Exminister Stanislav Becík (vľavo) bol na brata hrdý. Vpravo Dušan Becík na šiestej najvyššej hore sveta, v pozadí Mount Everest.

Brat bývalého ministra Becíka zmizol na Mount Evereste

Horolezec Dušan Becík dosiahol v Himalájach svetové prvenstvo, tri roky nato zmizol na Evereste.

Pred tridsiatimi rokmi dvaja horolezci z bývalého Československa Dušan Becík a Jarýk Stejskal uskutočnili prvý zimný výstup na osemtisícovku alpským štýlom na svete.

Boli účastníkmi šesťčlennej medzinárodnej výpravy, ktorú tvorili horolezci zo štyroch krajín. Z nich výstup na šiestu najvyššiu horu sveta Čo Oju vysokú 8 201 metrov sa podaril len im. Z úspešnej dvojice žije iba jeden. Dušan Becík, mladší brat niekdajšieho ministra pôdohospodárstva Stanislava Becíka, zostal nezvestný necelé tri roky nato na Mount Evereste.

Ideálny partner

Myšlienka medzinárodnej akcie sa zrodila rok predtým, keď bol Jarýk Stejskal členom úspešnej československej expedície na Dhaulágirí. V Káthmandu na jeseň 1984 stretol Kanaďana Rogera Marshalla a vzniklo z toho pozvanie na Čo Oju pre dve osoby.

Jarýk si za partnera vybral Dušana Becíka, pre ktorého to mala byť prvá skúsenosť s lezením v Himalájach. Bol to svojím spôsobom risk, ale ukázalo sa to ako dobrý ťah.

„Dušana som bližšie spoznal počas expedície v Peru, kde s Jánom Porvazníkom vyliezli prvovýstup na takmer šesťtisícový Rondoy. Dušan to, čo vedel z iných hôr, dokázal preniesť do Himalájí. Na Čo Oju mu nebolo treba nič hovoriť, mal intuíciu, sám vedel, čo treba robiť,“ vraví Jarýk Stejskal.

Dušan sa už doma pri príprave expedície ukázal ako ideálny partner. Neviezol sa, bol schopný zohnať peniaze, vybaviť výškové práce, na ktorých si zarábali na expedíciu. Mal svoj názor, ale keď išlo o spoločný cieľ, dokázal spolupracovať aj potiahnuť. „Bez neho by som s tým mal minimálne raz toľko roboty,“ zdôrazňuje Stejskal.

Dobrodružné vybavovanie

V časoch socializmu bol vlastne zázrak, že na expedíciu s medzinárodnou účasťou, navyše s horolezcami z kapitalistických krajín, vôbec vycestovali. Vtedy už len vybaviť takúto cestu bolo dobrodružstvo.

„Pete Athans nám poslal čistý hlavičkový papier American Alpin Clubu s pečiatkou a podpisom a my sme si tou našou socialistickou angličtinou napísali text, aký sme potrebovali. Americký partner sa v liste zaväzoval, že za nás uhradí všetky náklady v Nepále,“ vyjavuje po rokoch Jarýk Stejskal.

On s Dušanom podľa dohody zabezpečovali časť materiálu aj pre ostatných, najmä páperové oblečenie, spacie vaky a potraviny. Istou finančnou čiastkou však museli prispieť. S ostatnými členmi z Kanady, USA a Veľkej Británie sa stretli až po aklimatizácii v Namče Bazare.

A celé to potom bolo veľmi rýchle. Základný tábor postavili nižšie, ako plánovali, lebo v množstve snehu jaky nevedeli preraziť. Dohodli sa, že vystupovať budú ako tri samostatné dvojice.

Čítajte viac:

Zdolal 14 himalájskych osemtisícoviek, zabila ho obyčajná horská túra

Alpsky je to výhodnejšie

Dušan a Jarýk sa prvého decembra 1985 presunuli pod stenu, druhého do nej nastúpili a už piateho stáli na vrchole. Na záverečný úsek, čo bolo asi osemsto výškových metrov, pritom vyrazili až o pol deviatej. Prv sa vychystať nedokázali.

Naobliekaní vo viacerých vrstvách vyštartovali v ústrety zimným podmienkam. Na sebe mali polypropylénovú spodnú bielizeň, dve vrstvy umelej kožušiny, páperový komplet, trojité výškové topánky, tenké prstové rukavice, palčiaky z dvojitej umelej kožušiny a troch vrstiev šuštiakoviny, kožušinovú kuklu, páperovú kapucňu, na očiach špeciálne lyžiarske okuliare s dvojitým sklom a cez ústa a nos priedušnú masku z tenkého neoprénu.

Na poludnie dosiahli vrcholový hrebeň. Ľadový vietor prenikal cez všetky vrstvy, miestami ich zrážal k zemi. Snehové hrby boli mätúce, za každým sa vždy objavilo mierne stúpanie. Spoza jedného predvrcholu sa v diaľke vynoril Everest, neklamný znak toho, že ich cieľ je naozaj na dosah.

O pol druhej zastali na vrchole Čo Oju vo výške 8 201 metrov. Spoznali ho podľa žŕdky s č ínskymi znakmi zapichnutej do snehu. Tvorila ho obrovská plocha veľkosti futbalového ihriska. „Keby tam nebola tá žŕdka, ani nevieme, kde sa odfotiť,“ konštatoval Dušan Becík.

Posledných osemsto výškových metrov prekonali za päť hodín. Vietor s nimi na vrchole krepčil odzemok, a tak sa dlho nezdržiavali. Liezť v zimných podmienkach naozaj nebola nijaká slasť.

„Keď sa ma niekto opýta, aká bola zima v Himalájach, poviem mu: Pekelný vietor a mráz, veľa toho nenasneží, teda nijaké veľké prešliapavanie stopy, nijaké lavíny, ale to všetko platí asi len do Vianoc.

Rýchly alpský štýl preto vyzerá výhodnejší než dlhé expedičné dobýjanie,“ konštatoval Stejskal. Nehovoriac o tom, že v krutej zime sa ani v základnom tábore nedá poriadne oddýchnuť.

Nech si to idú skúsiť!

Dušan Becík a Jarýk Stejskal boli prví z Československa, ktorí to skúšali v najvyššom svetovom horstve v zime, a napokon prví na svete, ktorí na osemtisícovku vyšli v zimných podmienkach alpským štýlom. Napriek tomu alpský štýl, teda lezenie na jeden záťah, je na osemtisícovkách aj dnes rarita, a to nielen v zime.

Poliaci, ktorí sú lídrami v zimných výstupoch na osemtisícovky, tvrdia, že zima sa začína aj v Himalájach rovnako ako kalendárna až 21. decembra.

Existuje však aj termín himalájska zima. Tá sa začína 1. decembra a končí sa 15. februára. „Považujem za absurdné stotožňovať zimné podmienky v našich končinách s tými himalájskymi,“ zdôrazňuje Jarýk Stejskal.

„Keď sa u nás kalendárna zima končí, v Himalájach už pôsobia jarné expedície. A porovnávať, či je na začiatku decembra menšia zima ako na jeho konci, je scestné. My sme mali povolenie na zimný výstup a v ňom bolo jasne uvedené, že liezť môžeme začať prvého decembra.“

Tým, ktorí začiatok decembra za zimné podmienky v Himalájach nepokladajú, odkazuje: „Nech si to tam idú začiatkom decembra skúsiť!“

Zmizol na Evereste

Po tejto skúsenosti sa Dušan a Jarýk zamerali na možnosť preliezť alpsky aj ťažkú juhozápadnú stenu na Mount Everest, aj keď už nie v zime. Dušanovi sa to, žiaľ, stalo osudným. Na jar 1987 vo štvorici s Rakoncajom a Božíkom neboli úspešní.

Na jeseň nasledujúceho roka v novom zložení - Becík, Božík, Jaško, Just - preliezli celú Boningtonovu cestu v juhozápadnej stene Everestu ako prví na svete alpským štýlom až na Južný vrchol Everestu do výšky 8 760 metrov. Jozef Just potom sám dosiahol i hlavný vrchol, 8 848 metrov.

Na zostupe naši horolezci vplyvom pridlhého pobytu vo vysokej nadmorskej výške postupne strácali zrak a v zhoršenom počasí celá štvorica zmizla, odvtedy je nezvestná.

Vedúci expedície Ivan Fiala sa domnieva, že „chlapci stratili smer a začali schádzať do nebezpečnej a extrémne ťažkej východnej steny, ktorou zostup je prakticky nemožný“.

Exminister Becík o bratovi

Dušan Becík pochádzal z Branova v okrese Nové Zámky z poľnohospodárskej rodiny. Rodičia boli samostatne hospodáriaci roľníci. Do družstva vstúpili v dedine poslední. Aj potom ešte dlho chovali dobytok i kone. Svoje štyri deti sa snažili k tomu tiež viesť. Dušanov o dva roky starší brat Stanislav Becík sa dokonca stal ministrom pôdohospodárstva v prvej Ficovej vláde.

Boli rozdielni: „Náš otec bol od Žiliny a Dušan po ňom zdedil lásku k prírode, k horám,“ spomína exminister. „Mňa to k prírode tiež ťahalo, ale cez pôdu, cez poľnohospodárstvo. Ako deti sme sa s Dušanom striedali pri pasení dobytka. Jeden týždeň on, druhý ja.

Pamätám si, že preňho to bolo utrpenie. Keď v roku 1970 prišlo nariadenie, že už ani dobytok súkromne chovať nemôžeme, bral to ako vykúpenie. Radšej chodil na turistiku, bicykloval alebo čítal. V rámci prípravy na expedície spával na balkóne.“

Keď sa dal na horolezectvo, mama sa oňho bála, ale otec bol naňho hrdý. Rád sa pochválil, keď sa o Dušanovi písalo v novinách alebo sa objavil v televízii. „My sme boli dosť rozdielni - záujmami aj povahou,“ porovnáva Stanislav Becík. „Ja som na rozdiel od neho neznášal výšky. Obaja sme sa hlásili na strednú lesnícku školu, ale nemali sme dobrý pôvod, tak nás nevzali.

Dušan potom išiel na stavebnú priemyslovku do Trenčína a s výborným prospechom ho prijali na vysokoškolské štúdium architektúry. Aj môj dom projektoval on.“

Choď za svojím cieľom: Brata Dušana charakterizuje ako nesmierne cieľavedomého a húževnatého človeka, hoci nie robustného, ale psychicky veľmi silného.

„Mali sme spolu dobrý vzťah. Aj keď bol mladší, neraz bol voči mne kritický. Prízvukoval mi, že by som mohol dosiahnuť viac, že mám na to. Choď za svojím cieľom, vravel, ale správaj sa tak, aby si mal kamarátov nielen po ceste na vrchol, ale aj keď budeš z neho zostupovať. Dúfam, že som ho nesklamal a že by bol na mňa hrdý, ako som naňho hrdý ja.“

Stanislav Becík si myslí, že súčasnosť, v ktorej sa otvorili možnosti na podnikanie, by pre Dušana bola ako ušitá. „Aj keď on ani vtedy na zriadenie nenadával. Vedel si zarobiť a keď sa vrátil z cudziny, hovoril, že niekde je to oveľa horšie. On si vedel zo všetkého vybrať to, čo bolo pozitívne. Keby žil, dosiahol by viac ako ja.“

Pozdvihoval ducha: Horolezec Ján Porvazník je tiež presvedčený, že keby Dušan žil, dnes by sa vynikajúco uplatnil. „Bol podnikavý, vedel veci doťahovať do konca, organizačne bol veľmi schopný. Nikdy som ho nepočul sťažovať sa. Štandardný výraz jeho tváre bol usmiaty. Nešlo o úsmev vo význame veselosti, on jednoducho pozdvihoval ducha, šíril pozitívnu energiu.“

Ich svetový prvovýstup západnou stenou na Rondoy, 5 985 metrov, v peruánskych Andách považuje Porvazník hlavne za veľký psychický výkon. „Vedeli sme, že možnosti ústupu v hornej časti steny sú zlé. Museli sme uveriť, že dolezieme až na vrchol, skadiaľ sa dalo zostúpiť. Bez človeka jeho kvalít by som sa na to nepodujal.“

Aj ďalší Dušanov partner na lane Miroslav Belica spomína naňho ako na pohodového človeka: „Dušan rád testoval hranice možného. Mohol. Bol ako zo železa. Všetko však robil tak, že ste cítili pohodu.“

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].