Koľko má Stanislav tehiel, ani sám nevie. Vpravo najmenší Korán, ktorý vytlačili v Trnave.

Blázon do Trnavy: Zberateľ má z Malého Ríma tehly i miniatúrny Korán

Stanislav sa narodil v Brestovanoch, žije v Majcichove a srdcom je stále v Malom Ríme. Okrem klasických suvenírov o Trnave zbiera aj celkom neobvyklé.

Čo bolo včera, to ich nebaví, a čo bude zajtra, to ich nezaujíma - skonštatuje Stanislav Božik na margo mládeže. A možno sa tento zarytý Trnavčan a zberateľ všetkého, čo súvisí s Trnavou, mýli. Azda by stačila historka, ako sa on, Trnavčan, mohol narodiť v Brestovanoch.

„Veru, nenarodil som sa v Trnave a nežijem v Trnave. Moji rodičia bývali na Kapitulskej a mama, keď ma čakala, chodievala robiť na polia do Brestovian. Nuž a 4. marca 1942 už jednoducho domov prísť nestihla,“ povie.

„V Trnave som býval do roku 1966, keď som sa 20. januára oženil. No a na druhý deň som už bol v Majcichove. Ale aj tak som Trnavčan.“ Tak to chodí. Môžete si naplánovať, čo chcete, aj tak rozhodne osud.

Perá a zapaľovače

„Všetky sú trnavské,“ hovorí, kým vykladá škatuľu plnú guľôčkových pier s podnikovými logami. „Chcel by som sa toho zbaviť, ale nepíšu, zaschli. No a to je problém. Ponúkal som ich detským domovom, ale museli by vraj písať,“ dodá a na stôl v malej predsieni kladie na stôl ďalšiu škatuľu, tentoraz plnú zapaľovačov. Samozrejme, trnavských, s logami tamojších podnikov.

Na jednom je na jednej strane nápis Mám rád Trnavský kraj a na druhej meno poslanca, ktorý sa uchádzal v komunálnych voľbách o priazeň obyvateľov. Neskúsi, či ešte slúži, siahne do škatule, so stopercentnou istotou vyberie „koksák“ a dodá k nemu historku: „Bol som tuhý fajčiar a bez cigarety som sa nehol ani na krok. Dokázal som vyfajčiť hádam aj tristo detiev za deň."

"To ani neboli cigarety, ale nezábudky, čistý tabak a samé korene, ale silné a desať kusov za korunu. Lenže potom mi praskol vred a ocitol som sa v nemocnici, kde vedľa mňa ležal iný chlap s tou istou diagnózou. Fajčil ako divý, potom ho operovali, na druhý deň už veselo fajčil a umrel. Povedal som si - stačilo.“

Koksák, na ktorom sa skvie nápis Stanislav Božik, zberateľ trnavík, 1238 - 2008, teda k sedemstému výročiu mesta, vráti, odkiaľ ho vzal a ani sa nepokúsi zistiť, či ešte funguje. Nepotrebuje ho. Škatuľa musí uhnúť, aby sa na stôl zmestili knihy.

Knihy

Židovskú modlitebnú knižku z roku 1902 vydal Stern a keď si prečítate, že vo Viedni, začudovane sa na pána Božika pozriete. Čo má Viedeň s Trnavou? „No Stern mal kníhkupectvo v Trnave.“ Acta sanctorum ungariae, Trnaviae, 1744. Písaná po latinsky.

„Po latinsky neviem, zato sa dohovorím po esperantsky. Môj otec učil v Trnave esperanto a vždy, keď mi chcel povedať niečo tak, aby mama nerozumela, povedal to týmto jazykom. Napríklad, že treba skočiť po fľašku vína, lebo s bratom už nemajú čo piť,“ vysvetľuje a dodá, že ho baví aj rómčina. Vraj sa takto o Rómoch dozvie oveľa viac a pomaly by sa s nimi už aj dohovoril. „Hrešiť viem perfektne,“ dodá.

Kým sa zhovárame o jazykoch, na stole je ďalšia kniha, jeho najmenšia modlitebná, v maďarčine. Vydaná v roku 1911 v meste Nagyszombat. „Tak volali Maďari Trnavu,“ vysvetlí. Raritou je Korán veľkosti zápalkovej škatuľky, ku ktorému je pripojená aj lupa. Keď si ju dáte k oku, uvidíte, že aj túto minipublikáciu vydali v Trnave. Prečo však vydali Korán v Trnave a ako sa k nemu dostal?

„Zehnal som, vymenil, vykšeftuval, ja sa s tým neondzím,“ zatiahne po trnavsky. Pán Božik bol roky predsedom tamojšieho Klubu zberateľov, ale jeho zaujímala iba Trnava.

Nech sa ho spýtate čokoľvek, vie. A trúfa si posúdiť aj to, aké to mesto bolo kedysi a aké je dnes. „Nikdy už nebude také pekné ako za mojej mladosti. Kedysi stáli v centre krásne budovy, dnes je v strede betónový bunker,“ povie a myslí na Trojičné námestie, kam sa len pred dvadsiatimi rokmi vrátil morový stĺp.

„V roku 1954 ho rozobrali, čosi previezli do Kapitulskej ulice, čosi do Spolku svätého Vojtecha. Pieskovcové sochy vliekli po žulových mačacích hlavách, viete si teda predstaviť, ako asi vyzerali,“ spomína. Bola to práve jeho zbierka, ktorá ho pomohla obnoviť. Ako?

Pohľadnice

„Skúmali tváre na starých pohľadniciach mesta, tých mám okolo štyritisíc, a podľa nich ich rekonštruovali,“ vysvetlí, ale už je na stole ďalšia pohľadnica. Fotomontáž zo začiatku minulého storočia - okrem centra Trnavy sú na nej dominanty New Yorku, alveg, pristávajúce lietadlá a dokonca aj električka.

„Takto si predstavovali mesto pred vyše sto rokmi a vidíte, ani tú električku nemáme!“ povie. Pred očami nám defiluje celá história Malého Ríma. Trojičné námestie z roku 1915 označené ešte ako Ferenc József tér, potom to isté námestie na inej pohľadnici neskoršieho dáta už ako Wilsonovo námestie, pričom maďarský názov pod týmto textom vydavateľ zakryl červenými bodkami. Takéto pohľadnice sa dajú zohnať na burzách a jedna vyjde približne na štyridsať eur.

„Moje pohľadnice boli aj na výstave v trnavskom ‚eroháčku‘. Veľa sa ocitlo aj v publikácii, ktorá predstavuje mesto práve cez historické pohľadnice,“ rozpráva. Pred očami sa striedajú epochy, námestia, ulice, paláce.

„Nikto nemôže spochybniť, že Trnava je naozaj Malý Rím. Trinásť kostolov a šesť modlitební! V ktorom meste je ich toľko?“ V „pracovni“, niekdajšej vstupnej hale do domu, je miesta naozaj málo. „Zamuroval som okno, postavil skriňu k stene a bolo,“ konštatuje.

„Osem rokov som tu, predtým bola zbierka bárskde po dome. Keď sa mi zbierka rozrastie, viem, kam sa presťahujem. Svine pôjdu a murovaný chliev prestaviam na kanceláriu!“

Tehly

Ak si myslíte, že trnavská zbierka sa pomestila do vstupnej haly, mýlite sa. Je tam všeličo, ale tehly nie! Väčšina z tých tehál, ktoré dnes ležia v záhrade a v pivnici, pochádza z Trnavy.

„Trnavské tehly mi predsa museli padnúť do oka. Zaľúbili sa mi, a tak sa presťahovali do Majcichova. Viete, že až Mária Terézia určila, aký má byť rozmer tehly? Dovtedy boli kadejaké. Pozrite sa na túto, tu je znak mesta, Kristova hlava, tu iniciálky IE. Imrich Esterházy, ktorý dal postaviť aj univerzitný kostol!“ hovorí.

Na otázku, koľko tehál vlastne má, odpovie: „No veľa!“ Keď niečo búrali, vždy bol tam a bral. Aby tá jeho história, ktorá mapuje nielen mesto, ale aj jeho mladosť, bola čo najkompletnejšia. Pre koho? „Možno to všetko nechám múzeu, ak mi otvoria pamätnú izbu,“ povie šibalsky.


  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].
VIDEO Plus 7 Dní