Komentár Nancy Závodskej: Sme lakomí? Nie, chudobní

Prečo máme my byť ústretoví, pomáhať, prispievať, keď tí hore dávajú iba svojim?

Kde je naša príslovečná pohostinnosť? Vari už naozaj neplatí, že Slováci vítajú svojich hostí chlebom a soľou a dali by im prvé aj posledné? Zdá sa, že asi nie. Britská charitatívna organizácia Charities Aid Foundation každoročne zostavuje rebríček krajín z celého sveta, v ktorom ukazuje, ako sú ľudia ochotní darovať a pomáhať. V tom najnovšom sme teda rozhodne dobre nedopadli.

Každá minca má však dve strany - v tom našom prípade sú obidve viac ako smutné. Poďme však pekne po poriadku. Spomínaný prieskum sa zameriava na tri oblasti - pomoc neznámemu, darovanie peňazí charite či venovanie svojho času nejakej organizácii.

Najnovšia štúdia skúmala spolu 145 krajín počas minulého roka. Slovensko do minulého roka stúpalo, dokonca vlani bolo na 94. mieste. A tento rok? Klesli sme až na 123. miesto, tesne pred Maďarsko.

Na prvý pohľad by sa teda mohlo zdať, že sme národ lakomcov. Ale naozaj iba na prvý. Druhý pohľad odhalí smutnejšiu realitu. Slovenskú realitu. A tou je fakt, že v našej krajine pod Tatrami je chudoba.

Pozrime sa na konkrétne čísla. V rámci celého Slovenska je rizikom chudoby ohrozených 12,6 percenta obyvateľov. V porovnaní s rokom 2013 to síce predstavuje zlepšenie o 0,2 percentuálneho bodu, ale to číslo je stále hrozivé. Takmer sedemstotisíc osôb. Áno, čítate dobre. Presne 660-tisíc obyvateľov Slovenska ohrozuje chudoba.

Pre tých, ktorí majú to šťastie a netušia, čo chudoba znamená, stručné vysvetlenie: Viete si predstaviť, že by ste mali vyžiť mesačne zo sumy 341 eur? Zaplatiť z toho strechu nad hlavou, dopravu do práce (ak teda patríte k tým šťastlivcom, ktorí nejakú prácu majú) a ešte k tomu jesť? Neviete? Tak buďte radi. Pretože to sa volá chudoba.

A ak si myslíte, že sa dotýka najmä nezamestnaných ľudí, ste na omyle. Hoci ľudia bez práce patria medzi najviac ohrozených - až 48,7 percenta -, druhou skupinou sú osamelí rodičia s jedným dieťaťom a viacpočetné domácnosti s tromi a viac nezaopatrenými deťmi. Podľa štatistík sú však ohrození aj dôchodcovia a dokonca štatistici poznajú termín „chudoba pracujúcich“!!!

Vyjadrené v číslach - 5,7 percenta tých, čo pracujú, sa blíži k nálepke - chudobní. A to nie je všetko. Ak by obyvatelia Slovenska nepoberali žiadne sociálne dávky vrátane dôchodkov či materskej podpory, rizikom chudoby by bolo postihnutých až 38 percent populácie.

Dávky v hmotnej núdzi na konci októbra poberalo na Slovensku 118,2 tisíca osôb. Medziročne sa síce toto číslo znížilo o 0,95 percentuálneho bodu, ale stále je hrozivé. Stoosemnásťtisíc ľudí. To je viac obyvateľov, ako má napríklad Prešov, Nitra, Žilina alebo Banská Bystrica. Vlastne, jednoduchšie, je to viac, než má obyvateľov ktorékoľvek mesto na Slovensku s výnimkou Bratislavy a Košíc.

A teraz späť k rebríčku z úvodu. Podľa neho sú najsolidárnejšie krajiny Mjanmarsko, nasledujú Spojené štáty americké a treťou v poradí je Nový Zéland. Ak si uvedomíme, že v Mjanmarsku je väčšina obyvateľov budhistov, nie je jeho umiestnenie prekvapivé. Pomáhať druhým vnímajú ako povinnosť, respektíve pre nich je to také samozrejmé, ako každý deň sa najesť.

Inak, keď sme pri jedle, s nami to až tak zle nevyzerá. Najmä pri porovnaní s bratmi Čechmi. Zatiaľ čo z našich západných susedov je ochotných podeliť sa o jedlo iba 28 percent opýtaných, zo Slovákov je to až 41 percent! Aspoň niečo.

Keď však ide o peniaze, je to trochu iná káva. Nielenže ich nemáme dosť, ale často máme pocit, že tí, ktorí by sa mali starať o naše blaho, s nimi hospodária najmä pre svoje blaho. Prečo máme my byť ústretoví, pomáhať, prispievať, keď tí hore dávajú iba svojim? Napríklad taký člen Smeru Bernard Slobodník. Strane venoval desaťtisíc eur - a šup, hneď bola z toho funkcia šéfa Finančnej polície.

Alebo taký exposlanec Jánoš - myslíte si, že časť jeho peňazí z alobalu putovalo na nejakú charitatívnu organizáciu či do nejakej zbierky? Ťažko. A to sú len dva, pomerne čerstvé príklady. O korupcii, rozhadzovaní peňazí verným či spriazneným, predražených zákazkách, cétečkách, diaľniciach či obchvatoch čítame denne.

A teraz pozor! Stará múdrosť vraví, že ryba smrdí od hlavy. Ale - medzi ľuďmi odsúdenými za korupciu na Slovensku nenájdeme žiadneho vrcholového politika či iného predstaviteľa štátu. Vláda síce dala ľuďom sľub, že bude systematicky likvidovať korupciu na všetkých úrovniach a zdôraznila, že chce zaviesť účinný sankčný mechanizmus proti nej, no nestalo sa.

„Aj po štyroch rokoch vlády platí, že korupcia sa trestá mierne, a to len v prípade takzvaných malých rýb,“ konštatoval nedávno riaditeľ organizácie Transparency International Slovensko Gabriel Šípoš. A zareagoval v tejto súvislosti aj na momentálne veľmi aktuálnu otázku, keď skonštatoval, že Slováci by sa mali viac báť korupcie ako prílevu utečencov.

„Tá je na Slovensku oveľa dôležitejší problém, pričom občania i politici by mali našu krajinu viac chrániť pred ľuďmi, ktorí sa dopúšťajú korupcie, ako pred tými, ktorí utekajú zo svojej krajiny pred vojnou,“ povedal Gabriel Šípoš.

Ešte stále sa niekto čuduje, že Slováci sa za takýchto okolností nehrnú rozdávať? Ono sa vraví, že chudoba cti netratí. Ale rovnako platí, že aj chudobný si dokáže zrátať dve a dve. V každom smere.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní