Krupinčan Jozef Ličko: „Všetkým, ktorí sa ocitnú v podobnej situácii ako ja, odporúčam nečakať pomoc od štátu, oficiálnych kruhov, spoliehať sa iba na seba, svoju rodinu a priateľov."

Dráma Slováka zadržaného v Čade: V base by mi preťali achilovku

Krupinčanovi nedokázali pomôcť diplomati, právnici ani prezident, musel sa zachraňovať sám.

V Čade ma držali mesiace len kvôli peniazom, v podstate šlo o výkupné. Siahnuť priamo na mňa nemohli. Nič som v Afrike nespáchal. Situácia sa zmenila vo chvíli, keď som zobral svoj vak a potajme opustil hlavné mesto Čadu. Podľa príkazu miestneho prokurátora som nesmel odísť z krajiny, takže môj útek mohli vyhodnotiť ako porušenie zákona. Obával som sa, že ak ma chytia, pošlú ma rovno do väzenia, - opisuje svoju strastiplnú cestu zo stredu čierneho kontinentu Krupinčan Jozef Ličko.

„Od miestnych som už vedel, že v N’Djamene by som vydržal. Ale o väznici pre ťažších väzňov, ktorí dostali trest nad päť rokov, sa rozprávali veci, z ktorých šiel strach. Vraj to tam vôbec nie je prísne strážené. Len každému väzňovi hneď na začiatku pretnú achilovku, aby nemohol utiecť...“

Za prácou

Len čo sa tridsaťročný Jozef Ličko objaví na ulici, so širokým úsmevom ho zastavujú okoloidúci. „Tak ste sa konečne vrátili. Vitajte doma!“ podávajú mu ruku alebo ho potľapkávajú po pleci.

„Je to veľmi milé,“ komentuje prejavy sympatií Ličko. „Príjemný pocit dozvedieť sa, že za mnou stoja aj ľudia, ktorých poznám ledva z videnia. Tritisíc obyvateľov Krupiny podpísalo petíciu požadujúcu od predstaviteľov Slovenska pomoc pri mojom návrate z Afriky. Vážim si to o to viac, že petíciu neinicioval nikto z rodiny. Prišiel s ňou miestny poslanec.“

Krupinčania stáli za Jozefom Ličkom nielen preto, že na neho doma čakala manželka s trojročným synčekom. Pre nich bolo dôležité, že Ličko nie je žiadny dobrodruh, ktorý nevie, čo od roztopaše. Do nehostinnej krajiny odišiel za prácou. Firma jeho otca a strýka sa na trhu ako-tak držala, ale získať väčšie zákazky sa jej v ťažkých ekonomických časoch nedarilo. Postaviť v Afrike štadión teda Ličko videl ako životnú šancu podieľať sa na niečom poriadnom.

„Tešiť sa na akúsi exotiku, na to naozaj nebol dôvod. V Čade som bol na týždeň už v roku 2009, keď sme s prácami na štadióne začínali. Ako prvé ma vtedy hneď na letisku upútali takéto veľké chrobáky,“ rozťahuje Ličko palec a ukazovák do vzdialenosti asi desatich centimetrov a smeje sa: „Pobehovali si hore-dole... Teraz som už presne vedel, čo ma tam čaká. Že obzerať tam nie je čo. Nikde palmy ani kúsok zelene, všade len vyprahnutá krajina, piesok. Cesty takmer žiadne, popri obydliach porozhadzované odpadky.

K tomu horúčavy okolo päťdesiat stupňov a takmer nulová vlhkosť vzduchu. Na zvlhčovanie sliznice sme používali spreje do nosa a kým to nebolo nutné, ani sme nevychádzali von.

Celý čas sme sa zdržiavali v dome, ktorý pre nás firma prenajala. Miestni ľudia sa mi spočiatku zdali priateľskí. Keď som prvýkrát vyšiel z hotela a ako beloch som sám kráčal po ulici, tlieskali mi. Až neskôr som pochopil, že beloch je pre nich automaticky človek s peniazmi. Milí sú k nemu preto, lebo dúfajú, že na ňom čosi zarobia. Život v Čade nie je jednoduchý. Tú vypočítavosť im ani nemožno zazlievať. Im ide o prežitie.“

Krupinská firma stavala v Čade štadión: Zákazku od ministerstva športu získal človek blízky tamojšiemu prezidentovi, ktorý sa pre finančnéproblémy radšej z krajiny vyparil.Foto: archív J.L.

Nachystaná pasca

Malá skupinka Slovákov spolu s Jozefom Ličkom ako ich majstrom odchádzala do Čadu v novembri 2012 postaviť na štadióne VIP tribúnu.

„Výstavbu štadióna financovalo tamojšie ministerstvo športu. Firma, pre ktorú sme pracovali subdodávateľsky, získala v Čade viac štátnych zákaziek. Jej generálny riaditeľ má kontakty s čadským prezidentom, považovaný je za veľmi vplyvného človeka. Jeho firma peniaze od štátu zobrala, ale ani jednu zákazku nedokončila. Zrejme mala finančné problémy a chcela ich hodiť na nás. Ale to som sa dozvedel až neskôr.“

Po prílete do Čadu čakali Slovákov pracovníci z tejto firmy na letisku. Pekne ich privítali, zobrali im pasy s vysvetlením, že vybavia formality a... doklady im už nevrátili. Až keď miestny prokurátor vydal písomné nariadenie, podľa ktorého Jozef Ličko nesmie opustiť krajinu do vyriešenia akéhosi, zrejme fiktívneho sporu medzi slovenskou a čadskou firmou, dostali ostatní Slováci do rúk vlastné pasy a mohli sa vrátiť domov. Ličko ostal v N’Djamene ako rukojemník, akýkoľvek pohyb mimo tohto mesta musel vopred ohlásiť.

Situácia vyzerala od začiatku veľmi nepríjemne, ale v decembri minulého roku nikto nepočítal s tým, že Ličkova osobná sloboda bude obmedzovaná celé mesiace.

„Firma mi našla jedného právnika, neskôr ďalšieho, spojil som sa s konzulom, kontaktovali sme sa so všetkými možnými inštitúciami. Všetci tvrdili, že ma v Čade nemôžu zadržiavať. Bol som len obyčajný zamestnanec, nemohol som niesť zodpovednosť za firmu, z právnej stránky to bolo neobhájiteľné.

Chvíľu sa aj rokovalo o tom, že ma vymenia za konateľa našej firmy, aby mohlo dôjsť priamo na pôde Čadu ku konfrontácii medzi našou a čadskou firmou. Ale to bolo len naťahovanie času. Šéf čadskej firmy sa asi zľakol a zdrhol do Líbye. Späť sa nevrátil za celý čas, čo som ja bol v Afrike. Konfrontovať sa či riešiť údajný problém nebolo s kým.“

Čakanie

Týždeň za týždňom prechádzal a Ličko sedel v prenajatom dome uprostred Afriky. Ak náhodou pustili elektrinu, fungovalo čerpadlo na vodu a pustená mohla byť aj klimatizácia. Ak nie, do obytných miestností sa sťahovali jašterice, plazy, chrobáky. Spoločnosť mu robil len pomocný kuchár Hassan. Ale ten sa práce pre belocha držal iba preto, lebo domov vždy odchádzal s bandaskou vody a nabitým telefónom.

Ani s nakupovaním potravín to nebola sláva. V jedinom obchode boli väčšinou prázdne regály, na trhu sa mäso nekupovalo na váhu, ale na kusy. Chceš kuracinu, tu máš kura. Chceš hovädzinu, zaplať za kravu. Posedieť si bolo možné v hoteli Kempinski, kde jedna káva vyšla na dvadsať eur. A Ličko potreboval peniaze na iné veci.

„Keď mi bolo veľmi zle, telefonoval som domov. Manželka ma vždy podržala, rozhovory s ňou ma upokojovali. So synom, malým Dodom, to bolo iné. Stačilo počuť jeho hlas... To som ťažko znášal. Hlavne počas sviatkov, na Vianoce, som si uvedomoval, ako veľmi potrebujem svoju rodinu.“

Štvrť roka trčal Ličko v Čade a vidina jeho návratu na Slovensko bola v nedohľadne. Všetky oficiálne i neoficiálne snahy našej diplomacie, ministerstva zahraničných vecí, prezidentskej kancelárie o prepustenie bezúhonného slovenského občana, voči ktorému ani v Čade nemohli povedať krivé slovo, totálne zlyhali.

Ličko s manželkou a so synom.archív J.L.

Priateľ na telefóne

„Často sme s rodinou preberali rôzne alternatívy, ako by som sa mohol z Afriky dostať, a z niektorých som mal fakt strach. Ale keď mi zrazu otec zavolal a opýtal sa, či som schopný okamžite odísť, nebol čas triasť sa. Rýchlo som hodil do vaku tablet, notebook, teplú bundu a sadol som do taxíka, ktorý mi telefonicky priamo zo Slovenska objednal Mahmed. Mahmed je náš dobrý známy, Líbyjčan žijúci v Piešťanoch. Keby nebolo jeho, asi by som ešte stále trčal v Čade.“

Ličko potreboval zmiasť ľudí, ktorí dennodenne kontrolovali jeho pohyb, preto sa tváril, že si iba ide dať urobiť fotku na víza. Taxikárovi potom strčil do ruky svoj telefón, kde už bol na linke Mahmed a ten taxikárovi vysvetlil, aby Lička zaviezol ku kamerunským hraniciam. Tam presadol na motorku k dohodnutému chlapíkovi, ktorý ho mal dostať cez čiaru. Na hraničnom moste však ako beloch vzbudil podozrenie, policajti motorku vrátili späť.

Kým kontrolovali Ličkove doklady a on sa od nervozity potil, motorkár sa pobral domov. To sa už stmievalo, každú chvíľu mali zavrieť hraničnú závoru, pretože cez noc je prechod touto cestou zakázaný. Našťastie, Lička policajti nezadržali a on neváhal. Rýchlym krokom pešo opustil krajinu, do ktorej sa už nikdy v živote nechce vrátiť. Hranicu prešiel v ten deň ako posledný. Hneď za ním sa závora zavrela.

V Kamerune nemal Ličko ani zďaleka vyhraté. Oblasť v blízkosti nigérijských hraníc je považovaná za veľmi nebezpečnú, len týždeň predtým uniesli celú francúzsku rodinu, ktorá tadiaľ prechádzala autom.

„Nechceli sme riskovať rovnaký scenár. Preto sme sa rozhodli, že rozumnejšie bude cestovať autobusom, kde by som bol viac na očiach. Mahmed zase zohnal niekoho s motorkou, kto ma odviezol do najbližišeho mesta, podľa jeho pokynov v telefóne mi tento človek kúpil aj autobusový lístok. Lenže ďalší spoj išiel až ráno. Na autobusovej zastávke som musel čakať celú noc.

V tom čase už aj manželka vedela, že som na úteku. Predtým som ju nechcel znepokojovať a otec tiež všetko držal v tajnosti. V noci som so Zuzankou telefonoval a ona mi stále opakovala - len, preboha, nezaspi. Pre okoloidúcich bol beloch v týchto končinách podozrivý element. Videl som na ich očiach podozrievavosť, až nevraživosť.

Zuzankine slová ma udržiavali v strehu, ale nemohol som s ňou dlho hovoriť. Bál som sa, že sa mi vybije mobil a ja stratím kontakt s Mahmedom.“

Pomohla mu vojenčina

Ďalšiu trasu absolvoval Ličko autobusmi či skôr minibusmi natrieskanými ľuďmi. Spolucestujúci sa k nemu správali neutrálne, nesnažili sa mu prihovoriť, ale ani neboli nepriateľskí.

„Možno bola výhoda, že som bol zaprášený, spotený, neodlišoval som sa až tak veľmi od ostatných. Nervy som mal len z cestných kontrol. Asi na šiestich miestach sme museli zastať pri rampách s policajtmi. Len čo si všimli belocha v autobuse, vošli dnu a chceli vidieť moje papiere.“

Na vnútroštátne letisko v Garoue prišiel Ličko po sedemnástich hodinách cesty, za sebou mal štreku dlhú tisícpäťsto kilometrov. Ďalej už bolo potrebné dostať sa na medzinárodnú linku v Yaoundé, odtiaľ cez Paríž do Viedne, kde ho už čakal otec i Mahmed.

„Počas štartu lietadla z Kamerunu som ešte stále tŕpol, či nás nezastavia. Každú chvíľu som čakal, či lietadlo neobkľúčia policajné autá, už som sa videl, ako vystupujem obklopený ozbrojenými mužmi. Ale keď sme vzlietli... bol som na seba pyšný. Vravel som si, že som to celkom dobre zvládol. Keď sa na celé dobrodružstvo pozerám teraz s odstupom, myslím si, že mi pomohla vojenčina. Ja som ešte absolvoval základnú vojenskú službu a toto bolo presne ako na vojne.

Aj tam som bol ďaleko od rodiny a celý čas som len počítal dni, kedy sa to všetko skončí a ja konečne pôjdem domov. Vďaka tejto príprave som Afriku prežil bez nejakých psychických následkov,“ usmieva sa Ličko. „Najbližšie týždne sa budem venovať hlavne rodine, vychutnávať si blízkosť synčeka. Neskôr, ak nebude práca na Slovensku, budem možno nútený vycestovať znovu. Hoci aj do Afriky. Ale o tom nechce manželka zatiaľ ani počuť.“

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].