Komentár: Pred Ficom klobúk dole, takého majstra intríg sme ešte nemali

Oslavy dvadsiateho výročia vzniku samostatnej Slovenskej republiky boli tak trochu rozpačité. Okrem amnestovaných väzňov, ktorí radostne vybehli na slobodu - akoby náš pán prezident chcel aj takto potvrdiť, že naša demokracia je veľkorysá najmä voči tým, čo porušujú zákony -, a strhujúceho priameho televízneho prenosu z bratislavskej Reduty, kde si sviatok pripomenula rečnením naša politická elita, sa toho veľa neudialo.

Stručne povedané, kriminálnici dostali ako darček amnestiu, bezúhonní občania zase vyššie dane a odvody. Hoci sme za uplynulých dvadsať rokov od zrodu samostatného štátu toho prežili veľmi veľa, zároveň sme sa tak trochu vrátili späť. V počiatkoch Slovenskej republiky neobmedzene vládol krajine Vladimír Mečiar - ten sa po krátkej prestávke, počas ktorej ho na pár mesiacov nahradila vláda Jozefa Moravčíka, vrátil, aby získal ešte väčší vplyv a naštartoval svoj povestný valec zo Zlatej Idky.

Dnes je situácia trochu podobná. Po krátkej prestávke, keď zoskupenie rozhádaných pravicových strán samo seba dobrovoľne zbavilo moci a odhlasovalo si predčasné voľby, sa vrátil Robert Fico. Na rozdiel od Mečiara si svoju, už aj tak obrovskú moc ešte viac upevňuje oveľa kultivovanejšie, ale aj cieľavedomejšie. Na svojej pomyselnej šachovnici rozohral hru, ktorá, keď vyjde, mu zabezpečí na dlhé a dlhé roky prakticky neobmedzené vládnutie a zároveň aj jeho kontrolu.

Keď Robert Fico po vlaňajších voľbách opäť nastúpil do funkcie predsedu vlády, začal verejnosti ukazovať oveľa prívetivejšiu tvár, než na akú sme boli zvyknutí. Opozícii sľuboval, ako sa bude podieľať na kontrole moci, a tí naivní hlupáčikovia už videli svojich nominantov na dôležitých, dobre platených postoch. Ako vždy, aj tentoraz naleteli na sladké rečičky a z ich naivity ich napokon musela vyliečiť tvrdá realita.

Dnes si už zrejme uvedomili, že Robert Fico si s nimi doslova utiera špinavé topánky a vysmieva sa im do tváre, keď sa detinsky rozčuľujú, že neplní svoje sľuby. Ale asi vôbec netreba pochybovať o tom, že ak opäť niektorému z opozičných politikov niečo medzi štyrmi očami sľúbi, ten mu znovu naivne uverí a bez váhania podrazí svojich kolegov. Pred Ficom treba dať klobúk dole - takého majstra politických intríg a zákulisných hier Slovensko ešte nemalo.

Niekedy sa zdá Ficova snaha získavať väčší a väčší vplyv nepochopiteľná či dokonca kontraproduktívna, ktorá ho začína diskreditovať v očiach voličov. Potrebuje to vôbec? Veď v parlamente má väčšinu svojich spoľahlivých poslancov, a tak si môže dať odhlasovať akýkoľvek zákon, aký potrebuje. Nikto, žiadny koaličný partner mu nemôže robiť prieky a aj vnútri vlastnej strany má všetko pod kontrolou. Ani silní muži v zákulisí nemajú dôvod niečo meniť, pretože všetko funguje tak, ako má, a výhodné zákazky sa utešene sypú. Načo potom všetok ten cirkus napríklad s generálnym prokurátorom, ktorý môže vo verejnosti výrazne poškodiť tak prácne budovaný lepší imidž Roberta Fica? Lebo, povedzme si úprimne, len tí najinfantilnejší veria tomu, že hru s nevymenovaním Čentéša vymyslel a odštartoval prezident Gašparovič. Skôr iba poslušne plní to, čo od neho chcú, aby budúci rok mohol v pokoji zmiznúť na politické smetisko aj so svojimi neodhalenými tajomstvami.

Fico sa rozhodol, že prokurátorom nebude Jozef Čentéš, ale niekto iný, zrejme lojálnejší, a tak nám pán prezident takmer dva roky rozprával tie svoje sladké nezmysly o tom, ako musí čakať na všetky rozhodnutia Ústavného súdu, aby nakoniec na ne čakať vôbec nemusel a rozhodol, že Čentéša nevymenuje. Vraj nemá na to morálne predpoklady. Radosť počuť to práve z úst Ivana Gašparoviča.

Podobná je aj Ficova hra s voľbou predsedu Najvyššieho kontrolného úradu. Neustále rozpráva, ako tento post patrí opozícii, akurát že poslanci parlamentu ešte ani jedného kandidáta navrhnutého všetkými opozičnými stranami nezvolili, pretože bez hlasov Smeru sa jednoducho zvoliť nedá. Hra na Toma a Jerryho pokračuje, aj keď v tomto prípade, na rozdiel od rozprávky, tou hlúpejšou je myš, nie kocúr. Národný bezpečnostný úrad, ktorého nového riaditeľa rozhádaná pravica nedokázala počas svojho vládnutia zvoliť za dlhé a dlhé mesiace, mal už pár týždňov po voľbách pod palcom Ficov blízky muž, bývalý riaditeľ SIS Magala.

A tak má šéf Smeru v rukách parlament, vládu, spolu s ňou políciu aj armádu, tak trošku i pána prezidenta, tajnú službu a čoskoro aj prokuratúru. A zrejme nie príliš nadnesené je konštatovanie, že istý vplyv má aj na súdnictvo a rovnako i na Ústavný súd. Možno si spomeniete, ako na nedávnom trnavskom sneme Smeru Robert Fico varoval svojich spolustraníkov: „Verejnosť by reagovala na korupčný škandál podstatne citlivejšie ako inokedy a malo by to na Smer nedozerné následky.“

To je naozaj pravda. To je to jediné, čo by mohlo Ficovi v očiach verejnosti doslova zlomiť krk. A zrejme aj odpoveď na otázku, načo vlastne potrebuje Fico ešte viac posilňovať svoju moc. Korupčný škandál je totiž škandálom len vtedy, ak sa prevalí na verejnosť. Ak ho nikto neodhalí alebo sa šikovne zametie pod koberec, škandálom nie je. To, čo polícia nevyšetrí, prokuratúra neobžaluje a kontrolný úrad neodhalí, ako keby ani nebolo. Je dobré mať všetko v jedných rukách.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].