Komentár Miloša Luknára: Osamotený geroj

Je zvláštne, že práve Robert Fico na adresu hlasovania ministrov hovorí čosi o diktáte väčšiny, keď presne taký istý diktát väčšiny pri hlasovaní v Národnej rade považuje za úplne normálny a legitímny prvok demokracie

Slovenská republika sa konečne po čase môže pochváliť, že zaujala ak nie celý svet, tak aspoň starý kontinent niečím iným než dobrým športovým výsledkom.

Konfrontačné odmietanie Roberta Fica podrobiť sa rozhodnutiu ministrov vnútra Európskej únie o rozdelení žiadateľov o azyl medzi jednotlivé krajiny a jeho vyhrážky, že sa tomu nikdy nepodvolí, vyzerajú naozaj tragikomicky. A nebyť blížiacich sa volieb, ktoré jeho populistické správanie čiastočne vysvetľujú, ale neospravedlňujú, aj doslova hlúpo.

S kvótami naozaj súhlasiť nemusíme, ale raz boli legitímne schválené, tak ich musíme rešpektovať. Je zvláštne, že práve Robert Fico na adresu hlasovania ministrov hovorí čosi o diktáte väčšiny, keď presne taký istý diktát väčšiny pri hlasovaní v Národnej rade považuje za úplne normálny a legitímny prvok demokracie - a nikdy ho vôbec netrápilo, že časť poslancov, pochopiteľne opozičných, má úplne iný názor.

Väčšina prehlasuje menšinu, tak to funguje. Robert Fico by však chcel, aby sa všetky krajiny Európskej únie podrobili jeho názoru. Ako by to diagnostikoval odborník, netuším. Ľudovo sa tomu hovorí strata súdnosti.

Je dosť naivné predpokladať, že by Európska únia mohla dobre a pružne fungovať na princípe, že každé, čo len trochu závažnejšie rozhodnutie by mohol zablokovať hociktorý členský štát.

Teoreticky by stačilo, aby si trebárs Putin kúpil niektorého predstaviteľa hoci i tej najbezvýznamnejšej členskej krajiny únie a dokázal by spoločenstvo vďaka tomu na dlhé roky úplne znefunkčniť. A to hádam nechceme.

Dokonca práve Robert Fico presadil v našom parlamente schválenie prelomovej Lisabonskej zmluvy, ktorá rozhodovanie kvalifikovanou väčšinou umožňuje.

Takže teraz máme dve možnosti. Buď budeme rešpektovať názory väčšiny tak, ako je to zvykom aj v parlamentnej demokracii, alebo môžeme z Európskej únie vystúpiť. A keby sme tým bruselským farizejom chceli ukázať, že sme národ naozaj hrdý, vrátili by sme do posledného centa všetko, čo nám Brusel doposiaľ cez rôzne fondy poskytol.

Rozkošné bolo sledovať Roberta Fica po tomto hlasovaní ministrov - ako sa zastrájal, čo sa stane na ďalší deň na samite EÚ, na ktorý sa aj on chystal. „Bude prudká výmena názorov na to, čo sa udialo,“ vyhlásil a predpovedal, že povinné rozdelenie utečencov sa skončí blamážou.

Poriadnou blamážou sa skôr skončilo jeho trucovanie. Najskôr ho zradili Poliaci, ktorí za povinné kvóty zahlasovali. Česi a Rumuni síce boli proti, ale jednoznačne odmietli pridať sa k Ficovi a naďalej zbytočne eskalovať napätie nejakými súdnymi spormi.

Jediný statočný tak ostal náš premiér, vinou ktorého sa Slovensko stalo terčom posmeškov anglického komika v americkej televíznej šou, ktorý z nás urobil úplných hlupákov.

Robert Fico sa na spomínanom samite, kde predpovedal prudkú výmenu názorov, zrejme necítil práve komfortne, pretože touto témou sa už nikto nezaoberal. Všetci okrem neho ju totiž po hlasovaní považovali za vyriešenú a venovali sa novým, naliehavejším problémom.

Ako náš premiér poznamenal, nikto sa ho nepýtal ani na žalobu, ktorú Slovensko plánuje dať, a „nehovorilo sa o tom ani na chodbách budovy Európskej rady“.

Musel to byť naozaj nepríjemný pocit, keď ho takto ostatní premiéri v podstate ignorovali aj s jeho „trucpodnikom“. Niekdajší generálny tajomník ústredného výboru komunistickej strany Miloš Jakeš podobnú situáciu komentoval už legendárnymi slovami, že sa cíti ako kôl v plote.

Slovensko sa Ficovou vinou ocitlo medzi krajinami, ktoré si poriadne pošramotili povesť. Francúzsky prezident Hollande to povedal jednoznačne: „Tí, čo nevyznávajú naše hodnoty, tí, čo dokonca nechcú tieto princípy rešpektovať, musia začať sami sebe klásť otázky o svojom mieste v Európskej únii.“

Belgický premiér Michel zase uviedol, že tie krajiny, ktoré nebudú rešpektovať rozhodnutie o rozdelení azylantov, by mali čeliť postihom. To už je naozaj poriadne silná káva.

Cena, ktorú musíme zaplatiť za Ficove predvolebné kotrmelce, môže byť naozaj vysoká. Nepochybne by sa správal úplne inak, ak by v marci neboli parlamentné voľby a nálada obyvateľov nebola taká výrazne protiutečenecká.

Paradoxne, doplatiť môže na to v konečnom dôsledku aj Smer, pretože európski ľavičiari mu chcú pozastaviť členstvo vo svojej Strane európskych socialistov. Našťastie, nejaké prehnané obavy z toho, čo môže vyvolať konflikt Fica s ostatnými krajinami, mať netreba.

Isto to nemôže odštartovať náš nútený odchod z únie, no isté riziko hrozí. Napríklad, ak by sa krajiny eurozóny rozhodli pre takzvaný dvojrýchlostný scenár, o ktorom sa hovorí najmä v súvislosti s referendom o zotrvaní Anglicka v únii, teda rozdelení na silnejšie a slabšie krajiny, mohli by sme doplatiť na náš postoj pri odmietaní podrobiť sa kvótam a ocitnúť sa v tej druhej kategórii. Zopakujme si, prečo nás

Robert Fico vystavil takémuto riziku a spravil z nás krajinu, ktorou ostatní opovrhujú. Na základe rozhodnutia ministrov vnútra členských krajín by sme mali v prvej fáze prijať približne 800 utečencov a v druhom roku okolo 650.

Len dodajme, že na Slovensku žije približne 300-tisíc neprispôsobivých občanov. Ak by aj všetci z tých utečencov boli do jedného lumpi a darebáci, čomu asi neverí ani ten najväčší rasista, medzi tými našimi by sa veľmi ľahko stratili.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní