Komentár Miloša Luknára: Zaplatíme dlhy Váhostavu?

Na celej kauze Váhostav je zarážajúca ešte jedna vec. Kde sa skrýva podnikateľ Juraj Široký? Prečo sa nepostaví pred ľudí a nepovie, čo sa vlastne udialo?

Pred dvomi týždňami sa komentár na tomto mieste začínal slovami: „Blížia sa voľby, a tak sa možno už čoskoro dozvieme, že Robert Fico vlastne nikdy bližšie nepoznal veľkopodnikateľa Juraja Širokého a že tento kontroverzný muž, ktorého veľká kariéra sa začala ešte v časoch socializmu v Štátnej bezpečnosti na pozícii rozviedčika vo Washingtone, kde zotrval takmer jedenásť rokov až do pádu železnej opony, vlastne nemal nič so stranou Smer.“

Boli myslené vyslovene ironicky a ani vo sne by mi nenapadlo, že by sa niekedy mohli stať realitou. Že by skutočne niekto dokázal až tak hlboko klesnúť.

Ubehlo pár dní a, čuduj sa svete, premiér Robert Fico vyhlásil: „Široký nikdy neprispel na stranu a nemá s ňou nič spoločné. Na Slovensku pôsobí približne 40 až 60 významných podnikateľov. Každého z nich poznám. S každým z nich sa pri rôznych príležitostiach stretávam,“ povedal s tým, že so Širokým má normálne vzťahy ako s ostatnými podnikateľmi.

Je zrejme len úplná náhoda, že firmy tohto podnikateľa, ktorý je ako každý iný podnikateľ, získavali skvelé štátne zákazky práve v časoch, keď bol pri moci Smer.

Priam modelovým príkladom bola rekonštrukcia Bratislavského hradu. Asi nikoho neurazím, keď si dovolím povedať, že táto stavba bola poriadne predražená, pretože to je vec verejne známa. Výnimočne sa mu darilo aj pri iných štátnych objednávkach, najmä diaľniciach. Veď z cudzieho krv netečie.

Ako vyrátala Aliancia Fair-play, od roku 2005 zarobil Váhostav na štátnych objednávkach vyše miliardy eur. A, čuduj sa svete, aj keď sa firme s pozoruhodne spletitým vlastníckym pozadím z ďalekých daňových rajov takto darilo a odberateľ, teda štát, poctivo platil za dodané práce, peniaze v tej hustej džungli vzťahov kamsi mizli.

A tak neostalo na výplatu subdodávateľov. Mnohé drobné firmy a živnostníkov to doslova existenčne ohrozilo a dodnes sa z toho nevedia spamätať. Napriek tomu, že Váhostav neplatil a bol na pokraji bankrotu, štát mu veľkoryso dával ďalšie zákazky. Na to, že pán Široký nemal s nikým nadštandardné vzťahy, naozaj záhadný úkaz.

A keď už sa situácia stala neudržateľnou, Váhostav nešiel do konkurzu, ale do reštrukturalizácie. O jej čudnom pozadí sa už popísalo veľa, takže škoda slov. Dosť na tom, že tí chudáci, ktorým Váhostav dlhuje, majú dostať mizerných 15 percent z dlžnej sumy, teda ešte menej, než je DPH, ktorú museli odviesť štátu za nezaplatené faktúry.

Keby sa neblížili voľby, asi by sa nič svetoborné nedialo. No keďže budú už o necelý rok, pán premiér ožil. Od podnikateľa Širokého sa verejne dištancoval či, presnejšie, vyhlásil, že s ním vlastne ani nikdy nič nemal. To mu však nebránilo, aby z jeho Váhostavu urobil úbohú obeť Radičovej vlády.

Viete, prečo sa Váhostav ocitol tam, kde je? Ak si myslíte, že vinou prelievania peňazí na účty do daňových rajov, tak sa mýlite. Ako nám prezradil Robert Fico, tí chudáci krachujú, lebo museli stavať diaľnice príliš lacno. Toľká krivda! Čo na tom, že sami tieto ceny ponúkli? Aj na to je odpoveď: Vraj nechceli prepúšťať ľudí, a tak sa snažili získať zákazku aj za takéto dampingové ceny.

Pán premiér, ktorý sa zmenil na obhajcu Váhostavu, to vysvetlil na príklade úseku D1 Dubná Skala - Turany: „Štátna expertíza, ktorá bola priamo na ministerstve dopravy vypracovaná, hovorila, že predpokladaná hodnota zákazky bola 334 miliónov eur.“ No, ako povedal, bola vysúťažená len za 137 miliónov eur.

„Rozdiel je takmer 60 percent. Takýto tlak vytváral minister dopravy (Figeľ - pozn. red.) na stavebné firmy, aby preukázal politicky, že počas našej prvej vlády sa firmy zúčastňovali na tendroch a že tieto tendre boli predražené.“

Len tak pre zaujímavosť, vedľajší úsek Lietavská Lúčka - Višňové - Dubná Skala ponúklo doprojektovať a postaviť konzorcium firiem Skanska a Strabag za 338 miliónov eur, hoci predpokladaná hodnota zákazky bola vyše 896 miliónov eur. A sú to renomované nadnárodné firmy, ktoré asi vedia, za koľko čo dokážu postaviť.

Takže skôr si treba položiť otázku, či náhodou nie sú príliš premrštené ceny v štátnych expertízach ešte z čias, keď sa vysokými cenami šikovne tuneloval štát. Pretože táto stavba nie je zďaleka jediný príklad, keď firmy nielen ponúkli oveľa nižšiu cenu, ako vyrátali odborníci ministerstva, ale dokázali ju aj dodržať.

Na celej kauze Váhostav je zarážajúca ešte jedna vec. Kde sa skrýva podnikateľ Juraj Široký? Prečo sa nepostaví pred ľudí a nepovie, čo sa vlastne udialo? Prečo ho nevyzve Robert Fico, aby on osobne povedal, čo chce ďalej robiť a ako chce odškodniť veriteľov?

Namiesto toho Robert Fico rozvíja perfídne úvahy o vytvorení nejakého fondu, do ktorého by štát požičal peniaze a z ktorého by sa vyplácali dlhy veriteľom. A potom by vraj štát postupne tie peniaze strhával Váhostavu z jeho budúcich ziskov. Naozaj úžasná myšlienka. Takže z našich daní zaplatíme dlhy Váhostavu. Ten nám to vráti zo svojich budúcich ziskov.

Aby ich dosiahol, bude mu, samozrejme, treba dať výhodné štátne zákazky. A majiteľom Váhostavu nikto nezabráni, aby tieto hypotetické zisky poprelievali cez subdodávky do iných firiem. Napríklad pošlú nejakej šikovnej právničke pár miliónov eur za zbytočnú párstranovú právnu analýzu. A hlupáci občania to zase zaplatia.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní