Komentár Nancy Závodskej: Turecko verzus Európa

Táto krajina chce byť súčasťou Európskej únie? Súčasťou spoločenstva, pre ktoré sloboda a rovnosť sú rovnako sväté ako pre moslimov Korán?

Vždy som bola presvedčená, že Turecko do Európskej únie nepatrí. Krajina pod vedením takého diktátora, ako je turecký prezident Recep Tayyip Erdogan, jednoducho v európskom spoločenstve nemá čo hľadať. Posledné udalosti v krajine polmesiaca ma v tom len utvrdili.

Pri sledovaní správ a záberov z Ankary či z Istanbulu som miestami mala pocit, že pozerám vojnový film. Pokus o štátny prevrat, ktorý si vyžiadal stovky obetí a zranených, sa odohral v krajine, ktorá je strategickým partnerom Európskej únie. A jedným z členských štátov Severoatlantickej aliancie.

Európska únia Turecko potrebuje. Žiaľ. Faktom totiž zostáva, že silnejšieho partnera v tomto regióne nemá, čo dobre vedia štátnici najmocnejších krajín vrátane amerického prezidenta Baracka Obamu. Preto tie rýchle, a podľa mňa neúprimné, vyjadrenia o podpore demokraticky zvoleného prezidenta Erdogana.

Nič však nie je čierno-biele a Erdogan to má doma tak päťdesiat na päťdesiat. Hoci po jeho výzve vyšli do ulíc desaťtisíce ľudí, pravda je, že v rovnakom počte dokázali zaplniť námestia pred časom aj jeho odporcovia. A skončilo sa to až po tvrdých zásahoch polície a hromadnom zatýkaní demonštrantov protestujúcich proti jeho autoritárskym praktikám.

Naozaj si preto nedovolím tvrdiť, že mám celkom jasno v tom, kto je v tureckom puči ten dobrý a kto zlý. Čo chce vlastne turecký ľud? Koniec koncov, informácie, že si to možno zorganizoval Erdogan sám, aby posilnil svoju pozíciu, majú v sebe tiež určitú logiku.

Rovnako však aj názor, že vojenský puč bol poslednou možnosťou, ako zabezpečiť, aby sa zo sekulárneho štátu nestala ďalšia islamská diktatúra. Páči sa mi prirovnanie k situácii v Nemecku roku 1933.

Že puč je Erdoganov požiar Ríšskeho snemu, ktorý rozrazil Hitlerovi už pootvorené dvere k neobmedzenej moci. Padli posledné zábrany a Hitler počas niekoľkých nasledujúcich mesiacov premenil Nemecko na totálnu diktatúru. A svetoví politici sa mlčky a nečinne prizerali.

Ako sa vraví, víťaz je vždy len jeden. A víťaz berie všetko. A rozhoduje o všetkom. Napríklad aj o možnom znovuzavedení trestu smrti. Priznal to samotný turecký prezident. „V demokratickej krajine je právom to, aby bola každá požiadavka posúdená, aby sa o nej hovorilo a diskutovalo,“ uviedol Erdogan vo vystúpení pred svojimi prívržencami.

Takáto debata by sa mohla uskutočniť v parlamente, dodal s tým, že „nie je potrebné na to dostať odniekiaľ povolenie“, citovala ho agentúra DPA. Nuž, spojenie „demokratická krajina“ z úst tureckého prezidenta znie asi podobne dôveryhodne ako Kaliňákove vysvetlenia k Bašternákovi.

Erdogan nie je žiadny demokrat a so svojimi odporcami sa poráta. A že to bude tvrdé, o tom nikto nepochybuje. „Vzbúrenci zaplatia vysokú cenu,“ vyhlásil. Jeho prívrženci už začali. Zábery, ako lynčujú vojakov zapletených do prevratu, naháňajú hrôzu. Rovnako ako demonštranti, ktorí pred parlamentom v Ankare kričali: „Chceme trest smrti! Chceme trest smrti!“ Z davu sa hrôzostrašne ozývalo aj smutne známe Allahu akbar!

Vtedy som si v duchu povedala - a táto krajina chce byť súčasťou Európskej únie? Súčasťou spoločenstva, pre ktoré sloboda a rovnosť sú rovnako sväté ako pre moslimov Korán? Spoločenstva, ktoré odmieta násilie, nech by bolo v mene akýchkoľvek vznešených myšlienok? Spoločenstva, pre ktoré je trest smrti neprijateľný a najmä - už dávno uzavretou diskusiou?

Zdá sa však, že turecký prezident sa na veci pozerá inak. Pokus o prevrat považuje za bianko šek na čistky na všetkých frontoch. Opätovné zavedenie trestu smrti by bola výborná možnosť, ako sa porátať s politickými nepriateľmi a pučistami. Hoci žiaden zákon by nemal platiť retroaktívne, v prípade Turecka si dovolím o tomto pravidle zapochybovať. Ono sa nejaké cestičky vždy nájdu…

Neviem, ako situácia v Turecku napokon dopadne, pretože potlačením víkendového pokusu o prevrat sa to ešte nekončí. Ostáva len dúfať, že ďalšie „riešenia“ už neprinesú nové krviprelievanie. A najmä, že neprerastú do občianskej vojny. A že Turecko nebude nasledovať osud susednej Sýrie.

Takmer osemdesiatmiliónový štát zmietaný občianskou vojnou nemôže byť v záujme žiadnej z mocností. No toto nebezpečenstvo stále nie je zažehnané. V Ankare a Istanbule totiž nestáli proti sebe islamskí teroristi a nevinní kresťania, ale turecký občan proti tureckému občanovi, turecký vojak proti tureckému policajtovi.

V 21. storočí, keď je Európa vystavená teroristickým útokom zo strany Islamského štátu, sa jedna z krajín, ktorá chce byť jej súčasťou, pustí takmer do občianskej vojny… Navyše s nejasným výsledkom a hrozbou, že z krajiny, ktorá to mala našliapnuté smerom k Európe, sa stane ďalšia islamistická bašta. Možno ďalší Irán…

V kontexte hrozných udalostí v Nice, kde rukou šialeného teroristu zomierali nevinní ľudia vrátane malých detí, sa mi to zdá úplne choré. A je mi veľmi ľúto, že turecké udalosti francúzsku tragédiu prekryli. Obete z pobrežnej promenády si to rozhodne nezaslúžia.

  • Nancy Závodská, šéfredaktorka týždenníka Plus 7 dní

    Šéfredaktorka týždenníka PLUS 7 DNÍ pracuje vo vydavateľstve od roku 1994. Začínala v PLUS 7 DNÍ ako redaktorka, neskôr sa stala vedúcou oddelenia a zástupkyňou šéfredaktora. Venovala sa najmä politickej investigatíve. V roku 2006 bola zakladajúcou šéfredaktorkou denníka Plus JEDEN DEŇ. V novembri 2015 prevzala pozíciu šéfredaktorky týždenníka PLUS 7 DNÍ.