Komentár Miloša Luknára: Palculienka a jej stádo

Asi to je tak, ako hovorí ich najvyšší šéf Robert Fico - že politika nie je o morálke a spravodlivosti, ale len o obchodných a ekonomických záujmoch.

Symbolom našej parlamentnej demokracie sa stal palec. Našinec by síce čakal niečo trošku vznešenejšie, trebárs svedomie, presvedčenie či, nedajbože, vlastný úsudok každého poslanca, ale to je len taká naivná predstava. Osud našej krajiny a jej budúcnosť naozaj riadi palec. Raz otočený dohora, raz nadol.

Ako semafor na križovatke. Keď je zelená, teda palec smerujúci hore, musí sa ísť, hlasovať za, nech to je hocaká hlúposť či chrapúnstvo. A keď je červená, teda palec smeruje nadol, treba stáť. A zahlasovať proti. Kto neposlúchne, tvrdo narazí.

Doposiaľ sa však v histórii Smeru objavil iba jediný spurný poslanec, ktorý si trúfol prejsť aj na červenú, nerešpektujúc všemocný palec. No dlho to rebelovi a jednému zo zakladateľov strany Smer Bohumilovi Hanzelovi nevydržalo. Ako sa žartom hovorí, dnes môže byť rád, že vôbec prežil.

Papierovým majiteľom zázračného palca, ktorý riadi našu krajinu a rozhoduje o našich osudoch, je sympatická šéfka poslaneckého klubu Smeru a podpredsedníčka ctihodného parlamentu Jana Laššáková, prezývaná aj Palculienka.

Aj keď, pravdupovediac, duševný otec tej rozprávkovej Palculienky, skvelý spisovateľ Hans Christian Andersen, by bol zrejme trochu prekvapený, čo z jeho malej, milej a sympatickej víly vyrástlo. Samozrejme, že palec pani Laššákovej, rovnako ako ani ona sama, nerozhoduje o tom, ktorým smerom bude ukazovať, či dole, alebo hore. O tom rozhodujú iní, tí v pozadí.

Je to, žiaľ, tak, parlamentná demokracia je u nás iba obyčajná fraška, najmä v súčasnom období vlády jednej politickej strany. Nikdy v ponovembrovej histórii Slovenska sme nemali v Národnej rade taký stmelený a taký poslušný kolektív vládnych poslancov. Až je človeku trochu čudné, ako môže mať viac než osemdesiat ľudí úplne rovnaké svedomie a presvedčenie.

Jediným vysvetlením by mohlo byť, že svedomie nemajú žiadne a vlastné presvedčenie vymenili za teplé stoličky a všetky tie svoje kšeftíky, vďaka ktorým budú zabezpečené ešte aj deti ich vnúčeniec. Iného vysvetlenia totiž niet.

Ešte aj v Mečiarovom HZDS sa občas našli ľudia, ktorí to napokon nevydržali, vzbúrili sa a odmietli sa naďalej správať ako nesvojprávne stádo oviec. Strana Smer je v tomto neprekonateľná. Žiadni rebeli, žiadni odpadlíci, všetci svorne hlasujú ako jedno telo a jedna duša.

Aká úžasná a mocná motivácia za tým musí byť, keď dospelí ľudia dokážu zo seba robiť pajácov ochotných zodvihnúť ruku za čokoľvek, čo im cez všemocný palec prikážu. Naozaj si neviem predstaviť, ako sa taký človek cíti.

Má v sebe aspoň občas pocit hanby, začervená sa, keď sa chce pozrieť do zrkadla na svoju vlastnú tvár a zistí, že už ju tam dávno nemá? Alebo už mu to je všetko jedno, pretože má majetky, aké by bez politických vplyvov svojou vlastnou prácou a šikovnosťou nikdy nezískal?

Asi to je tak, ako hovorí ich najvyšší šéf Robert Fico - že politika nie je o morálke a spravodlivosti, ale len o obchodných a ekonomických záujmoch. Pri pohľade na fungovanie dnešného parlamentu vám zákonite napadne otázka, či to nie je úplne zbytočná inštitúcia, ktorej jediným cieľom je len vytvárať zdanie parlamentnej demokracie.

Na čo vlastne kráľovsky platíme tých 150 poslancov, keď sa všetko riadi jedným palcom, ovládaným z centrály Smeru? Načo to divadielko, načo tie unudené tváre poslancov, načo tie mátohy potácajúce sa po chodbách, občas znavené alkoholom? Načo tie hodiny a hodiny rečnenia, vysvetľovania a hádania, keď aj tak schvália to, čo im prikáže palec?

Robert Fico sa rád pohrdlivo vyjadruje o zlepenci, ktorý vládol pred ním. Môžeme mať rôzne názory na jeho fungovanie a kritizovať ho za mnohé rozhodnutia. No jedno mu nemožno uprieť - že v ňom nesedeli iba poslušné a zaslepené bábky, ochotné odhlasovať čokoľvek, len aby sa udržali čo najdlhšie pri moci a pri válovoch.

Nielen medzi jednotlivými stranami, ale aj v ich vnútri boli názory na riešenie problémov rozdielne, nikto vopred nevedel, ako dopadne hlasovanie, stále sa hľadali kompromisy, a keď sa nenašli, tak napokon vláda padla. Isto to oveľa viac pripomínalo demokraciu než dnes poslušné stádo poslancov túžobne hľadiacich na svoju Palculienku, aby vedeli, ktoré tlačidlo majú stisnúť a, nedajbože, sa nepomýlili.

Jeden môj známy ich vďaka tomu, že hlasujú ako jedna duša, prirovnal k stádu vyklonovaných ovečiek Dolly. Ja si však nemyslím, že sú vo svojom vnútri navlas rovnakí. Naopak, som presvedčený, že každý z nich má aj svoj vlastný názor, neraz úplne odlišný od toho, aký má palec. Ich výnimočnosť a vhodnosť pre politiku však spočíva v tom, že aj keď majú svoj vlastný odlišný názor, dokážu s ním kategoricky nesúhlasiť.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].