Komentár Miloša Luknára: V zdravotníctve nie je bieda všade

Prečo má niekto platiť za to, že navštívi pohotovosť? A čo keď náhodou nemá pri sebe peniaze, nechajú ho tam skapať ako psa?

Jeden môj známy prežil príbeh, nad ktorým ostáva rozum stáť. Pri príprave sobotného obeda si jeho manželka poranila ruku. Rana bola hlboká, silno krvácala, a tak rýchlo sadli do auta a išli na pohotovosť do najbližšej nemocnice, na slávne bratislavské Kramáre.

Po chvíli čakania pred ordináciou ich sestrička upozornila, že musia najskôr zaplatiť poplatok 1,99 eura. Keď treba, tak treba. Aby to však nebolo až také jednoduché, peniaze nedá pacient lekárovi, musí vopred zaplatiť v pokladnici. A tak ju išli hľadať. Po čase sa im to podarilo, ibaže bola zatvorená.

Pokladníčka bola na obede. A tak bežali aj s krvácajúcou rukou naspäť do ordinácie. Tam sa dozvedeli, že majú počkať, kým pani príde z obeda. Veď aj ona má predsa právo najesť sa. Alebo si myslia, že je otrok? Keďže netušili, či pani z pokladnice nešla náhodou do čínskej reštaurácie a neučí sa jesť paličkami, radšej opäť rýchlo sadli do auta a išli do inej nemocnice, kde je tiež pohotovosť.

A stal sa zázrak - tam žiadny poplatok platiť nemuseli a lekár ženu okamžite ošetril, ranu vyčistil a zašil. Aby náhodou nemali zle z toho, že sa správali k pacientovi ľudsky a dokonca ani nepýtali peniaze, radšej nepovieme, ktorá nemocnica to bola. Ešte by im tam pani ministerka poslala hĺbkovú kontrolu. Je to naozaj postavené na hlavu.

Prečo vôbec má niekto platiť za to, že navštívi pohotovosť? A čo keď náhodou nemá pri sebe peniaze, nechajú ho tam skapať ako psa? A predstava, že čakáte na pohotovosti, kým sa pokladníčka vráti z obeda, až potom vás láskavo ošetria, je vskutku zábavná.

Mimochodom, v našej ústave sa píše, že „... každý má právo na ochranu zdravia. Na základe zdravotného poistenia majú občania právo na bezplatnú zdravotnú starostlivosť a na zdravotnícke pomôcky za podmienok, ktoré stanoví zákon“.

Skvele vymyslené. Starostlivosť je síce akože bezplatná, no keď zákon stanoví poplatky, všetko je v poriadku. Platíte na pohotovosti, platíte za dopravu sanitkou, platíte za recept aj vo výdajni zdravotníckych pomôcok, v lekárni platíte dokonca za štatistické spracovanie receptu, peniaze od vás pýtajú aj za kúpeľnú liečbu.

Okrem toho, samozrejme, platíte doplatky za lieky, niektorí starší chorí ľudia aj sto eur mesačne. Aspoň zdravo žijú, neprejedajú sa, lebo nemajú za čo. Ak nevládzete čakať u lekára dlhé hodiny, kým prídete na rad - akoby bol v dnešnej dobe problém vydať časenky tak, aby pacient prišiel na konkrétnu hodinu -, musíte zaplatiť ďalší poplatok.

Rovnako keď nechcete prísť k lekárovi už o piatej ráno, aby v ste sa ten deň vôbec dostali na rad. Nedajbože, že musíte ísť do nemocnice. Väčšina špitálov je doslova v zúboženom stave a poskytujú návštevníkom desivý zážitok na celý život. Ťažšie chorí nešťastníci, ktorí nedokážu sami chodiť na toaletu, tam bezmocne ležia, ponižujúco nacievkovaní, pretože zdravotníckeho personálu je zúfalo málo a nie je v jeho silách, aby sa riadne postaral o všetkých pacientov.

Chýbajú lieky, chýba zdravotnícky materiál. Takto vyzerá v reálnej praxi naše bezplatné zdravotníctvo garantované ústavou. Zodpovední s obľubou ohlupujú národ, že príčinou je nedostatok financií smerujúci do zdravotníctva. Nie je to celkom pravda.

Len na ilustráciu, na starostlivosť o zdravie dávame približne rovnakú percentuálnu časť z hrubého domáceho produktu ako Švajčiari. Ani lekárov nemáme málo, skôr naopak - na jedného doktora pripadá u nás menej obyvateľov, než je priemer v krajinách OECD. Oveľa horšie je to so zdravotnými sestrami. Nielen s ich počtom, ale aj so žobráckymi zárobkami.

Kam potom všetky tie peniaze prúdia, keď nemocnice nemajú ani len na platenie faktúr za plyn a elektrinu, nehovoriac o nákupe nových moderných prístrojov? V zdravotníctve však nie je bieda všade. Napríklad farmaceutické a distribučné firmy, z ktorých viaceré sú prepojené na vplyvných politikov, patria medzi vysokoziskové.

Rovnako mnohé súkromné zariadenia, poskytujúce tie najlepšie platené zdravotnícke a medicínske výkony, sa na nedostatok peňazí nesťažujú. Takmer všetko, čo prináša zisk, sa totiž z verejného zdravotníctva postupne povyťahovalo a dostalo sa do súkromných rúk. Štátu zostali na krku stratové činnosti, najmä koncové nemocnice zachraňujúce život. Peňazí pre zdravotníctvo teda nie je až tak zúfalo málo, iba sú zle prerozdeľované a prúdia najmä vyvoleným.

Ak k tomu prirátame manažérov veľkých štátnych nemocníc, ktorí sú v drvivej väčšine politickými nominantmi a chcú sa za tých pár rokov vo funkcii poriadne nabaliť, dostaneme celkový obraz nášho kolabujúceho zdravotníctva.

Štát namiesto toho, aby spravil poriadok, prehodnotil neobjektívne bodovanie výkonov a dolial do zdravotníctva financie zvýšením platieb za svojich poistencov, iba ešte viac drancuje neustálym zvyšovaním odvodov tých, ktorí poctivo platia už i tak neúnosne vysoké zdravotné poistenie.

Sťažujeme sa, že zdravotníctvo nemá peniaze, to však nebráni ako riaditeľov nemocníc s vysokými platmi zamestnávať poslancov parlamentu za vládnu stranu Smer. Ako stíhajú robiť poctivo jednu či druhú prácu, je skutočná záhada. Napokon, tak to vyzerá aj v parlamente, aj v nemocniciach.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].