Vystačia si už aj sami

Ak by bol Robert Fico zbožný kresťan, zrejme by sme si povedali, že Boh vyslyšal jeho vrúcne modlitby, aby mu doprial dlhé a pokojné vládnutie s bezmocnou a rozhádanou opozíciou. Pretože to, čo sa deje na našej pravicovej politickej scéne, mohla spôsobiť ak nie bezbrehá hlúposť a samoľúbosť jej hlavných aktérov, tak naozaj iba vôľa Božia.

Komentovať počínanie ľudí, ktorí sa dobrovoľne vzdajú ťažko získanej moci a potom po prehratých voľbách neustále rozprávajú, ako by oni vedeli riadiť krajinu oveľa lepšie než tí, ktorí ich nahradili, je asi úplne zbytočné. A čo už povedať o patetických vyhláseniach, kto by bol tým najlepším pravicovým kandidátom na post prezidenta, keď pritom ponúkajú nejakú zle oprášenú politickú mŕtvolu? Ako keby niekto gurmánovi pripravil na nedeľný obed rezne z mrazeného poľského mäsa a potom sa prenáramne čudoval, že mu nechutia. Z tohto pohľadu Robertovi Ficovi nemožno uprieť, že dokáže vládnuť doslova excelentne.

Ukázal to už počas svojho predošlého premiérovania, keď musel okrem opozície zvládať aj excesy tých nenásytných lotrov z koalície. Odvtedy sa však ešte vylepšil a do úplnej dokonalosti doviedol ono Machiavelliho známe Rozdeľuj a panuj. Až má človek niekedy pocit, že už čoskoro nebude koho rozdeľovať, pretože do krvi rozhádaní budú všetci navzájom. Je pravdepodobné, že aj viaceré spory, ktoré napokon zásadným spôsobom prispeli k pádu predchádzajúcej vlády Ivety Radičovej, pochádzajú z jeho tvorivej dielne. Pohľad na našu súčasnú opozičnú politickú scénu je žalostný.

Uplynulo pol roka od výprasku, ktorý dostala vo voľbách, a ani to jej nepomohlo, aby sa aspoň trochu spamätala. Skôr naopak. Niekdajší líder pravice, SDKÚ, sa len ťažko dostáva z marazmu, do ktorého ju zavliekol svojou stále rastúcou samoľúbosťou a aroganciou bývalý predseda Dzurinda. Jeho nástupca Pavol Frešo musí väčšinu síl venovať vyčisteniu straníckeho chlieva od zlatokopov a namiesto toho, aby voličom ponúkal nové vízie spoločnosti, musí pozorne striehnuť, či mu niekto z jeho spolustraníkov, stále verných predchádzajúcemu vedeniu, nevrazí nôž do chrbta. Podobne sú na tom aj liberáli. Ich šéf Richard Sulík je už niekoľko mesiacov politická mŕtvola, ktorá nedokáže hovoriť o ničom inom, iba o eurovale. Nevedno, či sa tým nakazil počas legendárnych raňajkových bakchanálií v kuchyni u Kočnera, ale isté je, že iskra, ktorú tento muž v sebe kedysi nepochybne mal, už dávno vyhasla. A tak zrejme využije prvú príležitosť, aby sa zašil niekde do europarlamentu a strana, ktorú s takou pompou založil, bude rada, ak sa v ďalších voľbách vôbec dostane do Národnej rady. Kresťanskí demokrati majú jedno obrovské šťastie - že existujú gejovia a interrupcie. Už len tieto dve veci im postačujú na zdôvodnenie nevyhnutnosti ich existencie. A, navyše, nemusia sa trápiť ani žiadnymi výčitkami svedomia.

Stačí, že sa po každom podraze, ktorý svojim partnerom spôsobia napríklad v tajnom hlasovaní, úprimne vyspovedajú. Rebel Radoslav Procházka medzi nimi pôsobí ako Ježiš, ktorý ich chce priviesť na správnu cestu. Možno to ešte netuší, ale čaká ho aj rovnaký osud. No a napokon tu máme Daniela Lipšica. Názov jeho hnutia Nová väčšina je vznešený a odvážny a až čas ukáže, či to s tou väčšinou nebolo z jeho strany tak trošičku prehnané očakávanie. Hoci Lipšic nikdy nepatril medzi politikov, ktorí dokážu strhnúť široké masy, jeho utopistické vízie by mohli osloviť najmä tých jednoduchších voličov. Trebárs nápad, že by občania mali v referende schvaľovať ústavu, je skutočne obdivuhodný. Predstava dvadsaťčlennej rodinky v osade, ktorá si po nedeľnom obede spoločne sadne za stôl a dlho do noci debatuje o tom, či ústavný zákon spĺňa všetky jej očakávania, alebo ho treba pre drobné nedostatky radšej zamietnuť, je ako prejav tej najvyššej demokracie v praxi skutočne impozantná.

Podobne ako idea priamej voľby sudcov. Napokon, aj politikov si volíme priamo, a to je jednoznačný dôkaz, ako si občania naozaj dokážu vybrať tých najlepších z najlepších. Ak odhliadneme od Bugárovho Mostu-Híd, ktorého najväčšou zásluhou je, že vďaka nemu nie sú v parlamente ani maďarskí, ani slovenskí nacionalisti, ostáva nám už iba Igor Matovič so svojimi Obyčajnými ľuďmi. Ťažko sa však o nich píše, pretože nech už napíšeme o nich čokoľvek, zajtra to vôbec nemusí byť pravda. A, v konečnom dôsledku, ak sa nezmenia na stranu či hnutie, ostanú len v pozícii večných nespokojencov a kritikov. Dokonca sa už vypracovali na takú úroveň, že na to nepotrebujú ani nikoho iného. Úplne si vystačia navzájom sami medzi sebou.


VIDEO Plus 7 Dní