Komentár Miloša Luknára: Frešo môže zhasnúť

Parlament sa opäť stal bábkovým divadlom ovládaným jedným palcom, opozícia sa na tú frašku len bezmocne prizerá a o osude krajiny nerozhoduje zákonodarný zbor, ale úzke politbyro.

Už ani Boží zázrak, ba dokonca ani Radičovej návrat by nedokázali zachrániť Slovenskú demokratickú a kresťanskú úniu (SDKÚ) pred definitívnym úpadkom.

Strana, ktorá nedávno Slovensku vládla a bola lídrom celej pravice, ktorá, tak trochu vzletne povedané, vytrhla našu krajinu z pazúrov mečiarizmu, aby ju mohla po pár rokoch veľkoryso odovzdať ako výborne pripravené stavenisko pre objekt zvaný Ficoland, dnes zažíva hanebné chvíle.

Ako hlboko museli ľudia v tejto strane klesnúť, keď predseda vymieňa zámky na dverách straníckej centrály, aby sa do nej nedostal jeho rival pokladník a nemohol v nej usporiadať avizovanú tlačovú konferenciu? Veľmi výstižne situáciu charakterizoval jeden zo zakladajúcich členov Eduard Kukan, keď znechutene vyhlásil: „Padli sme na úroveň Slotu a Malíkovej, keď si na sneme Slovenskej národnej strany vypínali svetlá. Musíme sa dohodnúť, aby ten cirkus konečne prestal.“

Aj keď, pravdupovediac, tento cirkus je už naozaj to posledné, čo ešte môže SDKÚ ponúknuť svojim niekdajším voličom. Stratilo tvár, stratilo víziu, stratilo právo hovoriť o morálke. Známejšie tváre sa rozutekali ako potkany z potápajúcej sa lode a rýchlo hľadali svoje nové miestečko v niektorej z mnohých strán, ktoré zaplavili ako mor pravú stranu nášho politického spektra.

Prípadný záujemca si má naozaj z čoho vybrať. Je konzervatívec, s trochou liberálnych myšlienok, národne cítiaci, no pritom verný myšlienke Európskej únie, ticho fandiaci Putinovi a má modré oči? Ak sa trochu poobzerá, nepochybne takúto politickú stranu, ako ušitú pre neho, nájde. A keď, nedajbože, presne taká nebude, tak si môže založiť s nejakými ďalšími naivnými dobrodruhmi vlastnú.

A pritom všetkým rozprávať, aká potrebná je integrácia pravice. Človek nevie, či má plakať, alebo sa smiať, keď v takejto situácii začne práve Ľudovít Kaník rozprávať o tom, ako sa musí do vedenia strany dostať nový tím ľudí, ktorý nie je poznačený funkcionárskymi bojmi. A splieta nezmysly, že SDKÚ stojí na hodnotách, ako sú sloboda, demokracia, vlastenectvo a spravodlivosť.

„Keď sa toho budeme držať, je to kompas, ktorý ukáže správny smer v každodennom politickom živote. Na tom staviam politické videnie,“ povedal náš novodobý Jilemnický. No povedzte, zaslúži si strana s takýmito funkcionármi ešte vôbec existovať?

Paradoxne, práve SDKÚ, ktoré bolo dlhé roky symbolom spájania pravicových strán, dnes končí. Áno, v období vzniku malo mimoriadne vhodné podmienky. Zrodilo sa v čase Mečiarovho vyčíňania a bolo jedinou alternatívou, ako toho ničomníka, ktorý so svojou suitou rozkradnutú krajinu viedol niekam na Balkán, zastaviť.

Aj keď netuším, prečo by sme si mali myslieť, že dnes je situácia úplne iná. Len sa to robí oveľa kultivovanejšie a sofistikovanejšie. Parlament sa opäť stal bábkovým divadlom ovládaným jedným palcom, opozícia sa na tú frašku len bezmocne prizerá a o osude krajiny nerozhoduje zákonodarný zbor, ale úzke politbyro na základe požiadaviek bohatých sponzorov. Akurát nepočuť silný Mečiarov hlas a jeho búchanie po stole.

Čo na to volič? Ten už rezignoval. Napokon, ak by sa teraz konali parlamentné voľby, komu by dal svoj hlas ten, kto nie je spokojný so súčasným smerovaním krajiny? Keďže chce zmenu, Smeru zrejme nie. A teda ani jeho nádejnému koaličnému partnerovi, kresťanským demokratom. Matovičovcom? Tí sú dobrí iba ak na to, aby všetko kritizovali, no naozaj si neviem, a ani nechcem, predstaviť, že by títo dobrodruhovia niekedy boli zodpovední za vládnutie v krajine.

A potom zostávajú už len päťpercentné strany, pri ktorých človek ani nemá istotu, či sa vôbec dostanú do parlamentu. Procházka akoby sa zľakol a potichu sleduje, ako nešikovne vhupol do nastavenej pasce. Je ľahko možné, že ak proces delenia a štiepenia pravice bude naďalej úspešne pokračovať, po nadchádzajúcich voľbách sa nám zrodí nové vládne zoskupenie s ústavnou väčšinou, zložené z KDH a zo Smeru.

Naozaj pekná perspektíva. Možno si deti budú musieť zvyknúť, že v triedach im na stenách bude visieť Lenin na kríži. Pretože keď ide o moc a kšefty, dohodnúť sa dá naozaj na všetkom. Politici to vzletne nazývajú kompromismi. Stačí si spomenúť na nedávne schvaľovanie novely ústavy a hneď človek stratí aj posledné zvyšky naivnej predstavy o politikoch navonok vyznávajúcich nejaké ľavicové či kresťanské hodnoty.

Politikom ide najmä o to, kto viac ulúpi, kto sa dostane k lukratívnejším štátnym zákazkám, kto získa akú funkciu. Kašlú na nejaké zásady slušnosti, na sociálny štát, na snahu pomôcť tým, ktorí to potrebujú. Stačí sa na tých lumpov lepšie pozrieť a hneď vás prejdú aj tie posledné zvyšky ideálov.

Je až dojemné, keď ruka, na ktorej sú hodinky za šesťdesiattisíc eur, srdnato hlasuje za zvýšenie dôchodkov o päť eur… Spomeňme si, ako nehanebne odovzdala pravica moc Robertovi Ficovi po tom, čo vyvolala pád vlády. Nepochybne to bolo vopred pripravené divadlo, ktorému predchádzali dohody medzi jednotlivými aktérmi.

Napokon sa to všetkým vymklo z rúk. Všetkým, okrem Roberta Fica, ktorý po predčasných voľbách dokázal získať väčšinu v parlamente. Tým, ktorí mali za zvrhnutie Radičovej vlády sľúbenú účasť v koaličnej vláde, tak mohol ukázať vztýčený prostredník. A to bol začiatok definitívneho konca SDKÚ, ktoré pochoval nie Frešo, ale Dzurinda so svojimi najbližšími.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní