Ľudo Ondrejov vytvoril takúto zbierku o svojej vášni aj postavu Jerguša Lapina.

Čítankový Ľudo Ondrejov nebol anjel. Ženil sa opitý, arizoval majetky

Ľudo Ondrejov neraz doplatil na svoju lásku k alkoholu. Pri poháriku dostal tiež nápad cestovať do Afriky. Ako to dopadlo?

Alkohol často pokorí, hoci sa tvári, že je kamarát. Ľudo Ondrejov, vlastným menom Ľudovít Mistrík, spisovateľ a básnik výnimočných kvalít, rád vyhľadával jeho spoločnosť. Doma bol v takých vychýrených bratislavských krčmách ako Fajka, Hron, Štefánka.

Keďže bol skvelý aj ochotný rozprávač, vždy bolo okolo neho plno poslucháčov. Rozprával im podivuhodné príbehy, neraz sa vystatoval, ale aj zabŕdal do iných. Často si zanadával, v období najkrutejšieho temna aj na politický systém.

Dobrodruh

Život mal pestrý. Po skončení meštianskej školy v Banskej Bystrici si urobil notársky kurz, ale pri notárskej práci nevydržal dlho, hoci ju vykonával postupne v troch obciach. Zamestnal sa v automobilových dielňach, potom bol šoférom z povolania v Banskej Bystrici a v Bratislave. Päť rokov vydržal v službách Matice slovenskej.

Na spisovateľskú dráhu vykročil v roku 1923 básňami. Dlho pri nich zostal. Potom ho zvábili diaľavy a próza. Raz sa pri poháriku vína s priateľom Milošom Bazovským zrodila myšlienka cestovať do Afriky. Nič predsa nie je jednoduchšie. Na začiatok zoženú nejaké peniaze od Matice a potom sa budú živiť obrazmi, ktoré nakreslí Bazovský.

Preštudovali si dostupnú literatúru, pozreli nejaké dokumentárne filmy a zbalili batohy. Z Martina viedla ich cesta do Bratislavy, tam si na maďarskom konzuláte vybavili pasové formality i kajutu. Doplavili sa do Belehradu. Dostavili sa komplikácie.

Bazovský síce maľoval, ale jeho obrazy nešli na odbyt. Nepredali ani jediný. Potom nastali dažde a Bazovský nemohol maľovať. Po osemnástich dňoch sa vrátili domov.

V roku 1936 vyšli Ondrejovovi knihy Africký zápisník a Horami Sumatry, neskôr Príhody v divočine. Hoci ich autor nikdy nebol v Afrike, nepoznal exotické krajiny, sugestívne vyčaril putovanie neznámymi končinami. Stačilo mu, čo si naštudoval. Jeho najlepší kamaráti však pochybovali aj o tom, či si ich naozaj naštudoval.

Čítajte viac:

Drsný samotár: Spisovateľ Charles Bukowski zažil niekoľkoročný flám

Sobáš s komplikáciami

Mal štyridsať, keď sa ženil. Učiteľka Oľga, jeho milovaná, nosila pod srdcom jeho dieťa. Až taká milovaná však nebola. Milovanejšia bola sloboda, krčmy, kamaráti. Vzdať sa toho všetkého? Na druhej strane - nechať dieťa, aby vyrastalo bez otca, ako vyrastal on?

Jeho otec odišiel do Ameriky, tam sa stratil a matka sa so siedmimi deťmi trápila sama. V deň sobáša prišli pred dom na Kúpeľnej ulici v Bratislave, kde nádejní manželia bývali, dva taxíky. Do jedného nastúpila k svedkovi Oľga, do druhého k svedkovi si mal sadnúť Ondrejov. No ženích sa na ulici ešte raz spätil.

Spisovateľ Peter Kováčik, výborný znalec Ondrejovovho života a diela, píše v knihe Tvorivý pobyt: „… a povedal si, že na nijaký sobáš nepôjde, a vrátil sa do bytu, opil sa pod obraz boží, prišla po neho nevesta so svedkom a zaviezli ho pred oltár. Kňaz sa pohoršoval, ale napokon ich oddal.“

Nebolo to vydarené manželstvo. Peter Kováčik: „On sa z neho vykupoval útekmi do Tatier, Martina alebo krčiem. Oľga v ňom prestala vidieť veľkého literáta, už bol len ožran a nezodpovedný tulák.“

Arizátor

Keď na Slovensku vypukol pohon na Židov, vypukol aj boj o ich majetok. Uchádzali sa oň mnohí. Aj Ondrejov. Vplyvný priateľ vo vysokej funkcii mu naraz dohodil dva obchody - správu antikvariátu židovskej rodiny Steinerovcov i veľkoobchodu so strižným tovarom a s galantériou.

Ondrejov ponechal pracovať v antikvariáte jeho pôvodných majiteľov a údajne im niekoľko ráz vybavil pracovné povolenie. Doklad zo štátneho archívu potvrdzuje niečo iné.

V liste zo dňa 12. júna 1942, krátko po deportácii Židov zo Slovenska, píše Ondrejov Ústrednému hospodárskemu úradu: „Vyhlasujem, že vo svojom kníhkupectve na Ventúrskej ulici 22 v Bratislave nepotrebujem týchto Židov - Maxa Steinera, Jozefa Steinera, Žigmunda Steinera a Viliama Steinera.

Zaistením a odtransportovaním týchto Židov neutrpí obchod ani slovenský štát nijakú hospodársku ujmu, lebo som si našiel náhradu v árijskej osobe pána Viliama Fábryho z Turčianskeho Svätého Martina.“

Tí ľudia neskôr zahynuli v koncentračnom tábore. Príjmy, ktoré plynuli z dvoch obchodov - a boli veľmi veľké -, ho mohli finančne postaviť na nohy. Nepostavili. Chodieval si po ne raz mesačne z Martina, neskôr dva razy. Víno vtedy tieklo, hudba hrala... Domov prichádzal bez haliera.

Čítajte viac:

Hemingwayove horúce listy Dietrichovej: Predstavujem si vás opitú a nahú

Džentlmeni z Anglicka

Budmerický kaštieľ, pôvodne Pálffyovský, po druhej svetovej vojne slúžil spisovateľom. V roku 1948 sa správcom Domova Zväzu slovenských spisovateľov stal Ľudo Ondrejov. Búrlivák nastúpil po vojne do zamestnania. Bol referentom na povereníctve pre informácie, potom redaktorom časopisu Partizán, napokon prijal funkciu kastelána.

Do kaštieľa občas zavítali spisovatelia zo zahraničia. Zväčša to boli hostia z ľudovodemokratických krajín. Len zriedkavo tam prišli delegácie z kapitalistických štátov. Jednu takú čakali z Veľkej Británie a nie hocijakú, ale delegáciu poslancov. Čakali aj nečakali. V kaštieli večer predtým oslavovali Martina a oslavy sa pretiahli až do bieleho rána.

Predpoludním prišla ohlásená návšteva, ale brána bola zamknutá. Taká blamáž! V kapitalistickej cudzine si na nich zgustnú. To, čo nasledovalo, opísali viacerí autori.

V podaní Petra Kováčika: „Tajomník spisovateľov preliezol plot a vtrhol do kastelánovej izby. Ondrejov sladko chrápal. Keď ho horko-ťažko prebudil a keď konečne pochopil, o čo ide, načiahol sa po fľaši slivovice a fujare a šiel privítať anglických poslancov.

Zdvorilí hostia nechceli pokaziť privítací ceremoniál a statočne pili. Ondrejov nalieval, hral na fujare a spieval.“ Poriadne sa nachmelili. Keď sa lúčili, hovorili, že to bol ich najkrajší deň na Slovensku.

V ohrození

Rozprávač bol teda vynikajúci. Keď nastúpil do práce v Matici slovenskej a pridelili ho do členského ústredia, často zabával kolegyne svojimi historkami. Až tak často, že mu správca Matice Jozef Cíger-Hronský zakázal chodiť do práce. Plat mu však nechal, veď jeho zamestnanie bolo vlastne spisovateľským štipendiom.

Jedného novembrového dňa roku 1952 čosi oslavoval v bratislavskej reštaurácii Hron a jeho rozprávačské umenie znova triumfovalo. Pezinské vínko tieklo prúdom a k spoločnosti sa pripojili aj dvaja neznámi chlapi. Boli veľmi vďačnými poslucháčmi spisovateľových príbehov, ba objednali i fľašu slivovice.

Z Hrona prešli do Štefánky, kde vyhrávala cigánska kapela. Vedúci kaviarne márne dával znamenie Ondrejovovi, o koho ide - bol natoľko opitý, že nepostrehol. Keď spisovateľ spustil sériu nadávok proti režimu, dvaja muži mu vykrútili ruky a vyvliekli ho na ulicu.

Cesta na políciu, vypočúvanie, vyhrážky. Hrozilo, že si ho ponechajú, ale potom ho vyšupli na ulicu. Na Zväz slovenských spisovateľov prišlo oznámenie: „Menovaný bol zadržaný pre opilstvo a verejné pohoršenie a pre výroky proti národnostiam bude na tohto podané oznámenie okresnej prokuratúre.“

Nebojácny hrdina sa naľakal. Bol dôvod. V tom období aj väčší páni pre menšie delikty prichádzali o hlavu.

Čítajte viac:

Ernest Hemingway sa zamiloval do Kuby. Po odchode z nej si zobral život

Zachrániť priateľa

Kto sa zastane človeka v období, keď sa všetci trasú? Ondrejov sa obrátil na Rudolfa Fabryho, kolegu, s ktorým prevrátili spolu nejeden pohárik. Fabry bol na ústrednom výbore komunistickej strany dobre zapísaný a varený-pečený bol aj vo zväze spisovateľov.

Zhromaždil o Ondrejovovi všetko aj s potvrdeniami. O tom, že mal ťažké detstvo, že bol robotníkom, že sa do strany prihlásil už v roku 1924, že sa zúčastnil na Slovenskom národnom povstaní, že bol členom partizánskej skupiny Smrť fašizmu a že v horách v ťažkých podmienkach ochorel na tuberkulózu...

Fabry súdruhom zdôrazňoval, že Ondrejov je predovšetkým výborný spisovateľ a že jeho trilógia Zbojnícka mladosť, Jerguš Lapin a Na zemi sú tvoje hviezdy je vynikajúce dielo o boji ľudu za svoje oslobodenie.

Fabry upozorňoval aj na to, že Ondrejov sa stará o dve deti sám, keďže jeho žena umrela. Aby Ondrejov unikol prokurátorovi, Fabry ešte nástojil, že musí odísť z Bratislavy.

Vybavil mu tvorivý pobyt v Čiernom Balogu, v partizánskom kraji, kde si angažovaným dielom mal vyžehliť kádrový profil. Ani tam nepohŕdal pohárom vína. Lenže už bez väčších následkov.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].