Komentár Miloša Luknára: Hádam nám pán prezident neumrie od hladu

Ak by Gašparovič nebol prezident, ktorého si treba ctiť, človek by ho mohol považovať za nenažraného lakomca.

Náš pán prezident Ivan Gašparovič sa tak trošičku poľutoval. Že on sa síce nesťažuje, ale penzia, ktorú dostane ako bývalá hlava štátu - vo výške necelých tisíc eur -, nie je veľa. „Pokiaľ ide o postavenie prezidenta v penzii, tak prezident na Slovensku má jednu z najnižších penzií, ak nie najnižšiu,“ zafilozofoval si.

Až by ho bolo človeku ľúto. Veď, ako smutne dodal, „nič som neprivatizoval, nemám majetky, budem žiť z toho, čo mám“. Čosi podobné táral Gašparovičov niekdajší komplic Vladimír Mečiar, keď nám v televízii mával so slzami v očiach a tvrdil, že odchádza z postu premiéra iba s jedným bytom a korzičkou.

A potom sme sa nestačili čudovať, ako šikovne a rýchlo sa z toho svrabu napokon dokázal dostať. Treba veriť, že rovnako šikovne to napokon zvládne aj pán prezident.

Ale už trochu vážnejšie. Každý, kto nie je úplne slepý a vie trošku rátať, veľmi rýchlo zistí, že pán prezident až taký chudáčik nie je. Aj keby sme veľkoryso pripustili, že nikdy neprivatizoval, a všetky tie niekdajšie reči napríklad o Nafte Gbely boli len táraním závistlivcov, a že si na rozdiel od ostatných vrcholných politikov naozaj nič nenahrabal. Ani vtedy, keď bol v období mečiarovského rabovania predsedom parlamentu.

Ivan Gašparovič, ktorý „nič neprivatizoval a nemá majetky“, je však už desať rokov hlavou nášho štátu. Pritom je úplne jedno akou, či sa niekomu páči, alebo nie. Plat má prezident stále rovnaký, či už na čele štátu stojí obyčajný gauner, alebo morálna autorita. V súčasnosti je to takmer osemtisíc eur. Mesačne.

Desaťnásobne viac, než je priemerný zárobok na Slovensku. Mimochodom, je to najvyšší plat spomedzi všetkých prezidentov bývalého východného bloku. Napríklad Gašparovičov poľský kolega, teda hlava oveľa väčšieho a z medzinárodného hľadiska podstatne významnejšieho štátu, než je ten náš, má plat v prepočte 2 900 eur. A chudák rumunský prezident sa musí uspokojiť s platom necelých 1 400 eur.

Všetci, vrátane Miloša Zemana prenasledovaného ťažkými virózami, zarábajú menej než ten náš chudáčisko. Aby sme nezabudli, pán Gašparovič má k tomu svojmu platu aj paušálne náhrady vo výške viac ako 1 300 eur, ktoré sa nezdaňujú. Hoci nevedno, na čo mu vlastne sú a čo z nich platí, každý mesiac ich dostáva. Možno si za ne kupuje električenku.

V konečnom dôsledku si ich však môže všetky pokojne strčiť do vlastného vrecka, keďže nemusí nikomu doložiť, na čo ich minul. Keď to všetko zrátame, naša hlava štátu každý mesiac dostáva na ruku v čistom takmer sedemtisíc eur. Celkom slušný zárobok, aby si z neho mohla aj čosi ušetriť.

Najmä, ak má zadarmo skoro všetko, čo potrebuje na svoj život - dopravu prezidentskou limuzínou a leteckým špeciálom, zo štátnych peňazí si necháva preplácať vo svojom vlastnom rodinnom dome nielen elektrinu a plyn, ale aj také smiešnosti ako upratovanie či záhradníka, a dokonca aj vodné a stočné.

Ak by to nebol prezident, ktorého si treba ctiť, človek by ho mohol považovať za nenažraného lakomca. Keď si niekto s platom deväťtisíc eur nechá z daní občanov preplácať ešte aj internet a televízne programy vo svojom dome, také pomenovanie si nepochybne zaslúži.

Navyše, pán prezident sa na rôznych akciách prestravuje, nemusí si kupovať lístky na športové podujatia ani do divadla. Všade chodí zadarmo, pozývajú ho na poľovačky a ešte sa tam aj tvária, akí sú šťastní, že vôbec medzi nich prišiel.

To stále nie je všetko. Naša hlava štátu si dala zaplatiť ešte aj dovolenku v Chorvátsku, vďaka čomu sme sa stali terčom posmechu miestnych médií. Tie vypočítali, koľko tisíc eur museli Chorváti dať zo svojich daní, aby sa náš pán prezident mohol zadarmo váľať na Jadranskom pobreží pri ich vládnej vile. Z cudzích mozoľov. A je pravdepodobné, že to nebolo ani prvý, ani posledný raz.

Takže pán Gašparovič na svoje živobytie za tých desať rokov vo funkcii prezidenta až tak veľa neminul a mohol v pohode ušetriť dobrého pol milióna eur. A to nerátame časy hojnosti, keď bol predsedom parlamentu. Väčšina našich dôchodcov asi nebude oponovať názoru, že s penziou tisíc eur a polmiliónovým účtom v banke sa dá stráviť celkom pekná jeseň života. K tomu ako malý bonus až do smrti prezidentská limuzína so šoférom a ochrankárom.

Našťastie, traumu pána prezidenta z nízkeho dôchodku aspoň trochu kompenzuje jeho dobrý pocit z toho, ako v tých najťažších chvíľach za ním stáli občania.

„Od momentu, keď som nevymenoval pána Čentéša, som bol všetko možné. Hovorili, že som niekoho zastrelil, čo je absolútna nehoráznosť takéto niečo vysloviť, keď je rozhodnutie súdu, keď ten, ktorý to urobil, povedal jednoznačne, keď rodina, ktorá pri tom bola, povedala jednoznačne… Všade, kam som prišiel za tieto dva roky boja, som od občanov nič iné nepočul, len - pán prezident, nedajte sa! Nedal som sa,“ prezradil v rozhovore pre agentúru.

Niekto by si mohol povedať: Je naozaj dobré, že naša ústava neumožňuje, aby bol jeden človek prezidentom viac ako dve volebné obdobia. No ako hovorí stará múdrosť - nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť horšie.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].