Čo Višňovský neurobil ako Demitra: Nechcel som ho napodobňovať

Náš hviezdny hokejista síce ukončil kariéru, ale športovať chce ďalej - presedlá na triatlon.

Hokeju je koniec. Na rade je triatlon. Také sú najbližšie športové plány legendy slovenského hokeja Ľubomíra Višňovského, ktorý sa poslednú februárovú sobotu definitívne rozlúčil s hráčskou kariérou.

„Keby sa dalo, ešte by som určite hral, ale s boľavým chrbtom to nejde. Mám vážne poškodené tri platničky, po veľkej záťaži to hneď cítim. Stačí pár zápasov a som celý stuhnutý, nemôžem sa poriadne hýbať. Takto by to ďalej nešlo. Už večer po zápase s CSKA bolo zle,“ vysvetľoval náš obranca.

V sobotu mu aplaudoval zaplnený bratislavský štadión, hoci Slovan ani na druhý pokus nevyhral v play-off v boji o Gagarinov pohár ani jeden zápas.

Moskovskému CSKA podľahol v prvom kole 0 : 4 na zápasy a z play-off vypadol, no Višňovského publikum vytlieskalo rovnako, ako keď sa počas svetového šampionátu 2011 lúčil s kariérou Pavol Demitra. „Aj som si na neho spomenul. Lúčil som sa na rovnakom mieste. Len ma mrzí, že odchádzam po prehre,“ prezradil novinárom.

Hokejku a rukavice

Kým Demitra pred piatimi rokmi nahádzal vďačnému publiku celý hokejový výstroj, Višňovský daroval obecenstvu hokejku a rukavice. Dres Slovana, do ktorého sa v tejto sezóne vrátil, si nechal.

„Ďalej som radšej nešiel. Nechcel som ho napodobňovať,“ vravel a spomenul si na kamaráta z reprezentácie, ktorý ešte v ten rok nešťastne zahynul pri páde lietadla. „To, čo sa stalo Paľovi, bola veľká tragédia.“

Inde než na ľade Slovana sa Višňovský ani lúčiť nemohol. „Tu som s veľkým hokejom v roku 1994 začínal, tu som sa chcel rozlúčiť. Pred týmto skvelým publikom. Len škoda, že sme nevyhrali. CSKA má však v útoku neskutočnú kvalitu. Jeho hráči nás vyškolili. Aj tak to bola emotívna rozlúčka. Keď ľudia kričali moje meno, bolo mi do plaču,“ pokračoval.

Čítajte viac:

Kouč Július Šupler: Papiere máme v poriadku. Len hokejistov nevyrábame

Žiadne zaobľovanie

Zaobľovať sa pri domácom ničnerobení však Višňa neplánuje. „Už v pondelok ráno som si šiel zaplávať. Budem sa držať vo forme vďaka triatlonu. Bicykloval som už predtým, zvládal som 5-6 hodín denne, teraz som pridal bazén.

S behom možno bude problém, ten chrbát dostane poriadne zabrať, no s tréningom mi pomáha Gabo Baran, viacnásobný triatlonový majster Slovenska. Spolu to dáko dáme dokopy.“ Nejaké preteky si chce naplánovať už v lete.

„Na Slovensku to však nebude. Už sa nepotrebujem s nikým porovnávať. To mi už naozaj nebude chýbať. Adrenalínu bolo na ľade dosť. Radšej pôjdem do zahraničia, aby sa mi do toho nikto nemiešal. Pôjdem preteky len tak pre seba, aby som sa držal vo forme,“ tvrdí Višňovský.

Na ľad však smeroval už dva dni po konci kariéry. Pravda, len na tréning so sedemročným Maximom, ktorý začal hrávať hokej ako jeho otec.

„Či z neho bude hokejista, to ešte neviem. Zatiaľ tam chodí najmä pre kolektív, kde sa mu naozaj páči. Ja viem, mnoho rodičov už vidí svoje ratolesti v NHL a sníva o tom, no ja ho nikam tlačiť nebudem. Čas ukáže,“ vraví otec dvoch detí.

Okrem Maxima má s manželkou Katkou dcéru Lili. V NHL na neho nezabudli: Jeho odchod z ľadu zaznamenali aj v Anaheime. Oficiálna stránka klubu ponúkla fanúšikom video z Višňovského bratislavskej rozlúčky.

„Áno? To som rád. Na Anaheim mám z celej NHL najkrajšie spomienky. Na obdobie asi dvadsiatich zápasov spred piatich rokov, keď mi to tam naozaj padalo. To boli krásne časy.“

V ročníku 2010/2011 vyhral náš hokejista dokonca kanadské bodovanie obrancov. „Nikdy nezabudnem ani na prvý titul so Slovanom v roku 1998. Finálová séria s Košicami bola ťažká, ale úžasná,“ vraví majster sveta z Göteborgu 2002.

„Tam som sa stal majstrom sveta, čo bolo nádherné, ale teraz sa mi v pamäti vynára skôr šampionát v Petrohrade dva roky predtým. Hoci sme boj o titul s Českom prehrali, na letisku nás vítalo také množstvo ľudí, čo som nikdy predtým nezažil. Bolo to krásne,“ pokračoval hokejový džentlmen s ladným pohybom na ľade. Višňa vedel presne a tvrdo vystreliť od modrej, dať dôležité góly. To všetko z neho robilo obrancu, o ktorého bol veľký záujem.

Čítajte viac:

Šport je príliš spolitizovaný, myslí si tréner hokejových majstrov sveta Ján Filc

Za veľkou mlákou

Keď sa v roku 2000 po šiestich sezónach v Slovane sťahoval šesťnásobný najlepší obranca Slovenska do Los Angeles, bol už tretí Slovák, ktorý v tom čase začal hrávať v klube.

„Ja so Žigom (Pálffym - pozn. red.) sme tam už boli, Višňa prišiel ako tretí. Bolo to fajn, traja Slováci v jednom tíme. Ani neviem, či som niekedy hral za nejaký tím, kde nás bolo z rodnej krajiny viac,“ obzrel sa späť Jozef Stümpel.

A čo hovorí bývalý reprezentačný spoluhráč na Višňovského rozhodnutie skončiť? „Asi to už fakt nešlo, ale, tak či onak, mal peknú kariéru.“

Spolu s vodením syna na tréning si chce Višňovský teraz najmä oddýchnuť. A pohnúť sa ďalej s doktormi. „Dúfam, že keď chrbát nevystavím takej záťaži, nebude ma toľko trápiť. Opichávať ho len injekciami už nechcem. To nie je riešenie. Aj preto som si naordinoval ďalší pohyb. Samozrejme, oveľa viac sa teraz budem venovať rodine,“ vysvetlil muž so sedemnástkou na chrbte, ktorému s prvými krôčikmi na ľade pomáhal starší brat Tibor.

Zranenia často sprevádzali Višňovského kariéru. Pre otras mozgu raz Ľubo vynechal 46 zápasov. „Syn Maxim, momentále v škole prvák, bol smutný, keď som prestal hrávať NHL. Aj teraz tak bolo. Ráno sa ma pýtal, či to bude môj posledný zápas na ľade. Tak som mu odvetil, že ak prehráme, tak áno. Aj tak bolo. Aj on si moju kariéru užíval. Škoda, že séria s CSKA sa skončila už po štyroch zápasoch. Fanúšikovia by si zaslúžili, aby bola dlhšia. Aj kvôli nim som sa do klubu vrátil. Boli najlepší, pred akými som kedy hral.“