Marco Polo: Jeho portrét je fiktívny.

Cestovateľ či benátsky špión: Kto bol v skutočnosti Marco Polo?

Otázky o pozadí misie Marca Pola nemiznú ani po stáročiach. Prečo v skutočnosti cestoval a bol vôbec v Číne?

Marco Polo vyvoláva záujem aj takmer sedemsto rokov po smrti. Niektoré príbehy o benátskom kupcovi upevňujú obraz legendy, iné sa snažia vypátrať skutočnosti a pre ďalšie je len atraktívnou látkou pre dobrodružný príbeh.

V pripravovanom americkom seriáli o Marcovi Polovi budú namiesto scenérií z Mongolska a Číny figurovať Tatry a Súľovské vrchy. Nie je to jediná vec odlišujúca sa od reality. Marco Polo môže mať v skutočnosti ďaleko od romantickej predstavy cestovateľa, ktorý, tak ako dnešní turisti, spoznával svet.

Najnovšie ho opisujú ako špióna, ktorý pracoval vo svete dezinformácií a tajných služieb pre Benátky. Podľa niektorých nikdy nebol v Číne. Otázky o pozadí jeho misie nemiznú ani po stáročiach.

Milión

„Páni Niccolo, Matteo a Marco nebojácne opustili Arméniu, nedbajúc nebezpečenstva ani námahy cesty cez púšť, dlhej niekoľko dní a po veľmi zlých cestách, až sa dozvedeli, že veľký chán sídli vo veľkom a vznešenom meste.

Potrebovali potom tri a pol roka na to, aby k nemu došli, lebo v zime mohli málo cestovať. Keď veľký chán počul, že prichádzajú a aké ťažkosti museli prekonávať, poslal im v ústrety svojich verných, aby s pomocou božou šťastne došli na jeho dvor. “

Tak opisuje svoje cesty v slávnom diele Milión cestovateľ Marco Polo. Jeho kniha sa v stredoveku stala skutočným hitom, bola vari prvým bestsellerom v dejinách.

Marco Polo však istotne nemal v úmysle vytvoriť akýsi stredoveký bedeker. Opis svojich ciest nadiktoval pisárovi Rustichellovi kedysi okolo roku 1298 a spomína v ňom cestu, ktorú v rokoch 1271 - 1295 podnikol spolu s otcom Niccolom a so strýkom Matteom k vtedajšiemu vládcovi Mongolov chánovi Kublajovi.

Z Palestíny cestovali cez Arménsko, Perzský záliv a naprieč Iránom. Cez mongolskú púšť sa dostali do Pekingu, kde pôsobili na chánovom dvore, a napokon sa po rokoch po mori doplavili cez Sumatru a Cejlón do Benátok.

Kniha rozpráva o neznámych končinách a národoch, peniazoch z papiera, kmeni, kde si uctievajú cudzincov núkaním žien a dcér, hradoch, kde obsluhuje tisíc panien, i obrovských madagaskarských vtákoch, že unášajú v pazúroch slony. Aká bola pravda?

Čítajte viac:

Kolumbus v Amerike nebol prvý: Predbehol ho iný slávny Talian

Špionáž

Úspech Marca Pola bol veľký, dnes sa však začína spochybňovať dôvod jeho cesty. Do hry vstupujú údajné špiónske aktivity a „tajné“ poslanie jeho misie. Fakt je, že už pred Marcom Polom navštívil centrálne Mongolsko františkánsky mních Giovanni Carpini, ktorý o svojej ceste napísal cennú správu a dnes je zavše označovaný ako „superšpión stredoveku“.

Jeho cesta a informácie o Mongoloch však mali obrovský význam pre Európu, keďže sa odohrala krátko po ich zničujúcom vpáde. Po Carpinim doplnil vedomosti Európanov o veľkej Mongolskej ríši na východe aj Marco Polo.

Mongoli vtedy boli skutočnou svetovou veľmocou. Počas vlády Džingischána bola najväčšou ríšou v histórii ľudstva a v čase najväčšieho rozmachu siahala od Číny po Jadranské more.

Za jeden z pilierov úspechu Mongolov sa považuje ich špionáž - mali kvalitné výzvedné služby, účinnú rozviedku aj kontrarozviedku a na ich dezinformačné kampane naletel celý vtedajší kresťanský svet.

Ako uvádza významný český byzantológ František Dvorník v diele Počiatky spravodajských služieb o mongolských vojenských výpravách: „Džingischán za žiadnych okolností nepodceňoval význam informácií o národoch, ktoré sa chystal napadnúť… na územia, ktoré sa chystal dobyť, vysielal špehov, ktorých úlohou bolo zistiť maximum informácií o vojenskej sile a o vzájomných nesvároch.“

O Rusku a strednej Európe vraj Mongoli zhromaždili také presné údaje, že „mohli na ich základe zostaviť ucelený plán dobytia Európy“.

Poľský autor Janusz Piekalkiewicz v knihe História svetovej špionáže dopĺňa detaily o prepracovanosti mongolskej špionáže: „Hoci Mongoli dosahovali víťazstvá predovšetkým obratným velením, musíme úspech priznať aj kontrole, okrem toho disponovali účinným protišpionážnym systémom, ktorému okamžitou popravou padol za obeť každý odhalený nepriateľský špión.“

Európa vtedy žila v atmosfére strachu z ďalšieho možného nájazdu Mongolov - v čase Marca Pola boli stále hrozbou. Americký autor Ernest Volkman ide ešte ďalej a v knihe Dejiny špionáže otvorene hovorí o špiónstve Marca Pola: „Oficiálne išlo o cestu do Číny s cieľom debatovať o rozšírení obchodu, skutočným poslaním však bolo zbierať informácie o rozsahu čínskej obchodnej štruktúry, o tom, ako funguje.

Marco v knihe o ceste zamlčal dôležitú okolnosť - že išlo o jednu z najúspešnejších misií v dejinách špionáže. Dozvedel sa, že Mongoli nevpadnú do Európy... aj to, že xenofóbni čínski kupci sa vraj nehodlali uchytiť v Európe.“

Pragmatickejšie

Uvedené názory pochádzajú zo sveta populárnej literatúry. Svet faktov je však skromnejší. Historik zo Slovenskej akadémie vied Martin Štefánik, ktorý sa profesionálne zaoberá neskorým stredovekom, je oveľa skeptickejší: „Predovšetkým si musíme uvedomiť, že z tohto odobia, keď žil Marco Polo, teda z vrcholného stredoveku, máme všeobecne málo dokumentov a istotne nie takej povahy, aby dokazovali, že bol špión.“

Ako dodáva historik, na prelome trinásteho a štrnásteho storočia ešte nemôžeme hovoriť o špionáži a tajných službách v modernom zmysle slova a označovanie Marca Pola za špióna stojí na vode: „Cesty, ktoré podnikali benátski kupci - podobne ako Marco Polo - boli skôr dobrodružnými cestami a mali obchodný aj náboženský zámer.

Už pred Marcom Polom prenikli benátski kupci na východ a referovali o tom doma, pretože benátsku vládu zaujímali všetky okolnosti súvisiace s diaľkovým obchodom, ktorý bol základom ich prosperity.

Takže Marco Polo presné poverenie a úlohu od Benátok zrejme nemal, na druhej strane po návrate aj on isto referoval vo Veľkej rade, v zbore význačných mešťanov aj v rôznych menších radách o svojich zážitkoch a možnostiach.“

Neskôr sa Benátky - podobne ako Vatikán - stali špionážnou veľmocou, využívali sa platení agenti, pakľúče, šifry a neviditeľný atrament, k tomu však došlo až niekoľko storočí po Marcovi.

Historik dodáva: „Ak isté konšpiračné teórie platia pre nedávne storočia, kde disponujeme nepreberným množstvom dokumentov, tým viac platia pre menej zdokumentované staršie obdobia - vytvárajú sa ex post. Udalosti z cesty Marca Pola možno vysvetliť oveľa pragmatickejšie. Tak ako väčšinu konšpiračných teórií.“

Malá veľmoc

Benátska republika mala zriadených skutočne viacero rád, ktorých zasadania boli tajné - napokon, stačí si uvedomiť, že aj pôvod samotného slova tajomník či sekretár je v „utajení“. A už za čias Marca Pola existovala v Benátkach Veľká rada, do ktorej patril aj jeho otec a strýko.

Tieto orgány však neboli žiadnym konšpiračným centrom, naopak, podieľali sa na fungovaní štátu spoločne s voleným vladárom, dóžom. Súvisí to s prominentným postavením, aké získali Benátky v stredoveku - patrili k najbohatším štátom Európy.

Malá rybárska osada, ktorá kedysi vznikla na lagúne, vyrástla v priebehu storočí na prosperujúcu veľmoc. Obchodu sa tu venoval v podstate každý od radových obchodníkov po najvyšších predstaviteľov aristokracie.

Byť Benátčanom značilo byť obchodníkom a platilo to aj v prípade Marca Pola. Malý štátik, ktorý nemal ani vlastné poľnohospodárstvo a väčšinu jeho obyvateľov tvorili kupci, ovládal na vrchole slávy celé Stredomorie s priľahlými oblasťami a, ako poznamenal ktorýsi dobový kronikár: „Tento národ neseje, nežne, a predsa žije lepšie ako ostatní.“

Komerčné záujmy stáli v popredí všetkých aktivít stredovekých Benátok vrátane ich ciest - biznis, ako by sme dnes povedali, stál „až“ na prvom mieste.

Historik Martin Štefánik nám vysvetľuje úspech Benátok: „Počiatok spadá do desiateho až jedenásteho storočia, keď Benátčania postupne preberali úlohu Byzantskej ríše vrátane obchodu. Prosperita Benátskej republiky odvtedy narastala, žili z plavby, z obchodovania. Na úspechu sa podieľali dva rozhodujúce faktory.

Prvým bola štvrtá križiacka výprava na začiatku trinásteho storočia, bola to mimoriadne významná udalosť stredoveku a spoluorganizovali ju práve Benátčania - namiesto obsadenia Jeruzalema ju Benátčania odklonili na Konštantínopol.

Po jeho dobytí získali byzantské námorné základne a prevzali kontrolu nad celým Stredozemným morom, navyše bohatli z cla a poplatkov. Druhým faktorom bolo to, že miesto klasických obchodných plavieb vytvorili systém pravidelných konvojov, ktoré premávali stanovenými smermi a zásadne eliminovali pirátov, čím získali obrovskú výhodu pred konkurentmi.“

A v čase ciest Polovcov sa situácia skomplikovala. Z Konštantínopola, kde Benátčania po dobytí mali vlastnú štvrť a kde sa odohrávala najväčšia časť ich obchodov, ich vytlačila konkurencia - Janovčania.

Benátky s nimi bojovali v početných námorných bitkách, ale Janovčania ich vytlačili aj z oblasti Čierneho mora. Práve to zrejme bol hlavný dôvod, prečo benátski kupci z rodiny Polovcov zamierili so svojou výpravou na Ďaleký východ.

Najslávnejší Benátčan

O obchode ako o hlavnom cieli misie svedčí aj Marcova kniha. Tento cestopis je podľa historikov knihou obchodníka a kupca pre ďalších obchodníkov a kupcov a dnes sa na ňu nazerá ako na zaujímavý dobový dokument o mentalite stredovekého kupeckého stavu.

Najväčší problém je, že v knihe okrem faktov figuruje viacero nepresností i fantastických výmyslov, až sa uvažuje, či Marco Polo vôbec bol niekedy v Číne. Proti má svedčiť napríklad to, že v diele vôbec nespomína pitie čaju a nevšimne si dokonca ani Veľký čínsky múr.

Samotného Marca Pola neregistruje žiaden z dobových čínskych autorov. Na druhej strane, čínsky múr bol v jeho časoch len hlinený val, ktorý zďaleka nemal dnešnú podobu.

Čínske pramene mlčia aj o mnohých iných cestovateľoch, ktorí objektívne navštívili ich končiny. Navyše, dielo sa nezachovalo v pôvodnej podobe a nevieme, koľko v ňom pochádza od Marca a koľko pripísali ruky ďalších pisárov.

Napriek pochybnostiam sa dnes väčšina bádateľov prikláňa k tomu, že Marco Polo naozaj precestoval kus sveta, a reálnou historickou postavou bol aj podľa Martina Štefánika. Marco svoje dielo nepomenoval Milión, tento názov získalo až po jeho smrti. Predpokladá sa, že preto, lebo rozprávač často hovorí o vysokých, až neuveriteľných počtoch a číslach.

Zaujímavé svedectvo zachytil v štrnástom storočí taliansky kronikár Jacopo d’Aqui, ktorý o Milióne napísal: „A keďže sú tam údaje veľké a najväčšie a až neuveriteľnými sa javia, bol Marco Polo, umierajúc, od svojich priateľov požiadaný, aby svoju knihu opravil, a čo zveličil, aby odvolal, načo on odpovedal - ‚Nenapísal som ani polovicu z toho, čo som videl.‘ A keďže tak hovoril pred svojou smrťou, zasluhuje si o to väčšiu vieru, čo napísal.“

Nesporný fakt je, že vďaka Miliónu je Marco Polo dodnes najslávnejší Benátčan, a súčasne to, že inšpiroval mnohých ďalších. Veď napríklad budúci objaviteľ Krištof Kolumbus si do jeho knihy robil vlastnoručné poznámky a až do smrti veril, že doplával do Marcovej Indie.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].