Komentár Miloša Luknára: Samozvaní moralisti

Nie som si istý, či o potrebe sexuálnej výchovy na školách nemajú rozhodovať odborníci, ale laici v referende.

Už o dva týždne sa na Slovensku uskutoční za vyše šesť miliónov eur referendum, ktoré nebude ničím iným, len z daní všetkých poplatníkov platenou reklamnou kampaňou pre cirkev a skupinu ľudí, ktorí sú presvedčení, že ich pohľad na svet je jediný správny, preto chcú prinútiť aj ostatných, aby sa mu podriadili.

Z hľadiska existencie civilizácie nie tak dávno im podobní upaľovali iných ľudí, keď si dovolili pochybovať, že Zem je naozaj plochá placka, na ktorej konci je priepasť, a že Slnko obieha okolo našej planéty, nie naopak. Novodobí inkvizítori upaľovať nechcú, no skalopevné presvedčenie o svojej jedinej pravde zdedili od svojich predchodcov a rovnako túžbu vnútiť ju ostatným, aby sa ňou museli riadiť všetci bez výnimky.

Hovorí sa, že referendum je najvyšším prejavom demokracie. Teoreticky áno. V skutočnosti by sa však rovnako výstižne mohlo nazvať aj tyraniou väčšiny. Väčšina rozhodne o menšine a je úplne jedno, čí názor je správny, morálnejší či ľudskejší. To je tá temnejšia stránka demokracie.

Nevadí, že niektorí voliči, ktorí sa na všeľudovom hlasovaní zúčastnia, vôbec netušia, o čom vlastne rozhodujú, no aj tak ich hlas má presne takú istú hodnotu a silu ako hociktorý iný. Trebárs hlas naslovovzatého odborníka, ktorý sa danou problematikou zaoberá celý život. A čo viac, mnohí sa nechajú veľmi ľahko zmanipulovať a hlasujú nie na základe svojho vlastného rozumu, ale na základe odporúčaní nimi rešpektovaných autorít a ich neraz pokriveného chápania problému.

Stále mi nie je jasné, ako by mohli byť moje vlastné práva ohrozené tým, keď sa dvaja homosexuáli rozhodnú, že sa chcú vziať. Na strane jednej spoločnosť v podstate toleruje, že spolu celý život žijú v jednom byte, robia si tam to, čo si robiť chcú, a trávia tam pokojne - z nášho pohľadu síce možno trochu iný - svoj vlastný život.

Prečo by sa nemohli oficiálne vziať, aby svoj zväzok spečatili? Aby, keď sa, nedajbože, jednému z nich niečo stane, ten druhý neprišiel o všetko, čo spolu nadobudli? Je pritom úplne jedno, či sa budú nazývať manželia alebo manželovia. Prečo to má nejakým samozvaným moralistom prekážať do tej miery, že tým otravujú celú spoločnosť?

Ak sa im predstava vzájomného spolužitia dvoch mužov či žien až tak veľmi bridí, nech si ju vo svojej mysli až tak detailne nepremietajú. Ak by bili na poplach a organizovali referendum v prípade, že by niekto nútil ich alebo ich blízkych žiť so všetkými dôsledkami s partnerom rovnakého pohlavia, prípadne im zakazoval žiť s osobou opačného pohlavia, vtedy by bolo pochopiteľné, že by protestovali.

Čie práva porušujú dve lesbičky tým, že sa rozhodli spolu žiť a svoj vzťah legalizovať? Nejakým bigotným indivíduám, ktoré na jednej strane desí sexuálna výchova detí na školách, no na strane druhej sú ochotné ututlávať a bagatelizovať pedofilné škandály?

Možno práve vďaka sexuálnej výchove by malý chlapec hneď pochopil, že to, čo od neho niekto požaduje, je abnormálne a nemusel by mať celý život desivé sny o tom, čo sa mu vtedy stalo.

Nie som si istý, či o potrebe sexuálnej výchovy na školách nemajú rozhodovať odborníci, ale laici v referende. V prípade, že jeho iniciátori budú úspešní, školy nebudú môcť „vyžadovať účasť detí na vyučovaní v oblasti sexuálneho správania alebo eutanázie, ak ich rodičia alebo deti samy nesúhlasia s obsahom vyučovania“.

Isteže, treba uznať, že táto otázka sa na rozdiel od manželstiev homosexuálov priamo dotýka každého jedného rodiča, čiže nevnucuje svoj pohľad cudzím ľuďom, ale iba svojmu dieťaťu. Znovu sa však treba spýtať, či tento problém nedokáže lepšie a zodpovednejšie posúdiť odborník. Či je pre dieťa lepšie, keď sa dozvie zdeformované informácie o sexuálnom živote od „informovanejších“ kamarátov na ulici, alebo od pedagóga v škole.

Žiaľ, mnohí rodičia si pod pojmom sexuálna výchova predstavujú kurz pre kurtizány alebo gigolov, kde sa deti do podrobností učia praktiky a nuansy milostného života. Paradoxne, nie je nič výnimočné, ak sa práve tí, ktorí úzkostlivo dbali, aby sa ich dieťa, nedajbože, nič nedozvedelo o milostnom živote, so zdesením dozvedia, že ich nevinné dieťa je tehotné a že netuší, kto je otcom, pretože malo viacerých nápadníkov.

Možno by rodičia mali požadovať, aby katechéti na hodinách náboženstva v Desatore začiernili prikázania Nezosmilníš! a Nepožiadaš manželku blížneho svojho! Rovnako by mali začierniť mnohé pasáže v Starom zákone, ktorý sa hemží smilstvom, incestom a zoofíliou.

Napokon, iniciátori referenda, výdatne podporovaní cirkvou, chcú zakázať, aby „párom alebo skupinám osôb rovnakého pohlavia bolo umožnené osvojenie detí a ich následná výchova“.

To, či je pre dieťa lepšie, aby vyrastalo v detskom domove, alebo si ho adoptovali homosexuálne páry, prípadne „skupiny osôb rovnakého pohlavia“, ako to elegantne formulovali aktivisti, by mali posúdiť skôr detskí psychológovia než ľudia, ktorým pri slove homosexuál zabehne v krku.

V každom prípade však niet zákona, ktorý by zakázal lesbičke podstúpiť umelé oplodnenie, respektíve ju donútil, aby svoje dieťa dala do domova, aby ho nemohla vychovávať so svojou partnerkou. Je toho ešte naozaj veľa, čo by bolo treba zakázať. Takže aktivisti majú pred sebou mnoho práce a biskupi ešte veľa pastierskych listov.

Ako sa zvykne vravieť, treba im zaželať ostré pero. Len pre zaujímavosť, minulý týždeň rakúsky ústavný súd zrušil zákaz adopcie detí homosexuálnymi pármi. Asi sú Rakúšania horší kresťania ako my.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní