Komentár Miloša Luknára: Z cudzieho krv netečie

Premiér pobehuje po Slovensku a rozdáva. Zo štátneho. Čím viac sa blíži termín volieb, tým je srdce mäkšie.

Je až neuveriteľné, čo všetko je Robert Fico ochotný pred voľbami urobiť, aby sa zapáčil voličom. Ak by tak robil zo svojich vlastných peňazí, nebolo by mu čo vyčítať. No keďže na vylepšovanie svojho imidžu využíva financie povyťahované z vrecák nás všetkých, je to amorálne.

Všetci sa pamätáme na desivú tragédiu spred niekoľkých rokov, keď v Bani Handlová zasypalo dvadsať chlapov. Naša ľavicová vláda vtedy veľkoryso, s náležitou publicitou, odsúhlasila každej vdove 33-tisíc eur a rovnakú čiastku aj pre všetky nezaopatrené deti. Nie, nikto tieto peniaze pozostalým nezávidí, pretože aj tak nedokážu zmierniť žiaľ za blízkymi, nenahradia manžela ani otca.

Položme si však otázku, prečo tie peniaze nezaplatili páni akcionári bane, ktorí si aj vďaka veľkorysým štátnym dotáciám smerujúcim do ich súkromnej firmy každoročne vyplácajú tučné dividendy. Naša vláda zobrala peniaze zo štátnej kasy a zinscenovala za ne marketingové divadlo.

Následne sme sa pýtali pánov ministrov, či náhodou oni sami neprispeli rodinám pozostalých zo svojich vlastných prostriedkov. Veď nie je žiadne tajomstvo, že mnohí z nich sú mimoriadne bohatí ľudia, pre ktorých by pár tisíc eur neznamenalo nič. Napokon, skutočné sociálne cítenie človeka sa prejaví vtedy, keď má dať zo svojho, pretože z cudzieho sa dáva veľmi ľahko.

Odpoveď na otázku, či niektorý z ministrov dal aspoň jedno jediné euro úbohým vdovám a sirotám, si môžete ľahko domyslieť. A tak to je v podstate stále. Premiér pobehuje po Slovensku a rozdáva. Zo štátneho. Čím viac sa blíži termín volieb, tým je srdce mäkšie.

Báť sa netreba, ak voľby nevyhrá, splácať to bude musieť niekto iný. A ak vyhrá, dajako sa to zapláta. Zvýšia sa nejaké dane a odvody a už sa peniažky na ďalšie rozdávanie a rozkrádanie budú utešene sypať do štátnej kasy.

Teraz má v merku lyžiara Adama Žampu. A čo je príčinou toho nečakaného záujmu? Ako zvyčajne. O jeho prípad sa začali vo veľkom zaujímať médiá. Pisálkovia, ako zvykne hovoriť náš pán premiér. Veď nebyť tých všivavých médií, ako sladko by sa nám v tejto požehnanej krajine žilo.

Nebolo by žiadnych káuz, nástenky by stále viseli v uzatvorených chodbách, nakúpené prístroje v nemocniciach by boli drahšie ako celý vývoj a výroba ich prototypov, stavali by sa poschodové diaľničné obchvaty za miliardy eur pomocou PPP projektov, financované z daňových rajov, a naši páni by nosili superluxusné švajčiarske hodinky od štedrých manželiek nielen na zápästí, ale tak ako kedysi sovietski vojaci počas oslobodzovania - aj na pažiach a ramenách.

Ale vráťme sa k lyžiarovi Žampovi. Ten sa posťažoval, že štát mu dáva len odrobinky, ktoré nestačia na pokrytie výdavkov súvisiacich s jeho tréningom a účasťou na pretekoch. Otec lyžiara skonštatoval, že by potrebovali okolo 400-tisíc eur na jednu sezónu. A zároveň naznačil, že jeho syn vážne uvažuje o tom, že pôjde reprezentovať inú krajinu, ktorá mu vytvorí lepšie podmienky.

Túto ponuku dostal od Ruska. Stať sa reprezentantom Ruskej federácie je pre každého našinca isto veľká česť, najmä keď dobre zaplatí, a lyžiarovi Žampovi treba zablahoželať k takej skvelej voľbe. Dnes si totiž už iba naivní rojkovia myslia, že človek by mal reprezentovať krajinu, v ktorej sa narodil a vyrástol. Čiže svoju vlasť.

Keďže o Žampov prípad sa začali zaujímať médiá a následne aj verejnosť, premiér Fico zrejme opäť zacítil príležitosť ukázať, ako veľmi mu leží na srdci to, čo mu ešte donedávna mohlo byť ukradnuté, pretože inak by ten problém vzniknúť nemohol. „Sme malá krajina a malo by nám záležať, aby ani jeden špičkový športovec neuvažoval o inom reprezentačnom drese,“ vyhlásil a naznačil, že na problém sa pozrie po osobnom stretnutí so Žampom.

Isteže, názory na to, či by mal štát až v takom rozsahu podporovať športovcov, sa môžu rozchádzať. Štyristotisíc eur ročne pre jedného lyžiara nie je v krajine, ktorá nemá v nemocniciach ani len toaletný papier, naozaj málo. Na druhej strane, mali sme aj máme špičkových tenistov.

Neviem o tom, že by im ich prípravu a účasť na turnajoch v takej miere financoval štát. Naopak, ešte ich poriadne skasíruje na daniach a odvodoch. Isteže, štát by mal podporovať šport, ale predovšetkým masový, najmä pre deti a mládež. A ten vrcholový nech si hľadá sponzorov.

Veď bohaté štátne podniky nemusia dávať sponzorské dary napríklad dermatologickej klinike v zahraničí, aby tam mohla nejaká panička chodiť zadarmo bojovať proti prírode. Nech peniaze radšej venujú športovcom.

Čo keby pán premiér inicioval prijatie zákona, na základe ktorého by mohli firmy znižovať daňové zaťaženie tým, že by podporovali nielen šport, ale aj umenie, charitu, zdravotníctvo či vzdelávanie tak, ako to je bežné inde vo svete?

Len tak mimochodom, byť na mieste premiéra, považoval by som za dôležitejšie prijať sestričky a lekárov zo žilinskej nemocnice, ktorí dali hromadné výpovede na protest proti doslova desivým podmienkam, aké tam vládnu. Za štyristotisíc eur ročne by sa tam isto dalo veľa zmeniť k lepšiemu

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].