Protesty: Po celom Slovensku sa stretávali ľudia, aby si uctili Jána Kuciaka a Martinu Kušnírovú. Žiadali aj demisiu vlády.

Anka Žitná Lučaiová: Vetráme

Začali sme vetrať. Kdesi v zastrčenej malej dedine padli tri výstrely a okná na najvyšších poschodiach tohto štátu sa rozleteli dokorán. A nastal silný prievan. Čo prievan! Hotová víchrica vypukla.

Nepríjemný puch, nazhromaždený za dlhé nevetrané roky, sa rozletel do celého sveta. Zaletel dokonca až za oceán a všade, kam dorazil, podal správu o nevoňavom onom produkte verejného života v inak celkom malebnej krajinke uprostred Európy. V krajinke, kde sa slušne darí domácim aj zahraničným firmám a podnikavcom cicajúcim nielen domáce dépeháčky, ale aj európske fondy. Už podozrenia naznačujúce, že dvere do vysokých politických kruhov v našej krajine by mohli mať otvorené aj štruktúry blízke talianskej mafii, sú prisilnou kávou aj pre tých najtrpezlivejších občanov.

Ctihodná spoločnosť vyberaných spôsobov nám po udalostiach ostatných dní vzala i posledné zvyšky ilúzií o dobre spravovanom štáte, kde akože všetko klape a funguje presne ako švajčiarske hodinky. O štáte, kde politici sú poctivosť sama. Zostali sme v hanbe. Pred celým svetom aj sami pred sebou.

Po troch tragických výstreloch vo Veľkej Mači začali z roztrieskaných okien štátu vo víchrici nespútaného hnevu lietať kadejaké trosky dovtedy nedotknuteľných bohov a bôžikov: tu letí kúsok, taká mizerná troška zo slečny radkyne, čo je stále málo na taký škandál. Tam zase padá šéf krízového manažmentu a bezpečnosti štátu na Úrade vlády, ktorého firma skončila v rukách talianskych podnikateľov, podozrivých prinajmenšom z miliónových machinácií s eurofondmi.

V pude sebazáchovy z okien najvyššieho poschodia vyskočil aj kultúrny referent najsilnejšej vládnej strany. Vzal radšej nohy na plecia sám, mysliac si, že ak unikne včas, môže sa neskôr vrátiť a stať sa novým čistým vodcom. Akoby už zabudol, že on bol autorom „náhubkového“ zákona, ktorý mal brutálne zapchať ústa kritikom smeru plavby. Aj plavby ako takej, aj smeru. Zabudol tiež na to, kto bol propagandistom a ideológom strany. Mlčal, keď jeho predseda označoval novinárov za slizkých hadov či mediálne prostitútky a ťahal sa s nimi po súdoch, žiadajúc desaťtisíce eur za ujmy na cti. Kultúrny referent sa teraz cíti morálnym disidentom. Možno dúfajúc, že raz sa uplatní scenár o tom, ako sa disident stane prezidentom. Človeku nemôže v tomto kontexte nenapadnúť príslovie o hlodavcovi utekajúcom z potápajúcej sa lode.

A čo robí zvyšok posádky? Plaví sa na lodi s natrhnutým ľavobokom v ústrety svojmu osudu. A občania tiež. Ako ich rukojemníci. Kormidelník ešte kormidluje, víchrica hnevu nestráca na sile a pevnina pokoja stále v nedohľadne. Národ potrebuje istoty. Ale istoty sa nám akosi minuli. Povedané slovami klasika, jedinou istotou sú dane a smrť. Lenže dane sú rozkradnuté a smrť si vzala dvoch nevinných. Na obzore sa rysuje iba nevoľnosť z búrlivých vôd pri brehoch Kalábrie, kam kormidelník, očarený nymfičkami, spolu s kapitánom, venujúcim sa viac láske k výložkám než ku kompasu, sebavedome nasmerovali loď. Neradno tam pristávať, nieto brať niekoho odtiaľ na palubu. Pretože tamojšie štruktúry sa zavŕtajú do podpalubia vášho svedomia, rozožerú ho, vnoria sa do sietí a lán neprehľadných vzťahov a väzieb a začnú hádzať udičky s lákavými návnadami. A už vás majú, už vás cicajú ako pijavice, a vy nemôžete ujsť.

Túžobne vyzeráte z horného rahna nádeje zem. Pevnú zem, ktorá dáva istotu, že konečne sa už nič nekymáca, všetko je na svojom mieste, slnko vychádza a zapadá vždy v rovnakom bode, skrátka, život by mohol byť jedna fiesta. Krásny pevný sviatok pre všetkých slušných a bohabojných. Ale víchrica nahromadeného hnevu nepoľavuje, lebo nie ste ani bohabojní, ani slušní. Nikto nevie, kam loď smeruje, kedy búrlivé vody utíchnu a - hlavne - či sa spása bude týkať všetkých, alebo len niekoho. Iba ten intenzívny smrad vznášajúci sa nad loďou naliehavo pripomína všetky hriechy, ktoré zaťažujú loď a nedajú sa zmyť ani vodou, ani mydlom. Na pokánie je už príliš neskoro, posledným zúfalým pokusom o záchranu je hodiť niekoho cez palubu. Bude sa žrebovať alebo sa hlásia dobrovoľníci? Kormidelník už dokonca stratil chuť na nadávky. A aký to bol kedysi námorník! Ako ten vedel vyčistiť Augiášov chliev a potom si nabrať jeho obsah do úst a všetok ho vychrliť na oponentov, kritikov, čarbákov. Kdeže tie časy sú… Iné vetry dujú, len už nie vaším smerom. Loď pláva ďalej.

V diaľke na horizonte, v zlatisto modravom opare ako fatamorgána sa mihoce tmavý pás. Pomaly sa približujeme, už rozoznať stromy, kamene, sú tam aj ľudia. Sláva, je to obývané civilizované miesto, všetko zlé máme za sebou, vyvetrali sme, vyvaľte sudy s rumom. Ako sa breh blíži, detaily sú čoraz zreteľnejšie. Po nábreží behajú otrhané, vycivené postavy ako po dlhom pôste, mávajú oštepmi, asi od radosti, nie, veď ako inak? Nie nie, oni sa tešia, že vás vyhádžu a konečne sa dostanú oni na palubu, kde sú plné sudy, vrecia, korytá... A keď sa lepšie pozriete, uvidíte, že nad ich hlavami veje čierna vlajka so skríženými hnátmi. Takto určite nevyzerá začiatok fiesty. Skôr jej koniec. Ten sa už začal onými tromi tragickými výstrelmi, ktoré neboli mierené na vás, ale trafili práve vás. Už vám to dochádza? Že nejaký sprostý vrah musel zabiť nevinného chlapca a jeho dievča, aby sa v tejto krajine vyvetralo. Aby ste boli donútení pozrieť sa konečne do zrkadla. A čo tam vidíte? Našu svetlú budúcnosť? S pirátmi
na palube?


VIDEO Plus 7 Dní