Herec Dušan Tarageľ je opäť vo forme. Fotografiu, pri ktorej pózuje, venoval svojmu záchrancovi profesorovi Traubnerovi.

Dušan Tarageľ bojoval s nadváhou aj s alkoholom. Zlomila ho smrť manželky

Herec Dušan Tarageľ takmer zomrel. Po smrti ženy začal popíjať a rapídne priberať, čo sa mu takmer stalo osudným. Napokon si uvedomil, že stále má pre koho žiť.

Manželkina smrť a zlá životospráva herca Dušana Tarageľa takmer odrovnali. Pred dvoma rokmi po silvestrovskom predstavení skolaboval a v hodine dvanástej ho zachránil profesor Pavel Traubner.

„Z telefonátu cítil, že som na tom zle. Hovorí: Veď ty zomieraš! Preboha, nachystaj si zubnú kefku, keď vládzeš, pyžamo a papuče. Idem po teba. Odviezol ma do nemocnice a tam ma hneď dali na oddelenie intenzívnej starostlivosti a začali ma odvodňovať."

"Primár mi povedal, že mi ostávalo päť-šesť hodín a srdce mi išlo na desať percent. Paľo Traubner bol zase presvedčený, že mu zomriem v aute,“ rozpráva pre PLUS 7 DNÍ Tarageľ.

Dusila to v sebe

Za všetko mohla nečakaná smrť milovanej manželky Vierky. Prežili spolu štyridsaťsedem rokov a vychovali dve dcéry, Barborku a Veroniku. Zamilovali sa ešte ako gymnazisti v Martine. Hoci Dušan zamieril na štúdium herectva do hlavného mesta a Vierka ostala študovať medicínu v Martine, neúnavne za ňou dochádzal vlakom.

„Bola výborná žiačka, oveľa lepšia než ja. Osem rokov sme spolu chodili. Počkala si na mňa a ja na ňu, čo je veľmi veľká záhada,“ spomína a v tom momente sa mu začínajú tisnúť do očí slzy. V roku 2006 zažil obrovský šok.

„Zomrela na infarkt, ten nie je pre ženy veľmi typický. V Martine predtým zabilo auto jej sestru, na ktorú bola citovo veľmi pripútaná. Nejako sa uzavrela do seba, nevedela dať žiaľ navonok. Dusila to v sebe tak dlho, že nakoniec zomrela aj ona,“ dopovie zroneným a tichým hlasom.

Zlá životospráva

A tu sa začala Tarageľova cesta z kopca. Kamarátom, kolegom a známym sa začal meniť doslova pred očami. Zle sa stravoval, väčšinou jedol v noci po predstavení. Ručička na váhe sa pod ním začala trepotať. Pridali sa problémy so srdcom, to už mal 138 kilogramov a k tomu všetkému si dal aj nejeden pohárik.

„Áno, alkohol. O mne to ani ľudia nevedeli a boli prekvapení, že som doma popíjal... Dcéry mi potom povedali, že mi puchnú nohy, ruky, že nevyzerám dobre. Aby som sa dal liečiť.“

Herec si hroziacu skazu najskôr neuvedomoval, no časom pochopil, čo je pre neho v živote najdôležitejšie. „Dostal som sa z toho, keď som si povedal, že som jediný žijúci starý otec pre mojich dvoch vnukov, že musím niečo robiť so svojou životosprávou,“ vysvetľuje.

Odvtedy zhodil dvadsaťpäť kilogramov a poháriku sa začal vyhýbať. Denne užíval pätnásť druhov liekov, teraz ich počet zredukoval na štyri. „Z toho je jeden na odvodňovanie, ale tiež pomáha srdiečku, a potom jeden na upokojenie, aby som večer zaspal. Lekárka mi povedala, že keď budem pokračovať v tomto trende, o rok budem bez pilúl.“

Čaká na vnúča

Z vnukov Jakuba a Janka je nadšený, pretože, ako sám hovorí, celý život vyrastal „medzi dámskou spodnou bielizňou“. „Mama bola z dvoch sestier, svokra z dvoch sestier, moja žena z troch sestier, ja mám dve sestry a dve dcéry, sestra má tri dcéry,“ vyratúva ženské rodinné osadenstvo. Jeho mladšia dcéra Veronika mu čo nevidieť porodí prvé vnúča.

„Dúfame, že všetko dobre dopadne,“ raduje sa starý otec. Okrem divadla začal Dušan Tarageľ opäť účinkovať v dabingu a dokonca prijal rolu v seriáli Klan. Urobil to práve kvôli vnukom.

„Chcel by som ísť s nimi na dovolenku do Chorvátska. Máme na juhu vybraté jedno miesto,“ hovorí šesťdesiatšesťročný divadelník, ktorý sa opäť cíti vo forme. Podľa vlastných slov sa však hanbí nahlas hovoriť, koľko na doskách, ktoré znamenajú svet, zarába.

„Na Liptove mi nikto neverí, aký mám po štyridsiatich piatich sezónach plat, hoci som išiel z predstavenia do predstavenia. Je to hrozné,“ pridáva sa k ostatným starším hereckým kolegom, ktorí zo zárobkov a z dôchodkov príliš vyskakovať nemôžu. Finančná situácia vo zvyšku krajiny ho však kvári ešte väčšmi.

Štvrtinu roka trávi Tarageľ na rodnom Liptove, a preto vie, aký je život na Slovensku krutý. Pozná najväčšie hladové doliny a nenecháva ho to chladným. Hnevá ho zlá situácia v zdravotníctve, školstve i v športe.

„Mám pocit, že celá spoločnosť je chorá. Celý svet drví kríza, ale u nás to je výnimočne silné, a keď pozerám na niektorých zbohatlíkov okolo... Je to naozaj postavené na hlavu, už by sa tí hore mali spamätať a začať myslieť aj na nás dole! Lebo sa môže stať, že nám zmrzne úsmev na tvári. Prestaneme sa baviť,“ zamýšľa sa a porovná dnešnú dobu s minulým režimom.

„Najkrajšiu časť môjho života, prvých dvadsať rokov, som prežil v prekvitajúcom socializme, ale vtedy som to tak nechápal, bol som mladý. Každá doba má svoje plusy a mínusy. Vtedy sa stavali sochy Leninovi a Stalinovi. Teraz sa čo stavia? Banky a benzínové pumpy!“

Odišli bez slova

A to je kto? - s týmito slovami vraj istý mladý kolega v Slovenskom národnom divadle nedávno ukázal prstom na obraz zakladateľky nášho profesionálneho divadla Hany Meličkovej. Dušana Tarageľa to naozaj zarazilo.

Všetci jeho spolužiaci v ročníku boli z Bratislavy - Kukura, Hryc, Kocúriková, Durdík, Turbová, Laurinc. A on z Pribyliny. Ladislavovi Chudíkovi, ktorý ho ako šéf prijímal a dodnes o ňom hovorí ako o svojom obľúbenom žiakovi, preto povedal: „Lacko, ty si ma prijal, aby si mal v ročníku aj niekoho, kto vie podojiť kravu a narúbať drevo.“

No v podstate od začiatku kariéry sa mladý herec vyhrieval na výslní. Točil pätnásť inscenácií ročne, k tomu odohral mesačne dvadsaťpäť predstavení v divadle. A pridal aj nejaký ten film. Je presvedčený, že v porovnaní s dnešnou generáciou tvorili poctivejšie. To, že z divadla sa vytráca aj rodinná atmosféra, ho napĺňa smútkom.

„Napríklad na fľašové posedenia, ktoré sme robili posledný deň sezóny, sme pozývali aj dôchodcov, aj starých inšpicientov, aj šepkárky, aj starých hercov. Boli šťastní, že na nich myslíme. Ale teraz?“ podotkne.

Veľmi ho trápi, že mnohé slávne tváre sa stratili z divadla potichučky a sklamane. A už sa nikdy nevrátili. „Preboha, odišli do dôchodku a ani sa tu neukázali. Ani na vrátnicu sa neprišli pozdraviť. Nič. Taký Gusto Valach, Julo Pántik, pani Prechovská, režisér Budský. Sú však aj takí, ktorí ešte žijú a neprídu sem - Števo Kvietik, Karol Machata, teraz posledne Eva Krížiková či Zdenka Grúberová. Pýtam sa prečo,“ horekuje.

  • Plus 7 dní
    Článok bol spracovaný a publikovaný redakciou Plus7 dní. Svoje pripomienky, návrhy a tipy môžete adresovať priamo na adresu [email protected].