľkú potrebu aj pár metrov od ich domu, musia vydržať, že im hádžu výkaly na stenu, vylievajú na zem močovku - a to všetko za čulej asistencie utešene sa rozrastajúcej populácie potkanov. Oskarova sestra to nevydržala ani rok a radšej išla z pohodlia rodinného domu bývať na ubytovňu.

Asi by bolo zbytočné písať o všetkých tých incidentoch, sťažnostiach a cirkuse okolo tohto už takmer štvorročného príbehu. Podstatný je výsledok - že slušný občan prehral. Aj keď sa niektorí zainteresovaní snažia vdýchnuť tomuto príbehu rasový podtón a tak symbolicky ospravedlniť svoju nečinnosť, pravda je niekde úplne inde. Ak by sa vedľa Dobrovodských nasťahovalo štyridsať bielych asociálov, bolo by to úplne jedno. Otázka totiž vôbec nestojí tak, či sú to Rómovia, Indiáni, alebo belosi. Podstatná nie je farba ich pleti, ale to, že svojím správaním urobili všetkým susedom v okolí zo života peklo.

Aj keby sa tí zúfalci rozhodli odsťahovať niekde inde, majú smolu. Ich domy sú za tejto situácie absolútne nepredajné. Iba ak by tam chcela niektorá televízia nakrúcať nejakú novú, ešte drsnejšiu reality šou…

Je však možné, že aj keby si štát plnil svoju úlohu a tvrdo zakročil, okamžite by sa spustila lavína kritiky nielen od našich ochrancov ľudských práv, ale aj aktivistov z Európskej únie len preto, že problémová rodina sú Rómovia. Ľahko sa kvetnato hovorí o ľudských právach človeku bývajúcemu niekde v bezpečí, ďaleko od konfliktných oblastí, ktorý nepozná každodennú krutú realitu života. Povedzme si úprimne, mal by takýto zanietený aktivista rovnakú rétoriku a entuziazmus, ak by býval v dome Dobrovodských a hádzali by po ňom výkaly? Dokázal by spokojne žiť na niektorom zo stoviek podobných miest, aké máme na Slovensku?

Nezakrývajme si oči pred týmto čoraz vážnejším problémom, pretože takýchto prípadov sú u nás tisíce. Slušní ľudia musia odchádzať zo svojich domovov a ak nemajú možnosť odísť, celý život ich tyranizuje rozrastajúca sa banda agresívnych asociálov. Ako by sa páčilo tým aktivistom, bojujúcim proti budovaniu plotov, keby im niekto vyhadzoval hnijúce odpadky pred dvere alebo vykonával veľkú potrebu priamo pod oknom? Keby im susedia ukradli všetko, čo nie je priklincované, odmontovali na chodbe radiátor a odvliekli ho kvôli pár centom do zberu? Alebo ukradli vchodové dvere, aby si mohli spraviť ohník?

Takáto falošná pozitívna diskriminácia škodí najviac samotným Rómom. Najmä tým slušným, ktorí celý život poctivo pracujú a nikomu nerobia problémy. Naopak, ostatní robia problémy im - a len preto, že sú Rómovia. Hádžu ich do jedného vreca s vagabundmi, s ktorými štát nevie spraviť poriadok. Je to podobné, ako keď pre niekoľkých zlodejov a lupičov zo Slovenska považujú Rakúšania všetkých Slovákov za kmínov a gaunerov. V demokratickej krajine je choré robiť rozdiely pre farbu pleti, všetci majú rovnaké práva, ale predovšetkým aj rovnaké povinnosti. A ak pozitívna diskriminácia bude naďalej pretrvávať, budú rásť nové a nové ploty.

Tí starší si možno spomenú na smutný vtip z čias socializmu, v ktorom sa malý chlapček pozerajúci sa pri Devíne cez ostnatý plot smerom do Rakúska pýta: „Ocko, a kto žije za tým plotom?“ A on mu odvetil: „My, chlapče, my.“ Len aby raz naše deti nemuseli vo vlastnej krajine svojim deťom hovoriť to isté. Ale nie ako vtip.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].